Spomienky na roky dávno minulé Nie som ešte taký starý, aby som zabúdal, ale dosť starý na to, aby som si dosť pamätal. Hoci väčšina z týchto spomienok pochádza z mojej hlavy, niektoré sú od mojich rodičov, či starých rodičov. Pridávam ich sem preto, aby som čitateľovi čo najvernejšie priblížil časy, v ktorých som dral školské lavice a nosil pioniersku šatku, časy v ktorých sa v chudobnej slovenskej socialistickej osade diali veci, aké už dnes takmer nezažijete.
Moji rodičia sa brali v roku 1958, bolo to v časoch, kedy sa k nám do osady zaviedla elektrina. Dovtedy sa svietilo petrolejkami, televízor tam nikto nemal a možno ani nevedel, čo to je, ale zato chlapci vedeli zostrojiť kryštálkové rádio. Dalo sa naň občas slušne chytiť dokonca aj Slobodnú Európu. Mal ho aj môj otec. S elektrinou prišli aj svetlá, rádiá a postupne aj televízory. Jeden z prvých televízorov sme mali aj my. Bol to malý Oravan, čo bola na tú dobu veľká senzácia. Vtedy ľudia bežne chodili namiesto na návštevu „na televízor" a niekedy sa u nás zišlo aj desať susedov. Ľudia však na také vymoženosti techniky väčšinou čas nemali. Od svitu do mrku pracovali na poliach.
Aj naša rodina mala niekoľko hektárov poľa, ktoré za pomoci najatých zamestnancov, sama obrábala. Otcova mama zomrela ako 29-ročná, údajne na „otravu krvi" keď je po pôrode vytrhli štyri zuby. Môj otec mal vtedy len pár mesiacov. Celé hospodárstvo zostalo na starého otca, jeho sestru a brata, ktorý zomrel po kolektivizácii relatívne mladý. Jeho žena Katarína, hovorili jej Kača, bola mocná dedinská žena. Vládala robiť za troch chlapov. Deti nemali a po smrti muža ešte pár rokov zostala pracovať a žiť na majeri. Okrem roboty na poli varila, prala a starala sa o celú rodinu, starého otca, jeho tri siroty a nevydatú postihnutú sestru. Niekedy v sedemdesiatych rokoch s ťažkým srdcom odišla k svojej sestre do Frivaldu, kde zomrela vyše 80-ročná. Doteraz si spomínam na jej trenú babu alebo braj. To boli jedlá zo zemiakov pre chudobných. Braj bola vlastne zemiaková kaša s masťou, posypaná opraženou cibuľkou. Najlepšie chutila v lete. Trená baba je pečené zemiakové cesto s oškvarkami. Po týchto mastných jedlách dobre padol kalíštek bieleho vína. Starý otec nám ho ako pubertiakom aj občas nalial, za čo bola moja mama na neho niekedy nahnevaná. Hoci bola chudoba, boli to pekné časy. Starý otec mával v pivnici aj tisíc litrov vína ročne. Robil jedno z najlepších vín v okolí a často ním napájal aj miestnych funkcionárov. Za osadou boli maštale JRD, v ktorých sa chovali svine a kravy a mali v nich prácu aj niektorí obyvatelia osady. Ako deti sme tam chodili každý večer po mlieko. Liter stál vtedy korunu. Práve tam som raz prišiel o predný zub. Mal som asi 5--6 rokov a Domino z dulovského konca asi o päť viac. Pri čakaní na mlieko sme sa vonku bláznili, chytil ma za ruky, roztočil, ale vyšmykol som sa mu a bolo po zube. Sused Miško, Dominov spolužiak, býval pár desiatok metrov od nás a bol expert na výrobu drevených kár. Jedna dlhá doska pripomínala telo monopostu formuly a na ňu boli priečne vpredu a vzadu pripevnené dve kratšie dosky. Museli byť presne také dlhé ako rázvor náprav starého kočíka, z ktorého naň použil osi a kolesá. Ideálne boli také s tvrdými pneumatikami a plnými diskami. Keď neskôr prišli do módy kočíky s kolesami so špicami, tie sa raz-dva pri pretekoch polámali, takže sme si museli znáňať staršie typy kolies. Predné kolesá sa dali ovládať nohami alebo pákami, pripevnenými pred sedadlom "pretekára" na trupe káry. Páky pomocou špagátu ovládali prednú nápravu. Tá bola k trupu káry pripevnená vpredu pomocou matice, na ktorej sa predná náprava dala otáčať do strán a tým sa celá kára riadila. Na preteky s druhou posádkou Janom a Jožom si pamätám dodnes. Obľúbenou hrou bol aj picik alebo pušťanie repidla. Obe boli dosť nebezpečené, lebo pri piciku sa do vzduchu hádzalo pomocou lopárika na oboch koncoch zastrúhané drievko a repidlo bolo vrtuľové letiace čudo, zhotovené z kukuričného púčka, do ktorého dužiny boli oproti sebe strčené dve husie brká. Po vyhodení do vzduchu sa brká roztočili ako vrtuľa, takže efekt bol dokonalý. Raz som s takýmto repidlom susedovi Mirovi rozbil hlavu. Práve stál vedľa neho jeho prísny otec, takže som už len čakal, že mi jednu uvalí, ale našťastie sa to obišlo len s krikom. Odvtedy som si pri púšťaní repidla už dával veľký pozor a radšej som si ho púšťal sám doma v záhrade.
