sobota 31. októbra 2015

Na pamiatku mojich zosnulých

    Dneškom sa začína niekoľkodňové obdobie, počas ktorého si spomíname na svojich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. Postojíme v tichu cintorína, zapálime sviečku, pomodlíme sa. Aj ja tak robím každoročne, niekedy aj mimo týchto dní. V spomienkach sa vraciam k tým, ktorí tu kedysi boli, tak ako ja, ale už nie sú. Každý z nich mal aj ľudské slabosti, ale o nich tu písať nechcem. Tieto moje zážitky, ktoré majú okolo 40 rokov, sú v mojej pamäti stále živé a asi v nej ešte dlho pretrvajú.  
   Moji prapredkovia z otcovej strany pochádzali od Žiliny, z Frivaldu (dnešnej Rajeckej Lesnej). Boli to typickí horniaci, dnes by sa im dalo povedať „slotovci". Zachovali si svoje národovectvo i typické nárečie.
   Naopak, v rodokmeni mojej matky sú poväčšine Maďari, tak ako boli aj jej rodičia.  
   Otcova mama zomrela pár mesiacov po jeho narodení na otravu krvi po zubárskom zákroku. Aspoň tak to hovorievali starší z našej rodiny.
   Zato starého otca si pamätám dobre. Hoci pri úraze v mladosti prišiel o jedno oko, tým jedným videl niekedy aj to, čo si iní ani s dvomi nevšimli. Keď sa jeho syn, teda môjho otca brat, stal doktorom prírodných vied, bol taký naradovaný, že pohostil svojim domácim vínom každého, kto sa u neho vtedy zastavil a obtelefonoval všetkých svojich známych. V tom čase bol totiž jediný, kto mal v dome telefón, hoci družstevný, ktorý v prípade potreby slúžil pre celú osadu. Raz mi do pionierskeho tábora napísal: „Milý Jožko, píšem ci túto kartu, aby si si nemyslol,  že tvoj starý ocec na ceba zapomenul..."  K lekárovi nechodil a v nemocnici ležal iba raz, keď ho zrazilo auto. Zomrel v zime 1975.
   Jeho švagriná, Katarína, ktorú všetci jej rovesníci volali Kača a niekedy aj malé deti, keď okopávala v záhrade, takto na ňu pokrikovali. Bola to vlastne stryná môjho otca. Manžel jej zomrel v mladom veku, deti nemali a znova sa nevydala. Zostala bývať so starým otcom a jeho sestrou Magdou, o ktorej bude reč neskôr. Strynka Kača, neskôr aj s mojou mamou, museli variť nielen pre 5 dospelých, ale čase robôt na poli aj pre robotníkov, takže sa mali čo obracať. Raz varila zemiakovú kašu s oškvarkami (volali ju po „horniacky" braj), ktorá sa obyčajne zapíjala kyslým mliekom (hovorili mu kýška). Mne toto jedlo veľmi nechutilo a keď si to všimla, vraví mi: „Nále, Jožko, ty si voláký žitný človek..." (po slovensky to znamená fajnový, vyberavý, popánštený...) Po smrti starého otca odišla späť do svojho rodiska, Frivaldu, kde neskôr aj zomrela. Mala niečo cez 80 rokov. 
   Tetka Magda, tak sme ju všetci volali, bola od detstva mentálne postihnutá. Údajne ako dieťa sa vyštverala na skriňu, z ktorej spadla a utrpela úraz hlavy. Napriek svojmu hendikepu to však bola dobrosrdečná osoba. Pomohla každému, komu mohla a ja som nebol výnimkou. Vždy nám ako deťom zo svojho skromného zárobku alebo dôchodku prispela k meninám, či Vianociam. Rok po smrti svojho brata si zlomila nohu a takto nariekala: „Budzem mac ja Vianoce pri kríži, pri mojem bratovi..." Nakoniec sa tých Vianoc dožila ešte viac ako desiatich. Najprv sa chcela dožiť mojej maturity, potom promócie. Splnilo sa jej to. Jej sestra, ktorá bývala o pár domov ďalej,  jej zvykla hovoriť: „No Magda, ty už neumreš, šag máš doma dochtora..."
   Môj otec bol iba „obyčajný" traktorista. Hoci viac bol známy ako kombajnista a túto prezývku som po tomto jeho povolaní dostal aj ja od spolužiakov na gymnáziu. Svoje stroje mal rád a bol veľkým zlepšovateľom. Kombajnisti mali v tých časoch súťaž „ani zrno nazmar". Vedelo ho maximálne vytočiť, keď súdruhovia hovorili o bezstratovom zbere úrody. Vždy sa v rámci Slovenska umiestňoval na popredných miestach. Nebol však v tej správnej strane a tak prvý nemohol byť nikdy. Hoci návrh na štátne vyznamenanie mal niekoľko rokov, dostal ho až v roku 1975 „Za zásluhy o výstavbu". K Radu práce bol totiž príplatok k platu, a ten mohli dostať iba komunisti. Keď som skončil školu, bol rovnako pyšný ako jeho otec na svojho syna, ako o tom píšem vyššie. Aj to po mojej promócii šplechol svojmu otcovi do očí: „...no vidzíce, uš aj ja mám dochtora, nielen vy..."  
