streda 23. decembra 2015

Váš gastroenterológ sa po sviatkoch na vás teší!

Váš gastroenterológ sa po sviatkoch na vás teší!

   Varujúce upozornenia sú pred sviatkami takmer na dennom poriadku. Zo skúseností však väčšina z nás môže povedať, že tieto dobre mienené rady, bez ohľadu na to, či ich autormi sú odborníci alebo laici, vždy (alebo takmer nikdy) nepadnú na úrodnú pôdu.
   Tí, ktorí máme starostlivosť o žalúdky svojich chlebodarcov v pracovnej náplni, by sme sa na sviatky i medzisviatkové resp. posviatkové obdobie mali vlastne tešiť. Nuž, ale keďže najlepší slovenskí gastroenterológovia cez Vianoce a niektorí ani po Vianociach nepracujú, rozhodol som sa z titulu svojej profesionálnej deformácie osobnosti dať tomuto pospolitému ľudu pár dobre mienených rád, ktoré nakoniec väčšina, vrátane mňa aj tak nedodrží.
   Ale aj s radami lekárov je to niekedy ako s paragrafmi. Radšej sa obchádzajú, ako dodržiavajú. Niekomu nestačí povedať to slušne, jednoducho to nepochopí. Trocha to ním zatrasie, až keď to dostane po lopate a možno aj trocha vulgárne. Dnešný svet je už totiž taký skazený, že človek rozumie viac vulgarizmom ako slušnej reči.
   Ako by sme sa mali teda cez sviatky správať k svojim tráviacim orgánom, aby sme po nich nakoniec neskončili s hadicou v krku alebo v zadku? Nuž asi ako v tom príbehu o zaručenej redukčnej diéte. Poznáte to. Pošlite 100 Sk na uvedenú adresu a dostanete návod, ako za týždeň schudnúť 10 kg. Urobíte, ako si želá inzerent a o týždeň dostanete veľkú obálku alebo krabicu v domnienke, že v nej nájdete zabalený zázračný prípravok na chudnutie.
   Namiesto neho po rozbalení tam však na vás civie iba malý lístok s piatimi veľkými písmenami NEŽER.
   Nuž a k tomu by sa ešte hodilo dopísať NESLOP.
   NEVYVAĽUJ SA pred telkou s plným žalúdkom a radšej sa choď po obede prebehnúť so psom. Keď sa vrátiš, vezmi deti a choď te si stavať snehuliaka.
   NECHRÁP s plným bruchom, lebo budeš mať bujaré sny a namiesto príjemného spánku môžeš nedobrovoľne skončiť v najmenšej miestnosti svojho bytu a stráviť tam celú noc.
   A buď si istý, že ak to nedodržíš, tvoj gastroenterológ sa po sviatkoch na teba bude tešiť a vo svojej ordinácií ťa privíta minimálne s domácou klobásou a šampanským. Klobásu dostal pred Vianocami od Juli nény so slovami:
"Dojte si pón doktor, zobíjoli sme sa". A šampanské? Nebuď naivný, to tiež určite nekupoval kvôli tebe.
  Možno ti medzi dverami povie: "Dajte si pán Obézny, aj tak sme to už doma chceli vyhodiť!"
  Aj on totiž musí z niečoho (niekoho) žiť.

písané pre blog.sme.sk v r. 2005

utorok 17. novembra 2015

Moje spomienky na November 1989

    Keď padol berlínsky múr, dúfal som, že čosi podobné zažijeme aj v Československu. O tom, že sa tak stane, som však nebol celkom presvedčený, hoci atmosféra u nás už bola dosť uvoľnená a režim slabol. Dôkazom toho mohli byť aj humoristické relácie, ktoré sa v tom čase vysielali v Slovenskom rozhlase. Jednu z nich, Humorikon, moderovala aj moja niekdajšia klubová ideologička Eňa (vtedy ešte Kunštárová). To čo si tí dvaja s Oliverom Andrássym v tej relácii niekedy dovolili, bolo miestami ostré, ako maďarská paprika a ja som len čakal, kedy zahlásia, že o ďalší mesiac ich už počuť nebudem. Ale nestalo sa.

   Slovenská televízia, to bol v tom čase jeden komunistický moloch. O budovaní socializmu vtedy v Televíznych novinách horlivo referoval aj jej terajší riaditeľ. Tuším práve z jeho úst som počul prvú ideologicky upravenú správu o pražskej študentskej demonštrácii zo 17. novembra.
   Našťastie v maďarskom rozhlase naďalej vysielali moje obľúbené hudobné relácie, ktorých akoby sa prebiehajúce zmeny ani netýkali. Najväčšie svetové hity som mal teda v malíčku a aj na svojich kazetách. Cher spievala „If I could turn back time", ale našťastie sa u nás čas uberal dopredu a politické zmeny nenechali na seba dlho čakať. Aj v našej populárnej hudbe boli už v tom čase odvážne texty. Pieseň Tublatanky „Pravda víťazí" sa stala nepísanou hymnou nežnej revolúcie a dovtedy nikdy nevydaná skladba „Loď do neznáma" iba podporila atmosféru tých dní.
   Naše ešte stále cenzúrované správy v rozhlase, televízii a v denníku Práca, ktorý nám domov vtedy chodil, som si korigoval počúvaním, no ako sa im vtedy hovorilo  „štvavých, protisocialistických vysielačov", Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky. Tam v tom čase už pracoval aj jeden z bývalých slávnych bratislavských diskotékarov, Števo Anderko, ktorý do USA emigroval pár rokov predtým. Našťastie môj starý tranzistorák Menuet 2 mal aj krátke vlny, na ktorých uvedené stanice vysielali. Cez hudobné relácie som sa tak dostal k politickým. Vtedy som konečne pochopil svojich starých otcov, ktorí počúvali ako o dušu, rušené vysielanie týchto staníc ešte v čase, keď som bol malý chlapec.
 
   V novembri 1989 som čosi vyše roka po atestácii, ako mladý internista mal na našom oddelení povesť rebela. Nuž bol som slobodný a bezdetný a asi aj viac odvážny, ako poniektorí kolegovia. Tí čo mali už svoje postavenie a rodiny, radšej mlčali - aj po Novembri. Mnohí stále nevedeli, kam sa majú postaviť.

   Nastalo obdobie vyslovovania dôvery svojim nadriadeným. Poobede sme sa zhromaždili v zadnej miestnosti oddelenia, kde sme mávali ranné sedenia. Hlasovanie o dôvere bolo síce tajné, ale každý z nás vedel, od koho boli dva hlasy za, ktoré náš primár dostal. Jeden od vrchnej sestry a druhý od predsedu SZM. O pár dní na to primár na vizite demonštratívne zahodil svoju stranícku knižku, so slovami, že vraj politika do nemocnice nepatrí. A začal chodiť do kostola.
   Neviem, či bol aj na polnočnej, ale pamätám si, že kostol doslova praskal vo švíkoch. Náš primár očného, ktorý neohol chrbát ani za socializmu a do kostola chodil aj vtedy, sa asi musel cítiť trápne, keď videl okolo seba toľko komunistov. Tí ho ako odborníka nechali pracovať, pretože lepšieho v tom čase široko-ďaleko nebolo. A náhradu za neho nemali.    

   Na deň Generálneho štrajku si pamätám úplne presne. Ráno som s pripnutým znakom VPN na modrej juhoslovanskej vetrovke značky Toper, nasadol do sanitky, rozheganej tisícdvestotrojky, ktorá sa pomaly terigala do galantskej nemocnice. Išiel som tam s pacientom na kolonoskopiu. Hoci som nevedel, ako dopadne vyšetrenie a či na ceste nebudeme mať kvôli štrajku nejaké problémy, šiel som. Bolo to lepšie ako zostať v nemocnici, pretože hoci bol štrajk, my sme pracovať museli a mohli sme sa k nemu pridať iba morálne. Pacienta aj jeho nie celkom príjemnú diagnózu si pamätám dodnes.

   V tom čase sa už aj v nemocnici a v meste začalo formovať VPN. Do okresných štruktúr sa však pretlačili mnohí kariéristi, prezliekači kabátov a kriminálnici. Zhromaždenia VPN v nemocnici boli tiež pomerne živelné. Akosi mi prischlo, pripraviť si a prečítať stanovisko k vysloveniu nedôvery nášmu primárovi. Hoci ma podporovalo prakticky celé oddelenie, nevedel som, ako skončím. Napriek tomu som v tom čase na hlavné vchodové dvere do nemocnice vylepil odvážny text piesne TEAM-u, „Jeden kabát, jedna koža, jedna tvár". Rozčuľovali ma špitálski prezliekači kabátov a takto som im chcel vyjadriť svoje „sympatie". Nuž ale, ako sa neskôr ukázalo, mnohí z nich prežili vo svojom postavení  dodnes. A politickí chameleóni dokonca kandidovali aj do terajších volieb do VÚC.  