Jediný miestny telefón, ktorý slúžil pre celú osadu a zaviedli kedysi začiatkom sedemdesiatych rokov do domu môjho starého otca a slúžil pre celú osadu. Mal čiernu farbu a jeho číslo 27-21 si pamätám dodnes. Okolo roku 1965 k nám začala chodiť pojazdná predajňa potravín. Bol to vlastne autobus - samoobsluha, ktorú obsluhovali manželia. On šofér, ona predavačka. Neskôr takto začala chodiť aj pojazdná predajňa mäsa. Obe prestali po otvorení kamennej predajne. Ako som však spomínal v prvej časti, ani tá už dnes neexistuje a ľudia musia chodiť za nákupmi do Bohatej alebo vzdialenejších miest. Zeleninu a ovocie si však väčšinou dopestujú sami. V sedemdesiatych rokoch malo pestovanie zeleniny u nás veľkú tradíciu. V tom čase, keď sme po prvýkrát sadili paprikové planty, mohlo to byť asi v rokoch 1972-1973, pomáhať asi piati susedia.
Pivnica bola takmer v každom dome práve preto, že sme tam nemali krčmu a nemáme ju dodnes. Ľudia si tam doma pálili aj pálenku. Keďže to bolo verejným tajomstvom, prispôsobili si text jednej z ľudových piesní, ktorú potom spievali na zábavách a svadbách, na svoje pomery takto:
V tej Trstenej v každom domku
pália ľudia samohonku.
Esenbáci sa čudujú
čo tak ľudia mulatujú...
Tie „mulatšágy", teda dedinské zábavy, sa u nás rozprúdili po otvorení školy, koncom šesťdesiatych rokov. Prvý školský rok v novej jednotriedke bol pre nás deti nezabudnuteľný. Ja som prvý školský rok chodil do Bohatej, každé ráno autobusom a niekedy domov až neskoro večer, lebo sme mávali aj poobedňajšie vyučovanie. A zrazu som nemusel nikam cestovať. Dostali sme mladú pani (vlastne ešte slečnu) učiteľku. Bolo to jej prvé pôsobisko. Hoci bola rodená Maďarka z Martoviec, ľudia aj žiaci si ju veľmi obľúbili. Rozprúdila spoločenský život v dovtedy tichej osade. Začali maškarné plesy, batôžkové zábavy, či výlety na konci školského roka. Raz zohnala z martovského družstva starý modrý Ikarus a išlo sa. Bolo to kedysi v sedemdesiatych rokoch, tuším na hrad Betliar a Krásna Hôrka. Vzala každého, kto chcel ísť, takže okrem detí sa v autobuse zišla pestrá partia. Chlapi nalievali a ženy začali cestou spievať. Išlo tam všetko od ľudoviek až po mariánske piesne. Viera mala v osade dlhú tradíciu, ktorá nebola veľmi narušená ani socializmom. Spomínam si na dve príhody z tohto obdobia. Sused Miško mal ešte dve sestry a agilného, pobožného otca. Keď išiel svoje deti zapísať na náboženstvo, riaditeľ školy mu ich nechcel prijať. Bolo to kedysi tesne po normalizácii a milý riaditeľ bol do konca šesťdesiatych rokov v miestnom kostole organistom. Tak mu Miškov otec vraví, že aj on by chcel mať zo syna organistu. Potom jeho prihlášky bez komentára prijal. Náboženstvo k nám chodil vyučovať hurbanovský dekan. Raz, keď ktorýsi šarvanec na hodine neposlúchal, takú treskol dreveným ukazovátkom o lavicu, že sa zlomilo. Potom sa učiteľke veľmi ospravedlňoval. Našťastie mala ešte jedno. Neviem, či ten šarvanec nebol práve Ivan. Toho sa totiž raz na náboženstve spýtal, vraj ktorá časť svätej omše sa mu páči najviac. „Iďte v mene božom", znela Ivanova odpoveď.
