pondelok 3. augusta 2015

Moje začiatky v OÚNZ Nové Zámky (1984-1989) – časť prvá

    Keď som sa pred skončením školy rozhodoval, kam pôjdem pracovať, vo výbere OÚNZ Nové Zámky ma ovplyvnili viaceré skutočnosti. Novozámocká nemocnica mala oproti komárňanskej aj za socializmu lepší kredit a druhou nemenej podstatnou skutočnosťou bolo, že v Nových Zámkoch bola nová nemocnica  novoprijatým zamestnancom dávala možnosť získať do prenájmu služobný byt. Takže bolo rozhodnuté. Nasledovali bežné formality a prvého augusta 1984 o siedmej ráno to začalo. Nahodený do "kostolného" obleku som sa dopravil do Nových Zámkov zo svojho bydliska, Novej Trstenej prvými rannými spojmi. Autobusom do Hurbanova a odtiaľ vlakom do Nových Zámkov. Našťastie spojenie Novej Trstenej s Novými Zámkami bolo lepšie ako s jej okresným mestom, Komárnom. Zo železničnej stanice som si to do nemocnice odkráčal pešo.
   Na jedenástom poschodí novej nemocnice, ktorá je situovaná "na okraji mesta", už čakalo ďalších pár kolegov a kolegýň s osudom, podobným tomu môjmu. Bola tam totiž pracovňa vtedajšieho primára I. interného oddelenia, ktoré malo vtedy 120 postelí. Čakal tam vtedy so mnou ešte jeden kolega, terajší prednosta Ústavu hematológie novozámockej nemocnice. Keď si na to spolu spomenieme, vždy sa mi rehoce, lebo v obleku s kufríkom a internou propedeutikou v ruke tam vtedy nebol okrem mňa, nikto z kolegov. Tak som si v duchu myslel a bol som šťastný ako blcha, že sa mi splnil môj sen. Začal som pracovať na internom oddelení. Ale dlho som tam nepobudol.
   Nebol som ešte ani pár minút na oddelení, už som dostal odkaz, že sa mám dostaviť k námestníkovi riaditeľa. "Do kelu", pomyslel som si, "veď som tu ešte ani nezačal a už mám ísť na koberec?". Námestníkom riaditeľa bol v tom čase žoviálny gynekológ, ktorý asi zo zásady, každému mladému kolegovi tykal. Tak mi vraví: "Počúvaj, Klucho, od zajtra nastupuješ na LDCH do starej nemocnice". Ledva som zalapal po dychu, ani som sa nestihol opýtať, čo to LDCH vlastne je. Až po návrate na oddelenie som sa dozvedel, že je to liečebňa pre dlhodobo chorých. V duchu som závidel kolegom, ktorí zostali na peknom oddelení v peknej novej nemocnici a rozmýšľal som, čo bude zajtra. Doma po návrate z práce mi nebolo veľmi do reči. Keď ma mama videla prvý deň, s akým elánom som odchádzal z domu a aký som sa vrátil, neviem, čo si pomyslela. Povedal som jej ako som dopadol. "No veď nejako bude", sucho poznamenala. Hoci prvé dni na LDCH boli dosť ťažké, mal som problém zvyknúť si na to, že tam ležia poväčšine dlhodobo chorí, prakticky nevyliečiteľní pacienti. Netrvalo mi dlho, kým som pochopil, že pre niektorých oveľa ťažšou ako fyzická choroba je ich opustenosť. Darmo mali dve - tri deti, keď ani jedno nebolo schopné sa o nich postarať. Strčili ich do liečebne, zinkasovali dôchodok a dedko alebo babka boli v suchu celý mesiac. Ale občas som tam zažil aj príjemné, ba niekedy aj humorné chvíle. Pamätám si dodnes na jedného starého pána, ktorý sa stal maskotom oddelenia. V nočných službách chodil zabávať personál. Keď zomrel, všetci sme si na neho spomenuli. Na LDCH som nakoniec zostal až do konca roka 1984.
   V januári 1985 sa mi opäť pošťastilo byť chvíľu na internom. Vo februári som "za odmenu" dostal "poukaz na výlet" – pre zmenu do Trávnice. Tam bolo vtedy vysunuté pracovisko, geriatrické oddelenie, kam sa chodilo ordinovať najmenej na mesiac. Lekár, ktorého tam poslali, tam mal prakticky pohotovosť 24 hodín denne a 7 dní v týždni, celý mesiac. Výplata bola potom "kráľovská", ale ten stres, ktorý sme tam zažívali, nevyvážila. Vybavenie tam bolo ako za čias Márie –Terézie a mladý lekár sa tam musel spoľahnúť len na seba, prípadne na skúsenejšiu staršiu sestričku. Bola to pre mňa obrovská škola, a to nielen odborná, ale i škola života. Keď som sa odtiaľ vrátil znova na interné oddelenie, pripadal som si tam ako Mongol na Mayo clinic.
   V marci som si vzal ešte pár dní dovolenky a prvého apríla som rukoval do ČH Praha. Ale o tom som písal na inom mieste.

(pokračovanie 4.augusta 2015)