   Neviem, kedy ma to napadlo, ale keď primára v januári 1990 odvolali, rozhodol som sa, že nášmu predsedovi SZM to hlasovanie o dôvere primárovi trocha „osladím".
   Vyhotovil som mu „lustrační osvědčení", na ktoré som rovnako amatérsky capol pečiatku, pripomínajúcu oficiálny štempeľ Ministerstva vnitra. Nemal som ani šajnu o tom, ako vyzerá pravý podpis Jána Langoša, vtedajšieho federálneho ministra vnútra, ale spoliehal som sa na to, že ani adresát to vedieť nebude. Pečiatku som vyrobil z rubu koruny československej, na ktorej bol štátny znak a okolo neho text, čo značne pripomínalo pečiatky, aké dávala vtedajšia Verejná bezpečnosť alebo colníci do našich dokladov. Papier bol síce obyčajný, kancelársky, ale hlavičku mal ako sa patrí aj s jednacím číslom a podobnými hlúposťami.
   V strede boli veľkými písmenami napísané nacionálie dotyčného a pod nimi text:

                                       OSOBA JE EVIDOVÁNA  VE SVAZKU č. ... 
                                       jako spolupracovník Státní bezpečnosti
                                       kategorie..... pod krycím jménem.................

 V Praze dne.................                                                    Ján Langoš
                                                                               Federální ministr vnitra
                                                                        (pečiatka a nečitateľný podpis)           

   Zhodou okolností som bol pri tom, keď si obálku na lekárskej izbe otváral. Krvi by sa v ňom asi nebol dorezal. Keď som sa mu s tým neskôr priznal, skoro ma prizabil.
   Dnes tiež chodí do kostola.

(písané pre blog.sme.sk v r. 2009)

sobota 31. októbra 2015

Na pamiatku mojich zosnulých

    Dneškom sa začína niekoľkodňové obdobie, počas ktorého si spomíname na svojich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. Postojíme v tichu cintorína, zapálime sviečku, pomodlíme sa. Aj ja tak robím každoročne, niekedy aj mimo týchto dní. V spomienkach sa vraciam k tým, ktorí tu kedysi boli, tak ako ja, ale už nie sú. Každý z nich mal aj ľudské slabosti, ale o nich tu písať nechcem. Tieto moje zážitky, ktoré majú okolo 40 rokov, sú v mojej pamäti stále živé a asi v nej ešte dlho pretrvajú.  
   Moji prapredkovia z otcovej strany pochádzali od Žiliny, z Frivaldu (dnešnej Rajeckej Lesnej). Boli to typickí horniaci, dnes by sa im dalo povedať „slotovci". Zachovali si svoje národovectvo i typické nárečie.
   Naopak, v rodokmeni mojej matky sú poväčšine Maďari, tak ako boli aj jej rodičia.  
   Otcova mama zomrela pár mesiacov po jeho narodení na otravu krvi po zubárskom zákroku. Aspoň tak to hovorievali starší z našej rodiny.
   Zato starého otca si pamätám dobre. Hoci pri úraze v mladosti prišiel o jedno oko, tým jedným videl niekedy aj to, čo si iní ani s dvomi nevšimli. Keď sa jeho syn, teda môjho otca brat, stal doktorom prírodných vied, bol taký naradovaný, že pohostil svojim domácim vínom každého, kto sa u neho vtedy zastavil a obtelefonoval všetkých svojich známych. V tom čase bol totiž jediný, kto mal v dome telefón, hoci družstevný, ktorý v prípade potreby slúžil pre celú osadu. Raz mi do pionierskeho tábora napísal: „Milý Jožko, píšem ci túto kartu, aby si si nemyslol,  že tvoj starý ocec na ceba zapomenul..."  K lekárovi nechodil a v nemocnici ležal iba raz, keď ho zrazilo auto. Zomrel v zime 1975.
   Jeho švagriná, Katarína, ktorú všetci jej rovesníci volali Kača a niekedy aj malé deti, keď okopávala v záhrade, takto na ňu pokrikovali. Bola to vlastne stryná môjho otca. Manžel jej zomrel v mladom veku, deti nemali a znova sa nevydala. Zostala bývať so starým otcom a jeho sestrou Magdou, o ktorej bude reč neskôr. Strynka Kača, neskôr aj s mojou mamou, museli variť nielen pre 5 dospelých, ale čase robôt na poli aj pre robotníkov, takže sa mali čo obracať. Raz varila zemiakovú kašu s oškvarkami (volali ju po „horniacky" braj), ktorá sa obyčajne zapíjala kyslým mliekom (hovorili mu kýška). Mne toto jedlo veľmi nechutilo a keď si to všimla, vraví mi: „Nále, Jožko, ty si voláký žitný človek..." (po slovensky to znamená fajnový, vyberavý, popánštený...) Po smrti starého otca odišla späť do svojho rodiska, Frivaldu, kde neskôr aj zomrela. Mala niečo cez 80 rokov. 
   Tetka Magda, tak sme ju všetci volali, bola od detstva mentálne postihnutá. Údajne ako dieťa sa vyštverala na skriňu, z ktorej spadla a utrpela úraz hlavy. Napriek svojmu hendikepu to však bola dobrosrdečná osoba. Pomohla každému, komu mohla a ja som nebol výnimkou. Vždy nám ako deťom zo svojho skromného zárobku alebo dôchodku prispela k meninám, či Vianociam. Rok po smrti svojho brata si zlomila nohu a takto nariekala: „Budzem mac ja Vianoce pri kríži, pri mojem bratovi..." Nakoniec sa tých Vianoc dožila ešte viac ako desiatich. Najprv sa chcela dožiť mojej maturity, potom promócie. Splnilo sa jej to. Jej sestra, ktorá bývala o pár domov ďalej,  jej zvykla hovoriť: „No Magda, ty už neumreš, šag máš doma dochtora..."
   Môj otec bol iba „obyčajný" traktorista. Hoci viac bol známy ako kombajnista a túto prezývku som po tomto jeho povolaní dostal aj ja od spolužiakov na gymnáziu. Svoje stroje mal rád a bol veľkým zlepšovateľom. Kombajnisti mali v tých časoch súťaž „ani zrno nazmar". Vedelo ho maximálne vytočiť, keď súdruhovia hovorili o bezstratovom zbere úrody. Vždy sa v rámci Slovenska umiestňoval na popredných miestach. Nebol však v tej správnej strane a tak prvý nemohol byť nikdy. Hoci návrh na štátne vyznamenanie mal niekoľko rokov, dostal ho až v roku 1975 „Za zásluhy o výstavbu". K Radu práce bol totiž príplatok k platu, a ten mohli dostať iba komunisti. Keď som skončil školu, bol rovnako pyšný ako jeho otec na svojho syna, ako o tom píšem vyššie. Aj to po mojej promócii šplechol svojmu otcovi do očí: „...no vidzíce, uš aj ja mám dochtora, nielen vy..."  
   Naučil ma okrem iného tri veci:
"Rozum si zadarmo nerozdávaj", často mi vravieval.
„Uč sa, lebo čo máš v hlave ci nigdo nezebere", podotkol akoby na moje ospravedlnenie, keď mal volal pomáhať a ja som povedal, že sa musím učiť.  
Občas, keďže sme traja bratia, nás poúčal: „Túka si neber..."
Mojej svadby sa však nedožil. Umrel v lete roku 1989. Ale myslím si, že s mojou manželkou by bol spokojný. Túk v žilinskom nárečí znamená tĺk.
   Môj krstný otec (manžel sestry mojej mamy) bol veľký „konzument života". Keď už nevládal pracovať, venoval sa svojim holubom a andulkám. Jeho charakteristickou črtou bola jeho zrýchlená reč, ktorej často nerozumeli ani jeho svokrovci, hoci boli Maďari rovnako, ako on. Umrel náhle, asi na porážku, pár rokov po päťdesiatke.     
   S úctou a láskou si spomínam na rodičov mojej mamy. Hoci prakticky nevedeli po slovensky, svoje dve dcéry dali do slovenských škôl. Boli toho názoru, že s maďarčinou by sa ďalej, ako k obecnej studni, ktorú mali 20 metrov od domu, nedostali. Ako školák som k nim chodieval často na prázdniny. Žili svorne a vo vzájomnej úcte. Ešte aj po 50-ročnom manželstve sa cestou z kostola držali za ruky. Ale aj medzi nimi to občas zaiskrilo, lebo nagymama bola veľký generál. Dôkazom toho je druhá príhoda, ktorú tu spomeniem, ale poďme po poriadku, pretože táto prvá sa stala skôr. 
   Ráno sa nagymama vrátila z mäsiarstva. V taške mala párky, ktoré chcela pripraviť na raňajky. Keďže bola starý pedant, nákup si doma hneď odvážila. Váha párkov jej akosi nesedela s údajom, ktorý dostala z mäsiarstva na papieriku. Ihneď si vypočítala, že ju oklamali asi o dva párky.
"Pista, adj ide a kötényemet, majd én megyek, adok én a Rozinak. Mit gondol, két párky, nem pénz?" A už si aj brala sukňu, ktorú si pred chvíľou vyzliekla. Ako vkladala vážené párky do tašky, z ktorej ich predtým vybrala, našla v nej aj dva inkriminované párky.
Druhá príhoda sa odohrala o pár rokov neskôr. 
Raz chcela piecť rumové zákusky. Vošla do špajze a znenazdajky spustila:
„Te Pista, az istállóját a pofádnak, mikor szlapáltad ki aszt a rumot?"
„Én?", bránil sa nagypapa, ale vedel, že je zle. „No jól van, szomjas voltam"
"Ha szomjas vagy, igyá vizet" , vraví mu nagymama
„Víz az nem jó...", oponoval nagypapa.
To si však ani jeden z nich nevšimol, že som si tento ich dialóg tajne nahrával na svoj nový magnetofón. Keď som to už nevydržal, uprostred hádky som im ju prehral. Všetci sme sa začali smiať a bolo po probléme.
   Uvedené dve epizódy sa odohrali pred viac ako 30-mi rokmi, ale nagymamu rozosmiali aj na smrteľnej posteli. Ani my ostatní, čo sme o nich vedeli sme neboli výnimkou.
   Nagypapa bol veľký dobráčisko a pobožný človek. V Boha začal asi veriť ešte viac, keď mu cez vojnu modlitebná knižka, ktorú mal v ľavom náprsnom vrecku, zachránila život. Zachytili sa v nej projektily, ktoré mali skončiť v jeho hrudníku. Vytrpel si pár rokov v ruskom zajatí a na robotách v Čechách. Tam sa naučil trocha po „československy". Zomrel vyše 90 ročný, asi 10 dní po smrti svojej manželky, asi od žiaľu. Pri jedle dostal náhle bolesti do hrudníka a po pár minút ešte pred príchodom sanitky skonal.
   Neviem, kedy sa dostanem tento rok na hroby, pretože doma máme cez tieto dni trocha pohon.
Ale svojim zosnulým, aj tým, ktorých som tu nespomínal, určite okrem modlitby venujem aj tichú spomienku.
--------------------------------------------------------------------------------------------------

