streda 5. augusta 2015

Moje začiatky v OÚNZ Nové Zámky (1984-1989) – časť tretia

    Ešte pred atestáciou som sa opäť dostal na iné pracovisko. Tentoraz to bolo na sedem mesiacov na pľúcne oddelenie, ktoré bolo vtedy situované v starej budove v meste na bývalej Fučíkovej ulici. Dnes je už táto budova v súkromných rukách a premenila sa na najnovší novozámocký hotel.
   Primárom pľúcneho oddelenia bol vtedy už postarší pán, dobrácky Čech, s ktorým pracovať bola často veľká zábava. Hoci chcel byť veľký puntičkár a všetko mať na poriadku, často sa mu to v strese akosi nedarilo a keď mu mala prísť kontrola, bol úplne hotový. Práve počas môjho pobytu na pľúcnom mala prísť na kontrolu krajská odborníčka. Bola to známa fúria a náš primár mal z nej hotové "točky". Už pár dní bol už nervózny ako pes a všetci sme tušili, že je zle. Raz mi tak pred touto kontrolou vraví: "...nevím co budu dělat, všechno je snad v pořádku, ale v evidenci chybí jedna kapslička Rifadinu, kolego, nevíte náhodou, kam mohla zmizet? ..." No stará na to našťastie neprišla, inak by bol chudák hotový. (Niektorí ľudia reagujú na stres okrem iného aj kožnými prejavmi a u neho to bolo priam typické. Už pár dní pred jej príchodom mal po tvári červené fľaky.)
   Našťastie mal okolo seba dobrý tím a situáciu vedela často zachrániť najmä jeho šarmantná zástupkyňa, ktorá napodiv, spacifikovala aj starú krajskú, hoci boli asi rovnaké typy. Okrem nej na oddelení pracovala ešte jedna staršia kolegyňa, ktorá robila prakticky len ambulanciu a na oddelenie ani nechodila. Bola to bývalá primárka, ktorú odvolali komouši potom ako sa stalo pre nich neprijateľné, že nebola v rodnej strane a chodila do kostola. Pár rokov jej to tolerovali, ale v čase normalizácie to už asi nemohli vydržať. Bola to veľmi múdra lekárka. Naučil som sa od nej veľa a jeden jej slogan, ktorý možno platí aj dnes, si pamätám doteraz: "Diabetes + Štúrovo = tuberkulóza".
   No a mužské osadenstvo dopĺňal okrem mňa ešte jeden mladší kolega. Aj sestričky boli zohraté a vedeli už, čo na primára i krajskú odborníčku, platí. Staničnú tam vtedy robila jedna sestrička, s ktorou sme neskôr, začiatkom deväťdesiatych rokov potom chodievali do detských táborov. Mala vážny vzhľadový hendikep (tvár mala znetvorenú veľkým materským znamienkom), ale inak bola celkom pekná a obdivuhodne sa s tým vyrovnala.
   Vizity s primárom, to bol niekedy hotový kabaret. Ešte doteraz na ne s bývalou jeho zástupkyňou (teraz primárkou pľúcneho) spomíname. Raz nám preložili pacienta z nervového oddelenia, po porážke. Mal, chudák, poruchu reči a nevedel povedať iba "kaki-kukuk" a takto odpovedal na každú otázku, hoci po trpezlivom vysvetľovaní vedel mimikou alebo pohybmi dať najavo, čo chce, aj keď sme mu nie vždy rozumeli. Raz sa ho tak primár na vizite pýta: "No tak, jak se máte pan..." Vtom som mu pripomenul pacientovo meno. Vyšli sme z izby a primár mi vraví: "Ježišmaria, kolego, dobře, že jste mi připoměl, jak se ten pacient jmenuje, já jsem mu málem řekl, že jak se máte pan "kaki-kukuk". No a my všetci sme vybuchli do rehotu, ktorý sme nemohli ešte na ďalších troch izbách zastaviť.  Inokedy, bolo to v zime, hovorila zástupkyňa primárovi po vizite: "Pán primár, nejako je tu zima, bolo by s tým treba niečo robiť..." A primár na to: "No víte, já za to nemůžu, že naše milé technické se vybodlo na kotel". Situácia s našim rehotom sa navlas zopakovala. Odvtedy na vizite stačilo, aby sme sa s kolegyňou na seba veľavýznamne pozreli a mali sme čo robiť, aby sme na vizite zachovali dekórum.
   V tom čase som už slúžieval aj nočné služby. Lekár, internista (alebo už takmer atestovaný), ktorý vtedy slúžil v starej nemocnici, slúžil pre LDCH a pľúcne zároveň. Na pľúcne sa chodilo na vizity sanitkou a keď tam bol nejaký súrny prípad, tiež sa išlo na výjazd. Keď si teraz spomeniem na tie tupé ihly (vtedy ešte neboli jednorázovky, ale museli sa sterilizovať) ako som sa s nimi učil pichať prvú pomoc astmatikom, chodí mi mráz po chrbte. Škola to však bola podobná ako v Trávnici. Odtiaľ som už nejaké základy mal, takže už to nebol problém.
   Toto bol jeden z mojich posledných pobytov "vo vyhnanstve". Pred atestáciou som už viac-menej "dlhodobo" pracoval na materskom oddelení, kde sa pomaly po smrti primára I. Interného oddelenia, začínali rysovať nové pomery.

(pokračovanie 6. augusta 2015)