   Naučil ma okrem iného tri veci:
"Rozum si zadarmo nerozdávaj", často mi vravieval.
„Uč sa, lebo čo máš v hlave ci nigdo nezebere", podotkol akoby na moje ospravedlnenie, keď mal volal pomáhať a ja som povedal, že sa musím učiť.  
Občas, keďže sme traja bratia, nás poúčal: „Túka si neber..."
Mojej svadby sa však nedožil. Umrel v lete roku 1989. Ale myslím si, že s mojou manželkou by bol spokojný. Túk v žilinskom nárečí znamená tĺk.
   Môj krstný otec (manžel sestry mojej mamy) bol veľký „konzument života". Keď už nevládal pracovať, venoval sa svojim holubom a andulkám. Jeho charakteristickou črtou bola jeho zrýchlená reč, ktorej často nerozumeli ani jeho svokrovci, hoci boli Maďari rovnako, ako on. Umrel náhle, asi na porážku, pár rokov po päťdesiatke.     
   S úctou a láskou si spomínam na rodičov mojej mamy. Hoci prakticky nevedeli po slovensky, svoje dve dcéry dali do slovenských škôl. Boli toho názoru, že s maďarčinou by sa ďalej, ako k obecnej studni, ktorú mali 20 metrov od domu, nedostali. Ako školák som k nim chodieval často na prázdniny. Žili svorne a vo vzájomnej úcte. Ešte aj po 50-ročnom manželstve sa cestou z kostola držali za ruky. Ale aj medzi nimi to občas zaiskrilo, lebo nagymama bola veľký generál. Dôkazom toho je druhá príhoda, ktorú tu spomeniem, ale poďme po poriadku, pretože táto prvá sa stala skôr. 
   Ráno sa nagymama vrátila z mäsiarstva. V taške mala párky, ktoré chcela pripraviť na raňajky. Keďže bola starý pedant, nákup si doma hneď odvážila. Váha párkov jej akosi nesedela s údajom, ktorý dostala z mäsiarstva na papieriku. Ihneď si vypočítala, že ju oklamali asi o dva párky.
"Pista, adj ide a kötényemet, majd én megyek, adok én a Rozinak. Mit gondol, két párky, nem pénz?" A už si aj brala sukňu, ktorú si pred chvíľou vyzliekla. Ako vkladala vážené párky do tašky, z ktorej ich predtým vybrala, našla v nej aj dva inkriminované párky.
Druhá príhoda sa odohrala o pár rokov neskôr. 
Raz chcela piecť rumové zákusky. Vošla do špajze a znenazdajky spustila:
„Te Pista, az istállóját a pofádnak, mikor szlapáltad ki aszt a rumot?"
„Én?", bránil sa nagypapa, ale vedel, že je zle. „No jól van, szomjas voltam"
"Ha szomjas vagy, igyá vizet" , vraví mu nagymama
„Víz az nem jó...", oponoval nagypapa.
To si však ani jeden z nich nevšimol, že som si tento ich dialóg tajne nahrával na svoj nový magnetofón. Keď som to už nevydržal, uprostred hádky som im ju prehral. Všetci sme sa začali smiať a bolo po probléme.
   Uvedené dve epizódy sa odohrali pred viac ako 30-mi rokmi, ale nagymamu rozosmiali aj na smrteľnej posteli. Ani my ostatní, čo sme o nich vedeli sme neboli výnimkou.
   Nagypapa bol veľký dobráčisko a pobožný človek. V Boha začal asi veriť ešte viac, keď mu cez vojnu modlitebná knižka, ktorú mal v ľavom náprsnom vrecku, zachránila život. Zachytili sa v nej projektily, ktoré mali skončiť v jeho hrudníku. Vytrpel si pár rokov v ruskom zajatí a na robotách v Čechách. Tam sa naučil trocha po „československy". Zomrel vyše 90 ročný, asi 10 dní po smrti svojej manželky, asi od žiaľu. Pri jedle dostal náhle bolesti do hrudníka a po pár minút ešte pred príchodom sanitky skonal.
   Neviem, kedy sa dostanem tento rok na hroby, pretože doma máme cez tieto dni trocha pohon.
Ale svojim zosnulým, aj tým, ktorých som tu nespomínal, určite okrem modlitby venujem aj tichú spomienku.
--------------------------------------------------------------------------------------------------

Preklad vyššie uvedených nespisovných maďarských dialógov:

„Pišta, daj mi sem sukňu, už aj idem, však ja tej Róze ukážem. Čo si myslí, že dva párky nie sú peniaze?"

"Pišta, ty huba nevymáchaná, kedy si vyslopal ten rum?"
„Ja?" „No dobre, bol som smädný"
"Keď si smadný, daj si vodu"
„Voda nie je dobrá..."


(písané pre blog.sme.sk v r. 2006)