Preklad vyššie uvedených nespisovných maďarských dialógov:

„Pišta, daj mi sem sukňu, už aj idem, však ja tej Róze ukážem. Čo si myslí, že dva párky nie sú peniaze?"

"Pišta, ty huba nevymáchaná, kedy si vyslopal ten rum?"
„Ja?" „No dobre, bol som smädný"
"Keď si smadný, daj si vodu"
„Voda nie je dobrá..."


(písané pre blog.sme.sk v r. 2006)

utorok 25. augusta 2015

Nová Trstená - kus Horniakov na Dolnej Zemi III.

Majerčania a Dulovčania Majerčanov s Dulovčanmi spája nielen doteraz nespevnená poľná cesta, ale predovšetkým škola a viera. V dulovskom kostole mali roky starého kostolníka, ktorý mal tuším amputovanú alebo minimálne krivú nohu, lebo ťažko chodil. Volal sa Jonáš. O ňom sa traduje táto príhoda kedysi zo šesťdesiatych rokov. Do kostola prišli mladé dievčatá, ktoré sa vzadu v jednom kuse chichúňali. Starého Jonáša to už prestalo baviť počúvať, tak k nim vybehol a vraví: „No čo sa smejete jak staré kozy, čo ste došli omšu odbavovati alebo sa smáti".

Krížom cez pole sú Dulovce z majera asi 2 km a stále je tam iba poľná cesta, ktorú teraz už využívajú iba poľnohospodárske stroje. Noha pešieho alebo cyklista tadiaľ prejde už len zriedka a osobné auto ešte zriedkavejšie. Od čias vzniku Novej Trstenej, prakticky až do začiatku šesťdesiatych rokov tam však deti chodili do školy a veriaci do kostola. Piatok-sviatok, blato, sucho, mráz, ba ani snehová metelica či záveje neboli pre deti ani veriacich prekážkou, ktorú by pri ceste za svojim cieľom nezdolali.

K typickým majerčanom patrili:

Janko
večne usmiaty autor obnovenej zvonice a prístrešku pred domom smútku. Na úsmeve mu možno pridával aj strieborný predný zub, ktorý mu bolo vidno vždy, keď otvoril ústa. Slávnym sa stal už v šesťdesiatych rokoch, kedy vyhral na majeri prvé auto. Kúpil si lós za desať korún a dostal auto. Mnohí majerčania mu možno v duchu aj závideli. Jeho maslovožltá Škoda 1000 MB, bola tuším prvým autom na majeri a jej číslo KN 09-69 si pamätám dodnes. Janko bol dobrosrdečný starý mládenec a na svojom aute zviezol každého, kto ho poprosil. Vozil ľudí, najmä študentov k vlaku do Hurbanova, ale i deti, či ženy do kostola. Aj v štyridsiatke mal mladícky výzor. Náramne som sa pobavil, keď som kedysi v sedemdesiatych rokoch v Smene objavil článok o „mladom talentovanom zväzákovi z Novej Trstenej". Už vtedy sa venoval rezbárstvu, v ktorom vynikal. Ale keďže bol ten istý ročník narodenia ako moja mama, v sedemdesiatych rokoch už mal okolo štyridsiatky, teda nebol už najmladší a zväzákom tiež nebol. Ale to komunistické noviny napísať nemohli. A keby vedeli, že je pobožný, asi by o ňom nenapísali ani čiarku.

Šimon
Ak mal niekto na majeri v šesťdesiatych rokoch strednú školu, už patril medzi vzdelanejších majerčanov. A Šimon ju mal. Robil na STS (strojno-traktorovej stanici) v Hurbanove „rastlinolekára", vyznal sa v postrekoch a pestovaní viniča, i iných rastlín. Majerčanom často radil, ako majú striekať stromy a sadiť planty papriky, či očkovať stromy. Mal jednu z najpočetnejších rodín na majeri - osem detí.

Mikuláš
„amerikánec", ktorý ešte aj v osemdesiatke jazdil na bicykli. Jeho hliníkové blatníky a hrubé plášte na oboch kolesách si pamätám dodnes. Mal taký aj môj starý otec. Mikuláš zomrel tuším 86-ročný a tradovalo sa o ňom, že deti učí anglické nadávky. Jeho žena Vinca bola s našou Kačou veľká kamarátka.

Eduš
bol môj starý otec. Volal sa Eduard, ale všetci ho volali Eduš. Od mladosti mu chýbalo jedno oko, ale s tým zdravým videl často aj to, čo iní dvomi zdravými očami prehliadli. Prakticky až do smrti sa zaujímal o dianie okolo seba a mal rád spoločnosť. Hoci ťažko niesol kolektivizáciu, vzali mu dobytok i stroje, v časoch mojej mladosti k nemu chodievali funkcionári JRD na víno. Možno aj to zohralo svoju úlohu v tom, že dostal do správy jediný majerský telefón. Viac mu nebolo treba, chodil, vybavoval, telefonoval, kde bolo treba a cítil sa ako ryba vo vode. Ako malému chlapcovi mi vždy z Hurbanova nosil vtedy jediný motoristický časopis „Svět  motorů" . Večer vždy zasadol k svojmu obrovskému rádiu, ktoré katastrofálne šušťalo. Vtedy som ešte nevedel, že počúva Slobodnú Európu.

