štvrtok 6. augusta 2015

Moje začiatky v OÚNZ Nové Zámky (1984-1989) – časť štvrtá

   Na jeseň v roku 1987 skončilo bezvládie na I. internom oddelení a tiež jeho doterajšia éra. Oddelenie sa totiž rozčlenilo na dve, pričom každé malo po 60 postelí. Pôvodné I. interné oddelenie zostalo na jedenástom poschodí a z lôžkovej časti na dvanástom vzniklo III. Interné oddelenie.
   Znamenalo to, že každé z oddelení dostalo nového šéfa a zamestnanci pôvodného I. interného oddelenia sa rozdelili medzi uvedené dve oddelenia. II. Interné oddelenie v starej nemocnici zostalo fungovať tak, ako doteraz. Pred plánovaným rozdelením a vymenovaním nových primárov medzi zamestnancami dlho nebolo jasné, kto bude kde pracovať. Bolo to totiž plne v kompetencií riaditeľstva nemocnice, ako s nami naloží a ako nás porozdeľuje. Nie som si istý, či sa niekto, komu sa nepáčilo, kam bol pridelený, vôbec odvážil protestovať a žiadať o preloženie. To sa vtedy nenosilo a socialistické ROH (čiže Revolučné odborové hnutie) tam vtedy nebolo na ochranu zamestnancov, ale iba formálne, lebo niečo samozrejme byť muselo, ale jeho funkcionári boli s vedením nemocnice jedna ruka, takže zamestnanec bol len bábkou v rukách svojich nadriadených.
   (Mám taký dojem, že koleso dejín sa vracia, pretože v súčasnosti to takto funguje v mnohých slovenských podnikoch, ale i zdravotníckych zariadeniach znova a, žiaľ, bude to asi ešte horšie ako za totality. Ak už nie je).   
   Bývalí spolupracovníci, ktorí odišli (dnes sa tomu hovorí "boli odídení", čiže presunutí bez toho, aby sa ich niekto pýtal alebo ponúkol inú možnosť) na III. Interné oddelenie mali oproti nám, čo sme "zostali" na I. internom oddelení, malú výhodu. Ich primárom sa stal jeden z nich, kolega, ktorého dobre poznali.
   Novým primárom I. interného oddelenia sa stal človek, ktorý v našej nemocnici dovtedy nepracoval. Menovania akýchkoľvek funkcionárov sa vtedy diali po straníckej linke a keďže naša vtedajšia dočasná šéfka mala vtedy informácie z prvej ruky, čosi sme o budúcom šéfovi už vedeli. Dozvedeli sme sa, že je síce novozámčan a býva v "milionárskej štvrti" (to je časť mesta, kde za oných čias bývali komouši - papaláši a nejakí zazobanci. Hoci štvrť dodnes existuje, už ani zďaleka nie je najkrajšia v Nových Zámkoch a nebývajú tam len "vyvolení". A ešte sme vedeli jeho meno. Neboli sme si však istí, ako sa správne píše. Maďari totiž "ch" nepoznajú a možno aj Slováci vzhľadom na hanlivosť jeho správne znejúceho priezviska (za ktoré sa on sám nehanbil), ho niekedy volali "po maďarsky". Po jeho nástupe na oddelenie mu sestričky vymysleli prezývku, ktorá bola latinským názvom jeho zvieracieho pandanta, teda mustella pylorius. Tu sa musím verejne priznať, že ja som na jeho "počesť" vymyslel iný názov, a síce "tchorobopis", ktorý sa na oddelení používal ešte dlho po odchode toho, po kom som ho pomenoval. Hoci sme si na nového šéfa ťažko zvykali najmä pre jeho svojské maniere, boli aj takí, ktorí mu vedeli prísť "na kobylku". Bez ohľadu na to, aký bol, mal aj isté pozitíva, ktoré sa preniesli aj na oddelenie. Počas jeho šéfovania sa v novozámockej nemocnici otvorila dialýza a vlastne jemu môžem ďakovať, že som sa stal gastroenterológom.
Spočiatku síce ako sa tomu hovorí "dobrovoľne nasilu", pretože som sa chcel venovať klinickej farmakológii, ale dnes už neľutujem. 
   Napriek tomu, po novembri 1989, kedy bolo obdobie vyslovovania dôvery, resp. nedôvery svojim nadriadeným, o miesto primára prišiel. V hlasovaní dostal až dva hlasy za – od svojej vrchnej a ešte jedného kolegu, ktorý bol s ním v tom čase jedna ruka. Ja som sa stal (ani neviem ako) hovorcom oddelenia na nemocničnom zhromaždení a prečítal som dôvody našej nedôvery voči nemu, verejne. Kým došlo k jeho definitívnemu odvolaniu, ťahalo sa to ešte pár mesiacov. Po tomto mojom "extempore" ma však preradil na závodnú ambulanciu. Vtedy však netušil, že si tým upletie na seba ďalší bič. Keď už bolo jasné, že o miesto príde, "hodil sa" na maródku. Mal nálezy od rôznych odborníkov od neurológa cez internistu až po psychiatra. Liečba, ktorá mu bola vtedy odporúčaná, mu v žiadnom prípade nedovoľovala riadiť motorové vozidlo. No a ja, znalý uvedených povinností ešte z čias, keď som písaval do STOP-u články práve o týchto problémoch, som po vystavení PN napísal aj druhé hlásenie na Dopravný inšpektorát Verejnej bezpečnosti (tak sa vtedy volala polícia), že menovaný vzhľadom na jeho momentálne ochorenie a liečbu, ktorú užíva, počas nej nie je schopný riadiť motorové vozidlo. O pár dní doletel na ambulanciu a myslel som si, že ma roztrhne od jedu. Hoci sa ovládal, ale videl som, že to v ňom vrie. Ja som bol kľudný, veď som si plnil iba svoju povinnosť, za čo ako som dúfal, ma nikto nemôže potrestať. Ani nič nezmohol, doba sa už trocha zmenila. Povolenie na vedenie vozidla dostal späť asi po dvoch týždňoch, ale na I. interné oddelenie sa už nevrátil. Definitívne odišiel z postu primára aj z novozámockej nemocnice.
                                                                                - k o n i e c -