pondelok 10. augusta 2015

Maďarčina, Maďarsko, Maďari - časť tretia

   Maďari, tí slovenskí, či maďarskí, majú jedno spoločné. Vedia byť až neuveriteľne hrdí na svoju vlasť a národnosť. Darmo sa u nás niektorí hejslováci občas bijú v prsia, oni to nedokážu. A ak, tak iba veľmi povrchne alebo len pri oslavách 14. marca a aj to len na chvíľu.
   Keď príde Slovák do Prahy, už mluví o "apřílovém plénu strany", keď príde do Ameriky, za pár týždňov je schopný sa naučiť po "americky" alebo možno ako hovoril Jano Ľupták aj po "mexicky". A Maďar? Ten pokiaľ môže, hľadá spôsob, ako sa najprv dohovoriť vlastnou rečou. Cudziu sa naučí väčšinou až potom, keď to už inak nejde. Ale neplatí to vždy a paušálne, hoci ak sa už začne učiť cudziu reč, musí to mať pre neho aj istý profit.
   Slovenských Maďarov mám celkom rád a myslím si, že v mnohom im rozumiem, veď som tiež polovičný "lovenský Moďor". Vrcholne ma však rozčuľovalo, keď ma maďarskí spolužiaci v škole volali "Kluhó". Často som ich musel opravovať. Niekedy ma to tak unavovalo, až ma to prestalo baviť. Moji starí rodičia z matkinej strany po slovensky prakticky nevedeli, ale mali toľko predvídavosti, že obe dcéry dali do slovenských škôl. Ešte predtým, ako začali chodiť do školy, sa motali okolo rodičov, ktorí robili sluhov slovenským boháčom v ich dedine. Moja mama často hovorievala, že stará mama im pred zápisom do školy povedala, že do slovenskej školy ich dáva preto, lebo s maďarčinou sa ďalej ako po obecnú studňu, ktorú mali dvadsať metrov pred domom, nedostanú. Vtedy možno ani nevedela, akú službu im týmto rozhodnutím preukázala. Moja mama sa vydala za Slováka na slovenskú dedinu a jej sestra bola v susednej maďarskej dedine čosi ako učiteľ slovenčiny, pretože babkám prekladala slovenské texty z úradov, ktorým nerozumeli.
   Dnes to majú slovenskí Maďari oveľa ľahšie ako za komunizmu. Nápisy a tlačivá v oblastiach, kde žije aspoň 20% občanov maďarskej národnosti, musia byť aj v ich jazyku. Platí to, samozrejme pre všetky národnostné menšiny a dokonca aj pre etnické skupiny, žijúce na území Slovenska. Na to je zákon. Ale žiaden podobný zákon nenaučí ľudí slušnosti a vzájomnej tolerancií. Tú sa musia naučiť sami v prostredí, v ktorom žijú. Bez nej to jednoducho nejde. 
   Myslím si, že naši politici, ktorí sú členmi na etnickom princípe založených strán, by si mohli vziať príklad  z dedinských susedských vzťahov Slovákov a Maďarov. To, že na tomto zmiešanom území tu žijeme vedľa seba, Slováci a Maďari stovky rokov a budeme žiť aj naďalej , už nikto nič nezmení. Ak to pochopia aj naši politici, strany založené na etnickom základe by mohli konečne zmiznúť z politickej mapy Slovenska. Čím skôr tým lepšie, tak pre Slovákov, ako pre Maďarov. Slováci by konečne prestali mať problém s "Felvidékom" a Maďari by sa mohli po maďarsky dohovoriť možno aj v Žiline.
                                                              - KONIEC -