Napriek tomu, že Nová Trstená vždy patrila administratívne do Bohatej alebo neskôr do Hurbanova, k Dulovčanom mali jej obyvatelia akosi bližšie. Možno to bolo preto, že aj Dulovce boli v tých časoch prakticky čisto slovenská dedina, ale možno za tým boli aj iné dôvody. Rodinne a nábožne založení Dulovčania chodili často „na roboty" do majera. Tak sa stalo, že sa do „Margit Pusty" niektoré vydali, iní priženili. Majerčania a Dulovčania si často navzájom zo seba uťahovali, ale vždy to bolo len preto, aby sa druhá strana dobre zabavila, bez cielenej urážky toho druhého. Mentalita „horniakov" s tou dulovskou  často akosi nešla dokopy. Niektorí Dulovčania sa stali priam majerskými maskotmi. Neviem, prečo, ale za menami si dávali maďarské prípony báči a néna. Svoje nárečie si však udržiavali a trvá im to dodnes. Je skutočne typické a niekedy ťažko napodobiteľné. Niektoré slová používajú Dulovčania často. Slovné spojenie „hybaj do pronta" je u nich asi také časté, ako u pražákov „ty vole". Tak im u nás na majeri prischla prezývka „prontoši".

Toto sú ich najtypickejší predstavitelia:

Kalman-báči,
vlastne spisovne Koloman bol známy tým, že keď mal náladu, prešiel po návštevách takmer celý majer. Samozrejme, že mu naliali skoro všade, veď nenaliať návšteve by bol na majeri do neba volajúci hriech. Takže kým prišiel domov, mal čo robiť, aby zvládol nielen cestu, ale niekedy aj bicykel. Bol chorý, bral lieky, veľa piť nemohol, ale symbolicky si chcel dať s každým. Raz mu tie lieky asi začali liezť poriadne na city, veď ich bral roky. Raz tak sedel u nás a vraví môjmu otcovi: „Hát, véš kmoter, neskaj mi móžeš aj naláť, prerušev som léky..." Toho nebolo treba dvakrát prehovárať, tiež mal rád spoločnosť, takže si spolu posedeli a popili niekedy aj zo tri hodiny.

Maryš-néna,
typická dulovská generálka. Príhod, v ktorých hrá hlavnú úlohu je toľko, že by sa o nich dal napísať celý článok. Na Veľkú noc sa kedysi na majeri chodilo oblievať z domu do domu. Maryš-néna mala dve dcéry, takže sa mala čo zvŕtať, aby pohostila všetkých kúpačov. A nielen pohostila, ale im aj niečo dala, ako to na majeri v tých časoch bolo zvykom. Chodili sme traja bratia, ak sa cestou k nám pridali ešte kamaráti, tak sa niekedy stalo, že do domu sa nahrnulo aj zo desať šarvancov naraz, Začali sme na jednom konci okolo šiestej a do ôsmej, kedy sa chodilo do kostola, sme už museli mať absolvovaný celý majer. Raz sa stalo, že sa nás u nej zišla celá guča. Bolo to kedysi v sedemdesiatych rokoch, kedy sa na majeri začali kupovať autá.  A tak nám vraví: „No, véte chlapci, čil vám dám len peť korún, lebo zme kúpeli auto a nesáhajú nám peňáze".

Staršia generácia majerčanov a dulovčanov vedela aj po maďarsky. Raz sa vyššie spomínaný Šimon pri pojazdnej predajni mäsa, ktorá k nám chodila, začal baviť s mäsiarom po maďarsky. A Maryš-néna sa hneď do neho obula: „Hát, očúvaj a Ty nevéš slovenský?"
Moja mama, ktorá stála obďaleč si predtým tiež pýtala mäso po maďarsky, tak Maryš-néne vraví:
„Veď aj ja som hovorila po maďarsky a mňa ste prečo nezahriakli?"
„No, vy ste dójdená, vy móžete...", znela jej odpoveď.

Hoci život na majeri bol v časoch mojej mladosti dosť tvrdý, ľudia sa mali radi, jeden druhého si vážili a vedeli sa aj zabaviť.

Snáď som týmto seriálom trocha vyplnil medzeru, ktorá na internete o našom majeri doteraz bola. A či sa mi to podarilo, nech po

(písané pre blog.sme.sk v r. 2007)
                                                           - K O N I E C -

nedeľa 23. augusta 2015

Nová Trstená – kus Horniakov na Dolnej Zemi II.

 Spomienky na roky dávno minulé Nie som ešte taký starý, aby som zabúdal, ale dosť starý na to, aby som si dosť pamätal. Hoci väčšina z týchto spomienok pochádza z mojej hlavy, niektoré sú od mojich rodičov, či starých rodičov. Pridávam ich sem preto, aby som čitateľovi čo najvernejšie priblížil časy, v ktorých som dral školské lavice a nosil pioniersku šatku, časy v ktorých sa v chudobnej slovenskej socialistickej osade diali veci, aké už dnes takmer nezažijete.

Moji rodičia sa brali v roku 1958, bolo to v časoch, kedy sa k nám do osady zaviedla elektrina. Dovtedy sa svietilo petrolejkami, televízor tam nikto nemal a možno ani nevedel, čo to je, ale zato chlapci vedeli zostrojiť kryštálkové rádio. Dalo sa naň občas slušne chytiť dokonca aj Slobodnú Európu. Mal ho aj môj otec. S elektrinou prišli aj svetlá, rádiá a postupne aj televízory. Jeden z prvých televízorov sme mali aj my. Bol to malý Oravan, čo bola na tú dobu veľká senzácia. Vtedy ľudia bežne chodili namiesto na návštevu „na televízor" a niekedy sa u nás zišlo aj desať susedov. Ľudia však na také vymoženosti techniky väčšinou čas nemali. Od svitu do mrku pracovali na poliach.

Aj naša rodina mala niekoľko hektárov poľa, ktoré za pomoci najatých zamestnancov, sama obrábala. Otcova mama zomrela ako 29-ročná, údajne na „otravu krvi" keď je po pôrode vytrhli štyri zuby. Môj otec mal vtedy len pár mesiacov. Celé hospodárstvo zostalo na starého otca, jeho sestru a brata, ktorý zomrel po kolektivizácii relatívne mladý. Jeho žena Katarína, hovorili jej Kača, bola mocná dedinská žena. Vládala robiť  za troch chlapov. Deti nemali a po smrti muža ešte pár rokov zostala pracovať a žiť na majeri. Okrem roboty na poli varila, prala a starala sa o celú rodinu, starého otca, jeho tri siroty a nevydatú postihnutú sestru. Niekedy v sedemdesiatych rokoch s ťažkým srdcom odišla k svojej sestre do Frivaldu, kde zomrela vyše 80-ročná. Doteraz si spomínam na jej trenú babu alebo braj. To boli jedlá zo zemiakov pre chudobných. Braj bola vlastne zemiaková kaša s masťou, posypaná opraženou cibuľkou. Najlepšie chutila v lete. Trená baba je pečené zemiakové cesto s oškvarkami. Po týchto mastných jedlách dobre padol kalíštek bieleho vína. Starý otec nám ho ako pubertiakom aj občas nalial, za čo bola moja mama na neho niekedy nahnevaná. Hoci bola chudoba, boli to pekné časy. Starý otec mával v pivnici aj tisíc litrov vína ročne. Robil jedno z najlepších vín v okolí a často ním napájal aj miestnych funkcionárov. Za osadou boli maštale JRD, v ktorých sa chovali svine a kravy a mali v nich prácu aj niektorí obyvatelia osady. Ako deti sme tam chodili každý večer po mlieko. Liter stál vtedy korunu. Práve tam som raz prišiel o predný zub. Mal som asi 5--6 rokov a Domino z dulovského konca asi o päť viac. Pri čakaní na mlieko sme sa vonku bláznili, chytil ma za ruky, roztočil, ale vyšmykol som sa mu a bolo po zube. Sused Miško, Dominov spolužiak, býval pár desiatok metrov od nás a bol expert na výrobu drevených kár. Jedna dlhá doska pripomínala telo monopostu formuly a na ňu boli priečne vpredu a vzadu pripevnené dve kratšie dosky. Museli byť presne také dlhé ako rázvor náprav starého kočíka, z ktorého naň použil osi a kolesá. Ideálne boli také s tvrdými pneumatikami a plnými diskami. Keď neskôr prišli do módy kočíky s kolesami so špicami, tie sa raz-dva pri pretekoch polámali, takže sme si museli znáňať staršie typy kolies. Predné kolesá sa dali ovládať nohami alebo pákami, pripevnenými pred sedadlom "pretekára" na trupe káry. Páky pomocou špagátu ovládali prednú nápravu. Tá bola k trupu káry pripevnená vpredu pomocou matice, na ktorej sa predná náprava dala otáčať do strán a tým sa celá kára riadila. Na preteky s druhou posádkou Janom a Jožom si pamätám dodnes. Obľúbenou hrou bol aj picik alebo pušťanie repidla. Obe boli dosť nebezpečené, lebo pri piciku sa do vzduchu hádzalo pomocou lopárika na oboch koncoch zastrúhané drievko a repidlo bolo vrtuľové letiace čudo, zhotovené z kukuričného púčka, do ktorého dužiny boli oproti sebe strčené dve husie brká. Po vyhodení do vzduchu sa brká roztočili ako vrtuľa, takže efekt bol dokonalý. Raz som s takýmto  repidlom susedovi Mirovi rozbil hlavu. Práve stál vedľa neho jeho prísny otec, takže som už len čakal, že mi jednu uvalí, ale našťastie sa to obišlo len s krikom. Odvtedy som si pri púšťaní repidla už dával veľký pozor a radšej som si ho púšťal sám doma v záhrade.