Asi rok-dva po zatvorení školy mi vraví spolužiak Karol na ZDŠ v Hurbanove asi v siedmej triede, vraj čo tam v tej škole robíme, keď sa tam neučíme, že by bolo dobre založiť tam klub mládeže. Dlho neváhal, vzal nás zopár „majerčanov" z triedy a išli sme za predsedom MNV, ktorý na naše počudovanie prikývol a o pár mesiacov sa klub aj s veľkou slávou otvoril. MNV kúpilo vybavenie, dokonca tam bol aj biliard a rádiogramofón. Nuž keby súdruhovia vedeli, čo sme vtedy na tom gramofóne počúvali, asi by nám ho okamžite zhabali. Kapitalistické skupiny ako Slade, či Sweet alebo Rádio Slobodná Európa sa tam počúvalo bežne. Spoliehali sme sa na to, že súdruhovia sú ďaleko a keby nás chceli skontrolovať, museli by o nás vedieť a prísť večer z Hurbanova. To sa však našťastie, nestalo.
Veľkú tradíciu mali v osade zabíjačky. Jedna až dve svine sa chovali v každom dome. Zabíjalo sa väčšinou v zime a chlapi si porobili všetko svojpomocne sami. Boli z nich zruční mäsiari, nepamätám si ani jedného, ktorý by bol vyučený. Ale sviňu rozobrali lepšie, ako profesionáli. Susedia si chodili vzájomne pomáhať a pre rodiny to bola aj spoločenská udalosť. Prasa sa zabíjalo už okolo piatej ráno. Pracovnou motiváciou pre pomocníkov bolo „ceplé víno" a vidina dobrého obeda i večere. Na obed to bolo väčšinou pečené mäso s chlebom a večer zabíjačková kapusta, pečené klobásy a hurky, čiže jaternice. Tie časy sú však, žiaľ, už dávno preč.
(ppísaníé pre blog.sme.sk v r. 2007)
Ten, kto dnes číta toto svedectvo, by mal osláviť so mnou a mojou rodinou, pretože to všetko začalo ako vtip pre niektorých ľudí a iní hovorili, že to nie je možné. Volám sa Juraj Kamensky a som z Bratislavy, ale s manželkou sa sťahujem do Chicaga. Som šťastne ženatý s dvoma deťmi a krásnou ženou. Niečo hrozné sa stalo mojej rodine, stratil som prácu a moja žena opustila dom, pretože som sa nemohla starať o seba a o potreby rodiny. a jej deti v tomto konkrétnom okamihu. Podarilo sa mi deväť rokov, žiadna žena, ktorá by ma podporovala, aby som sa o deti dobre starala. Snažím sa poslať testovaciu správu mojej žene, ale ona blokovať ma z rozprávania s ňou sa snažím hovoriť so svojím priateľom a jej rodinnými príslušníkmi, ale stále viem, že by mi mohol pomôcť a ja som bol podanie žiadosti neskôr toľko spoločnosti, ale stále to urobili Nevolajte ma, kým neprišiel verný deň, že nikdy nezabudnem v mojom živote. Keď som sa stretol so starým priateľom môjho, ktorému som vysvetlil všetky moje ťažkosti a povedal mi o skvelom mužovi, ktorý mu pomohol získať dobrú prácu v Coca cola spoločnosť a on mi povedal, že jeho kúzlo koliesko, ale ja som človek, ktorý nikdy neverí v kolieskach kúzla, ale ja som sa rozhodol dať mu vyskúšať a jeho meno je Drosagiede on ma poučil a ukázal mi, čo mám robiť v týchto troch dňoch obed spell.I sledovať všetky pokyny a robiť to, čo ma požiadal, aby som sa dobre. uistil sa, že všetko šlo dobre a moja žena ma opäť uvidí po skvelej práci Drosagiede. Moja žena mi zavolala s nevedomým číslom a ospravedlnila sa mi a povedala mi, že mi naozaj chýba a naše deti a moja žena sa vracajú domov.a po dvoch dňoch Spoločnosť, ktorej som poslala svoj uznávací list, teraz som manažérom spoločnosť Paragon tu v USA. Odporúčam vám, ak máte nejaké problémy, pošlite správu na tento e-mail: {doctorosagiede75@gmail.com} alebo čo mu dáte na +2349014523836 a dostanete najlepší výsledok. Vezmite veci za samozrejmosť a bude vám odobraté. Prajem Vám to najlepšie.
OdpovedaťOdstrániť