Jediný miestny telefón, ktorý slúžil pre celú osadu a zaviedli kedysi začiatkom sedemdesiatych rokov do domu môjho starého otca a slúžil pre celú osadu. Mal čiernu farbu a jeho číslo 27-21 si pamätám dodnes. Okolo roku 1965 k nám začala chodiť pojazdná predajňa potravín. Bol to vlastne autobus - samoobsluha, ktorú obsluhovali manželia. On šofér, ona predavačka. Neskôr takto začala chodiť aj pojazdná predajňa mäsa. Obe prestali po otvorení kamennej predajne. Ako som však spomínal v prvej časti, ani tá už dnes neexistuje a ľudia musia chodiť za nákupmi do Bohatej alebo vzdialenejších miest. Zeleninu a ovocie si však väčšinou dopestujú sami. V sedemdesiatych rokoch malo pestovanie zeleniny u nás veľkú tradíciu. V tom čase, keď sme po prvýkrát sadili paprikové planty, mohlo to byť asi v rokoch 1972-1973, pomáhať asi piati susedia.

Pivnica bola takmer v každom dome práve preto, že sme tam nemali krčmu a nemáme ju dodnes. Ľudia si tam doma pálili aj pálenku. Keďže to bolo verejným tajomstvom, prispôsobili si text jednej z ľudových piesní, ktorú potom spievali na zábavách a svadbách, na svoje pomery takto:

V tej Trstenej v každom domku
pália ľudia samohonku.
Esenbáci sa čudujú
čo tak ľudia mulatujú...

Tie „mulatšágy", teda dedinské zábavy, sa u nás rozprúdili po otvorení školy, koncom šesťdesiatych rokov. Prvý školský rok v novej jednotriedke bol pre nás deti nezabudnuteľný. Ja som prvý školský rok chodil do Bohatej, každé ráno autobusom a niekedy domov až neskoro večer, lebo sme mávali aj poobedňajšie vyučovanie. A zrazu som nemusel nikam cestovať. Dostali sme mladú pani (vlastne ešte slečnu) učiteľku. Bolo to jej prvé pôsobisko. Hoci bola rodená Maďarka z Martoviec, ľudia aj žiaci si ju veľmi obľúbili. Rozprúdila spoločenský život v dovtedy tichej osade. Začali maškarné plesy, batôžkové zábavy, či výlety na konci školského roka. Raz zohnala z martovského družstva starý modrý Ikarus a išlo sa. Bolo to kedysi v sedemdesiatych rokoch, tuším na hrad Betliar a Krásna Hôrka. Vzala každého, kto chcel ísť, takže okrem detí sa v autobuse zišla pestrá partia. Chlapi nalievali a ženy začali cestou  spievať. Išlo tam všetko od ľudoviek  až po mariánske piesne. Viera mala v osade dlhú tradíciu, ktorá nebola veľmi narušená ani socializmom. Spomínam si  na dve príhody z tohto obdobia. Sused Miško mal ešte dve sestry a agilného, pobožného otca. Keď išiel svoje deti zapísať na náboženstvo, riaditeľ školy mu ich nechcel prijať. Bolo to kedysi tesne po normalizácii a milý riaditeľ bol do konca šesťdesiatych rokov v miestnom kostole organistom. Tak mu Miškov otec vraví, že aj on by chcel mať zo syna organistu. Potom jeho prihlášky bez komentára prijal. Náboženstvo k nám chodil vyučovať hurbanovský dekan. Raz, keď ktorýsi šarvanec na hodine neposlúchal, takú treskol dreveným ukazovátkom o lavicu, že sa zlomilo. Potom sa učiteľke veľmi ospravedlňoval. Našťastie mala ešte jedno. Neviem, či ten šarvanec nebol práve Ivan. Toho sa totiž raz na náboženstve spýtal, vraj ktorá časť svätej omše sa mu páči najviac. „Iďte v mene božom", znela Ivanova odpoveď.

Asi rok-dva po zatvorení školy mi vraví spolužiak Karol na ZDŠ v Hurbanove asi v siedmej triede, vraj čo tam v tej škole robíme, keď sa tam neučíme, že by bolo dobre založiť tam klub mládeže. Dlho neváhal, vzal nás zopár „majerčanov" z triedy a išli sme za predsedom MNV, ktorý na naše počudovanie prikývol a o pár mesiacov sa klub aj s veľkou slávou otvoril. MNV kúpilo vybavenie, dokonca tam bol aj biliard a rádiogramofón. Nuž keby súdruhovia vedeli, čo sme vtedy na tom gramofóne počúvali, asi by nám ho okamžite zhabali. Kapitalistické skupiny ako Slade, či Sweet alebo Rádio Slobodná Európa sa tam počúvalo bežne. Spoliehali sme sa na to, že súdruhovia sú ďaleko a keby nás chceli skontrolovať, museli by o nás vedieť a prísť večer z Hurbanova. To sa však našťastie, nestalo.

Veľkú tradíciu mali v osade zabíjačky. Jedna až dve svine sa chovali v každom dome. Zabíjalo sa väčšinou v zime a chlapi si porobili všetko svojpomocne sami. Boli z nich zruční mäsiari, nepamätám si ani jedného, ktorý by bol vyučený. Ale sviňu rozobrali lepšie, ako profesionáli. Susedia si chodili vzájomne pomáhať a pre rodiny to bola aj spoločenská udalosť. Prasa sa zabíjalo už okolo piatej ráno. Pracovnou motiváciou pre pomocníkov bolo „ceplé víno" a vidina dobrého obeda i večere. Na obed to bolo väčšinou pečené mäso s chlebom a večer zabíjačková kapusta, pečené klobásy a hurky, čiže jaternice. Tie časy sú však, žiaľ, už dávno preč.

(ppísaníé pre blog.sme.sk v r. 2007)

Nová Trstená - kus Horniakov na Dolnej Zemi I.

Keď som si pred časom náhodou zadal do vyhľadávača názov osady, v ktorej som vyrastal, nechcel som veriť vlastným očiam. Vraj tam žijú potomkovia slovenských prisťahovalcov z územia Maďarska. Nuž, áno, odvtedy, čo mi pamäť siaha, žili v Novej Trstenej iba tri Maďarky a všetky sa tam vydali. Jednou z nich je aj moja mama. Moji prarodičia a starí rodičia z otcovej strany, ako i všetci prapôvodní obyvatelia Novej Trstenej pochádzali z Friwaldu (neskôr sa ujal poslovenčený názov Frivald, v súčasnosti Rajecká Lesná), rýdzo stredoslovenskej dedinky v okrese Žilina. Keby čítali, čo o ich majeri dnes píše internet, asi by sa v hrobe obrátili.

Na úvod trocha zemepisu.
Osada sa nachádza medzi časťou Hurbanova, zvanou Bohatá a dedinou Pribeta, v komárňanskom okrese a v súčasnosti je administratívne začlenená do mesta Hurbanovo. Novú Trstenú založili v roku 1922 novousadlíci z Friwaldu, ktorí si na Dolnej Zemi kúpili pozemky od Margity Justovej, ako o tom píšu dobové pramene. Boli to väčšinou tí, ktorí si svoje ťažko zarobené peniaze priniesli z Ameriky. Názov osady si zvolili podľa usadlosti Trstená v blízkosti Frivaldu. S Trstenou na Orave teda nemá nič spoločné.

Nápis na kríži cintorína, pripomínajúci založenie osady

Priezviská Nemček, Pastorek, Bôtoš, Tužinčin sú v Novej Trstenej doteraz najrozšírenejšie. Mnohé z detí pôvodných obyvateľov s týmito priezviskami tam doteraz žijú. Môj prastarý otec Ignác Klucho patril tiež medzi „amerikáncov", ktorí zakladali Novú Trstenú.
Ignác Klucho



A jeho pas na cestu do Ameriky


Naša rodina však nebola taká početná, ako rodiny vyššie menovaných, takže obývala len jeden, neskôr dva domy. Prvé z nich boli postavené do začiatku druhej svetovej vojny, ďalšie v povojnovom období asi do sedemdesiatych rokov, potom nastal útlm, pretože komunisti chceli osadu prirodzeným spôsobom, teda zákazom výstavby zlikvidovať. Nepodarilo sa im to a koncom osemdesiatych rokov pribudlo niekoľko novostavieb mladých rodín, väčšinou na pozemkoch ich rodičov alebo starých rodičov. Počet obyvateľov sa udržiava okolo stovky už roky, ale aj to len vďaka niektorým relatívne mladým rodinám, ktoré zdedili pozemky a domy po svojich rodičoch, či starých rodičoch a napriek ťažkým podmienkam v osade zostali žiť. Avšak rozloha osady sa za ostatných 50 rokov prakticky zmenila len minimálne.



Osada Nová Trstená v deväťdesiatych rokoch

V predvojnovom a povojnovom období sa väčšina obyvateľstva zaoberala poľnohospodárstvom, spočiatku na vlastných poliach, neskôr po znárodnení a nútenom vstupe do JRD (jednotného roľníckeho družstva), mali v JRD tzv. záhumienky (malé kúsky poľa o rozlohe niekoľkých árov), ktoré si chodili obrábať a z dopestovanej úrody dostali lacnejšie produkty pre vlastnú potrebu. Nebolo to ich vlastné pole, čo mnohí dlho nevedeli komunistom zabudnúť. Aj môjmu starému otcovi vzali dobytok, kone i stroje. Okrem obrábania záhumienok, ľudia v osade začali na svojich poliach, ktoré im zostali, pestovať tabak a iné plodiny. Tabakovú sušiareň mal takmer každý pred znárodnením majetnejší osadník.  Za osadou boli aj družstevné tabakové sušiarne, tam chodili tabak navliekať ženy z osady. Na tabaku sa dalo na tú dobu v sezóne celkom slušne zarobiť. V sedemdesiatych rokoch pestovanie tabaku vystriedala najmä paprika a paradajky, ktoré miestni najprv vozili do výkupne v Bohatej, neskôr im záhradkári z Marcelovej ponúkli spoluprácu a výkupňu postavili priamo vedľa školy. Výkupňa fungovala do začiatku deväťdesiatych rokov. Teraz sa poľnohospodárstvu vo veľkom venuje už len pár rodín, ale v sedemdesiatych rokoch sa paprika pestovala na poliach a vo fóliovníkoch takmer v každom dome. V tých časoch sa tam celkom dobre darilo aj viniču.

Komunikácie, elektrina, plyn
Cesta sa  začala stavať koncom päťdesiatych rokov a trvalo desať rokov, kým sa dokončila. Bolo to v roku 1968 a malú zásluhu na tom má aj môj otec, vtedy asi jediný nekomunistický poslanec MNV (Miestneho národného výboru) v Bohatej. Dodnes si pamätám, že ju stavali robotníci z Trenčína, tuším z Doprastavu, pretože to bol pre nás deti vtedy veľký zážitok. Cestné stroje a autá sa tam hmýrili ako na Václaváku, na čo sme u nás neboli zvyknutí. Vybudovanie cesty zlepšilo dopravu a ponúklo nové pracovné príležitosti. V čase dokončenia cesty sa otváral aj hurbanovský „Zlatý bažant", kde sa zamestnalo pomerne veľa ľudí z osady, takže bolo potrebné zriadiť autobusový spoj, ktorý bol prispôsobený pracovnej dobe v pivovare. Elektrina sa zaviedla tiež koncom päťdesiatych rokov, plyn až začiatkom deväťdesiatych rokov a v súčasnosti je ním vykurovaná väčšina domácností a mnohí na ňom aj varia.

Cintorín a škola
Nachádzajú sa približne v strede osady a tvoria akési jej centrum. Cintorín vznikol začiatkom tridsiatych rokov tak, že každá rodina naň venovala časť svojho pozemku aj peňazí. Prvé tam boli práve hroby mojich prastarých rodičov. Pôvodná zvonica vydržala až do konca osemdesiatych rokov, kedy ju celú na vlastné náklady zrekonštruoval miestny majster rezbár ujo Janko, ktorý urobil aj prístrešok pred domom smútku. Ten sa vybudoval až začiatkom deväťdesiatych rokov. Odvtedy sa tam konajú aj príležitostné náboženské obrady a pohreby. Tie sa dovtedy vykonávali v dome, kde nebožtík býval a na márach ho potom  štyria mocní chlapi niesli cez celú osadu až na cintorín. Dom smútku je zariadený z darov obyvateľov Novej Trstenej i Frivaldu.   


Kríž so zvonicou








Cintorín


Maďarizácia neobišla ani našu osadu, ale nezasiahla ju natoľko, aby sa jej obyvateľstvo pomaďarčilo.  V tom čase chodili deti do školy práve do Duloviec. Tak sa stalo, že deti, ktoré chodili do školy v tomto čase, sa po maďarsky čosi naučili. Niektorí to veľmi ocenili v zamestnaní, ale aj pri iných  príležitostiach.

Až do obdobia školského roku 1967/1968, chodili deti z Novej Trstenej do základnej školy spočiatku do Duloviec alebo do Bohatej. Dulovce sú írečitá slovenská dedina, krížom cez pole asi 2 km od Novej Trstenej a bude o nich ešte reč v ďalšej časti tohto článku. Škola však mala pomerne krátku existenciu a v roku 1971 ju zatvorili. Zo školy sa stala predajňa a klub mládeže. Z malého bytu učiteľky sa vybudovala predajňa potravín, ktorá dovtedy v osade nebola. Tá však vydržala len do začiatku deväťdesiatych rokov, kedy ju sprivatizoval súkromník, ale ani po zmene majiteľa sa pre stratovosť neudržala. Klub mládeže, ktorý ako-tak fungoval v pristoroch školy len pár rokov, potom sa tam konali už len schôdze záhradkárov a voľby, čomu je tak dodnes.

Osada prežila ťažké časy chudoby, vojnu i socializmus. V súčasnosti sa tam ľuďom žije možno ešte ťažšie, ako v minulom storočí. Mnohí nemajú prácu, spoločenský život prakticky zanikol, susedské vzťahy ochladli. Mladí odchádzajú do mesta a starí vymierajú. Hoci príjemné spomienky zostávajú, mnohí z tých, čo odišli, by sa späť už asi nevrátili. Taký býva niekedy osud našich rodísk.

Informačné zdroje:
Marian Vašš - Nová Trstená (1999), dobové pramene a archív autora

Foto: Pavol Klucho

(písané pre blog.sme.sk v r. 2007)

piatok 21. augusta 2015

Spomienky na august 1968

    Končil sa prvý školský rok 1967-68 v našej novej jednotriedke. Práve v tom čase nám začali v osade robiť novú asfaltku. Prvú a doteraz poslednú. Hoci som mal vtedy iba osem rokov, na niektoré udalosti si spomínam celkom presne.
   Mama v ten deň odišla do Hurbanova. Bola vo vysokom stupni tehotenstva, nevediac o tom, že aj tretí prírastok do rodiny bude syn. Vybrala sa na bicykli, pretože autobus k nám cez prázdniny nechodil a otec bol v práci.
   Keď som uvidel mamu okolo obeda celú preplašenú vo dverách, nevedel som, čo sa deje. Takmer s plačom nám vravela, ako na ceste domov medzi Hurbanovom a Pribetou (kde sa nachádza naša osada Nová Trstená), stretla ruskú kolónu.
Zastavili ju a pýtali sa „gde zdes derevňa?"
   Mama ich celá preplašená poslala smerom na Pribetu. Ani sama nevedela, čo sa deje. Zapli sme si starý Oravan. Hlásateľka s plačom oznamovala, čo sa stalo. To isté sme počuli v rádiu.
   Slovám, ako kontrarevolúcia a spriatelená pomoc armád Varšavskej zmluvy som veľmi nerozumel. Poobede, keď prišiel otec z práce som už bol „múdrejší" a hneď som to išiel poreferovať ženám do tabakovej sušiarne, ktorá stála pri kravínoch za našou osadou.
   Vraj nás prišli oslobodzovať Rusi. Ale keď sa ich pýtali od čoho, odpovedať údajne nevedeli.
   V Bratislave to už vrelo. O pár dní sme dostali od tetky list. Jej deti, bratranec a sesternice boli práve vo veku -násťročných, takže sa asi nebáli sledovať udalosti v meste. Ten list sme mali doma roky odložený, ale už ho ani mama nevie nájsť. Čosi si však z neho pamätám dodnes. Sesternice písali, že po plotoch a cestách boli popísané rôzne heslá a „aj my sme si niektoré z nich odpísali". Jedno si pamätám úplne presne dodnes:

Neskúšaj sa Rusák, neskúšaj sa biti, bo ti niekto zatne valaškou do riti!

   Na čiernom drevenom plote nášho starého otca stálo: „Dubček-Svoboda, to je naša sloboda". Nová asfaltka bola tiež popísaná heslami, ale tie si už nepamätám.
Sused, ktorý je o päť rokov starší, mi však spomínal, ako ich za písanie po asfaltke naháňal tajomník MNV, ktorý býval v našej osade.
   Nuž, ak by tí Rusi boli išli cez našu osadu, asi by už na asfaltke žiadne heslá neboli, tak by ju zničili. Bola totiž ešte mäkká a nová. Kvôli tým heslám na nej, údajne pridali v septembri ešte jednu novú vrstvu.
    A brat sa nám narodil zdravý, tri týždne pred plánovaným termínom.
       

štvrtok 20. augusta 2015

Niekoľko rád budúcim manželom - určené výlučne mužom


   Venujem nášmu Marekovi, ktorý sa chystá zmeniť svoj stav a ochudobniť svoje staromládenecké konto v prospech svojho budúceho potomstva. Použitie týchto rád iným čitateľom je možné výlučne na jeho vlastné riziko.

    Predsvadobné prípravy nechaj výlučne na ženy vo svojom okolí a užívaj si tých pár hodín slobody, ktoré Ti ešte zostávajú.
(tu platí to isté, ako v prípade socialistického vojaka, ktorého sa veliteľ pýtal, čo treba robiť, ak vedľa neho padne atómová bomba. Jeho odpoveď znela: „Súdruh veliteľ, treba sa dobre pozerať, lebo už nikdy v živote nič podobné nezažijete.")
  
    Pred svadbou radšej nepi žiadny alkohol, čo ak by si namiesto „áno" povedal „nie" :-)
  
    Na svadbe jedz do polosýta, pretože s príliš plným bruchom sa veľmi zle plnia manželské povinnosti 

    Svadobnú noc stráv na mieste, ktoré si budeš pamätať, ak nie celý život, tak aspoň dovtedy kým vás Alzheimer nerozdelí.
(Ja som ju prežil v -  bordeli. Bolo to v mojom jednoizbovom špitálskom byte, z ktorého v piatok pred svadbou odišli maliari a nechali po sebe taký bordel, že sme ho už do svadby nestihli upratať)

   Ak budeš bývať po svadbe u svokrovcov,  je takmer isté, že priberieš minimálne tri kilá za mesiac. Najvyšší čas na sťahovanie je preto do Vianoc.   

    Pri budovaní vlastného bydla nevyťahuj všetky svoje tromfy a neukazuj svojej drahej polovičke, čo všetko od umývania riadu až po štopkanie ponožiek ovládaš. Inak to budeš musieť robiť celý život. Ale na niečo sa Ti to predsa len zíde. Ak budete mať tichú domácnosť, bude platiť staré známe: „Čo  si sa ako starý mládenec naučil, v tichej manželskej domácnosti akoby si našiel."
  
   Výmena názorov medzi manželmi spočíva v tom, že po krátkej alebo dlhšej hlučnej či menej hlučnej diskusii si osvojíš názor svojej manželky.

    Ak tá výmena názorov náhodou skončí tak, ako si nechcel, buď si istý, že každú ženu, aj tú čo drží redukčnú diétu,  si udobríš sladkosťou a kvetom.   

(písané pre blog.sme.sk v roku 2007)

streda 19. augusta 2015

Snažíte sa byť normálny? Ste cvok!

   V spoločnosti, v ktorej žijeme sú hodnoty ako pravda, spravodlivosť, čestnosť akosi postavené naruby. To čo by malo byť a často aj je v civilizovanej krajine normálne, je u nás považované za nenormálne a naopak.

   Remeselník, ktorý nepije a ak u vás v byte niečo robí, ešte si po sebe aj uprace. Po odvedení kvalitnej práce, s ktorou ste výsostne spokojný, vám vystaví príjmový pokladničný doklad na sumu, na ktorej ste sa vopred dohodli.
   Je to (malo by to byť) normálne, ale nie je. Taký remeselník je v očiach svojich kolegov cvok!

   Študent, ktorý sa venuje viac knihám a získavaniu vedomostí ako flámovaniu, ktorý nepije a ak tak len s mierou, nepoužíva v každej vete tri vulgárne výrazy a má úctu k starším.
   Je to (malo by to byť) normálne, ale nie je. Taký študent je v očiach svojich spolužiakov cvok!

   Úradník, ktorý vám pomôže s vyplňovaním tlačiva, poradí ako platiť menšie dane v medziach zákona a po odchode z jeho pracovne vám ešte zaželá príjemný deň.
   Je to (malo by to byť) normálne, ale nie je. Taký úradník je v očiach svojich spolupracovníkov cvok!

   Mladá slečna, ktorá svoje vnady nevystavuje na obdiv celému národu v realityshow. Neprišla v pätnástnich o panenstvo, nemá prepichnutý nos piercingom a nechodí potetovaná, zmaľovaná a zdrogovaná ako Courtney Love.
   Je to (malo by to byť) normálne, ale nie je. Taká slečna je v očiach svojich kamošiek cvok!

   Politik, ktorý plní predvolebné sľuby aspoň na 50%, nemá za sebou žiadnu milostnú aféru ani korupčný škandál a žije slušným občianskym životom.
   Je to (malo by to byť) normálne, ale nie je. Taký politik je v očiach svojich kolegov cvok!

   Lekár, ktorý je slušný k pacientovi, nezdiera ho úplatkami a snaží sa vyžiť zo svojho poctivo zarobeného platu.
   Je to (malo by to byť) normálne, ale nie je. Taký lekár je v očiach svojich kolegov (a žiaľ niekedy aj v očiach pacientov) cvok!

   Manžel, ktorý sa venuje deťom a manželke, pomáha v domácnosti, nevyhľadáva zábavné podniky a milenky.
Je to (malo by to byť) normálne, ale nie je. Taký manžel je v očiach ostatných manželov cvok!

Som veľmi rád, že aj vďaka blogerom SME, počet cvokov v mojom okolí rastie.

(písané pre blog.sme.sk v roku 2006)

utorok 18. augusta 2015

Prečo potrebujeme obedovú prestávku?

    Mnohí, najmä zaneprázdnení ľudia vôbec neraňajkujú. Ak sa ich spýtate, prečo tak nerobia, vyhovárajú sa na ranný zhon v domácnosti, starostlivosť o deti, svoj zovňajšok a všeličo iné. Na rannú kávu, niekedy aj s cigaretkou si však v práci čas nájdu. Rannú pauzu v práci potom chcú dobehnúť cez obed tým, že jednoducho neobedujú. Vraj nestíhajú. Keď sa však okolo štvrtej - piatej vrátia domov, sú takí hladní, že by boli schopní vyjesť celú chladničku.

   Takáto životospráva ich však môže priviesť paradoxne nielen k obezite, ale i k iným chorobám, ktoré s ňou idú ruka v ruke. A takými sú napr. vysoký krvný tlak, srdcový infarkt alebo mozgová mŕtvica. Ak už naozaj nestíhate raňajkovať, čo však je pri dobrej organizácií chodu domácnosti iba výhovorka (viem o čom hovorím - sám mám dve malé deti a zamestnanú manželku), potom by ste si mali dať záležať aspoň na obedovej prestávke, ktorú by ste však nemali vyplniť "klábosením" s kolegami pri popíjaní kávičky a fajčení, ale skutočnou pauzou, s dobrým obedom, najlepšie s príjemnými spolupracovníkmi. Počas tých tridsiatich minút, na ktoré máte zákonný nárok, by si mali oddýchnúť nielen vaše najviac namáhané zmysly, ale i chrbtica a mozog.
   Z obedovej prestávky by ste si mali urobiť "najpríjemnejšiu časť pracovného dňa". Takto obed v nemocničnej jedálni nazýval môj kolega, zhodou okolností tiež gastroenterológ, s ktorým sme kedysi spolu drali chodby novozámockej nemocnice. A mal pravdu. Z obeda sme si skutočne urobili rituál. Samozrejme, pri urgentných prípadoch išiel aj obed bokom, ale ak bol čas, obedovú prestávku sme si vedeli vychutnať. Do nej sa zmestil ešte aj čas na dobrú kávu, ktorú som pred obedom nikdy nepíjaval jednak preto, že bolo vždy toľko roboty, že som nemal čas ani dýchať, ale aj preto, že v stravovaní dodržiavam určité zásady. A to nielen preto, že nechcem "vodu kázať a víno piť", ale jednoducho preto, že to považujem za zdravé.
   Tu sú niektoré moje pravidlá životosprávy:
1. Bez raňajok z domu ani na krok
2. K raňajkám aspoň pollitra nápoja (mlieko, kakao, biela káva, čaj...)
3. Raňajky musia byť najneskôr do 7:30 h. cez víkend do 9:30 h.
4. Nalačno žiadnu kávu, alkohol (výnimkou je aperitív, bohato stačí aj polovičná dávka) alebo zákusky
5. Žiaden obed bez polievky
6. Obed, pokiaľ možno najneskôr do 14:00 h.
7. Po obede dobrá káva, prípadne s kúskom sladkosti neuškodí
8. Večera, pokiaľ možno najneskôr do 18:00 h.
9. V intervaloch medzi hlavnými jedlami veľa tekutín
    (najlepšia je nízkomineralizovaná pramenitá voda)
10.Nejesť minimálne tri hodiny pred spaním.
 
   Ak ste naozaj veľmi zaneprázdnení a po obede Vás čaká dôležité rokovanie alebo stretnutie, na ktorom nechcete mať tráviace ťažkosti, mali by ste sa v ten deň vyhýbať ťažkým jedlám. Ktoré sú to, to by ste si mali individuálne otestovať, najlepšie v čase voľna, či cez víkend. Ani v takomto prípade by vám však na obed nemala chýbať teplá polievka. Po nej by mohla (pokiaľ vám nespôsobuje ťažkosti) nasledovať ryba, cestoviny alebo zelenina bez strukovín. Pozor však na prílohy! V žiadnom prípade by medzi nimi v takomto prípade nemala byť tatárska omáčka. Tú si môžete dopriať inokedy, keď budete mať kľudnejší deň. Tiež by ste sa podľa individuálnej znášanlivosti mali v tento deň na obed vyhýbať kysnutému cestu a pikantným jedlám.

POZRI:
Prečo by sme na obed nemali vynechať polievku?

(písané pre blog.sme.sk v roku 2006)

pondelok 17. augusta 2015

Prečo by sme na obed nemali vynechať polievku?

   V našich končinách má konzumácia polievky na obed viac ako storočnú tradíciu. Vyzerá to možno tak, že je to sila zvyku. Ten zvyk však nie je len železná košeľa, ale má aj svoje racionálne jadro.
   Dobrá chutná polievka má pre náš organizmus niekoľko pozitívnych vlastností. Po jej konzumácií sa začnú vylučovať tráviace šťavy a žalúdková kyselina, čím sa pripraví hladný žalúdok na ďalší chod, ktorý pozostáva obyčajne z tuhej, ťažšie stráviteľnej potravy. Ak sa táto potrava v žalúdku zmieša s polievkou, trávenie prebieha oveľa pokojnejšie a paradoxne kratšie, ako keby sme mali obed bez polievky. Je to preto, že žalúdok sa polievkou už čiastočne zasýtil, a preto druhý chod nemusí byť taký objemný ako bez polievky.
   Ak teda chcete chudnúť alebo si aspoň udržať líniu, polievku by ste zo svojho jedálneho lístka rozhodne nemali vynechávať a ak, tak určite nie natrvalo. Podobne by ste však nemali kompletný obed nahrádzať iba polievkou, čo je zase druhý extrém. Po samotnej polievke vyhladnete pomerne rýchlo a o dve-tri hodiny sa vám žiada jesť znova. 
   Dobrá polievka je pre svoj bohatý zdroj vitamínov a minerálov len ťažko nahraditeľná, často ich obsahuje viac ako tzv. druhý chod, kde sú väčšinou viac zastúpené bielkoviny alebo tuky. Polievka by sa nemala konzumovať ani príliš teplá, ale ani vychladnutá. Mala by byť primerane dochutená, nie príliš pikantná, hoci malé množstvo koreninových prísad v nej určite nie je na škodu, najmä ak plánujeme konzumovať mastnejší alebo ťažšie stráviteľný druhý chod. Pri dochucovaní je lepšie uprednostniť klasickú soľ alebo dochucovadlá bez obsahu glutamanu sodného. Ten nie je vhodný predovšetkým pre deti. Ak je polievka príliš pikantná, presolená, horúca alebo studená, potom určite nesplní účel, na ktorý je určená. Horúca a príliš pikantná polievka poškodzuje sliznicu najmä horného tráviaceho traktu, čo môže viesť pri častej konzumácií až k zápalom pažeráka alebo vredom, ktoré sa prejavujú podobne ako tzv. peptické vredy, teda bolesťou za hrudnou kosťou alebo pálením v hornej časti brucha.
   Ak Canfield a Hansen nazvali svoje literárne dielo "Slepačia polievka pre dušu", úlohu polievky v našom stravovacom režime lepšie ani vystihnúť nemohli. Hoci ich dielo nie je o kuchárskom umení, znamená pre dušu asi toľko ako polievka pre naše telo. A k tomu viac asi niet čo dodať.

(písané pre blog.sme.sk v r. 2006)

nedeľa 16. augusta 2015

Z môjho hudobného archívu-PLAYER


   Legendárna americká skupina z konca sedemdesiatych rokov, ktorej prvé dva albumy sa stali zlatými a ich obrovský hit "Baby Come Back" sa držal tri týždne na vrchole Billboard Chart v USA.    
   Vedúcou osobnosťou skupiny bol rodák z anglického Liverpoolu, Peter Beckett, ktorý sa v roku 1974 presťahoval do USA, kde začínal v skupine Skyband. Koncom 70-tych rokov zakladá skupinu Player, ktorej ďalšími členmi sa stali basgitarista Ronn Moss, spevák a gitarista John C. Crowley, bubeník John Friesen a klávesista Wayne Cook.  



Foto: The Best Of Player-Baby Come Back(1998, PolyGram, Inc.)The Best Of Player-Baby Come Back(1998, PolyGram, Inc.)

   Ronn Moss, losangeleský rodák, sa venoval rock and rollu od svojich 11-tich rokov. Začínal na bicích, neskôr ich vymenil za basgitaru. Ako teenager hrával v baroch až kým v roku 1977 nestretol  Becketta a Crowleya.
   Peter Beckett a rodák z Texasu John C. Crowley sa stretli po prvýkrát na jednej noblesnej párty v Hollywoode. Padli si do oka, pretože v rifliach tam boli len oni dvaja. Začali sa teda spolu baviť a keď zistili, že obaja sú muzikanti, k spolupráci nebolo ďaleko. Do partie vzali aj Ronna Mossa a Johna Friesena a založili skupinu Player. Názov si požičali z frázy, označujúcej chronických divákov platených TV kanálov, ktorí si takto míňajú svoj kredit. Začínali cvičiť v zanedbanej garáži plnej pavúkov v Hollywoodskych kopcoch.
   Prvé nahrávky skupina absolvovala v štúdiu Haven Records u renomovaných autorov hitov skupín Four Tops a Tavares, Dennisa Lamberta a Brian Pottera. Po jeho zániku podpísali dohodu s RSO Records Roberta Stigwooda.
   Avšak skutočný úspech skupiny odštartovala až „miliónová" balada „Baby Come Back", na konci roku 1977, resp. v zime roku 1978. jej producentmi boli práve D. Lambert a B. Potter, v tom čase známi hitmakeri skupín Four Tops, Tavares a ďalších R&B formácii.  
   Zo skladby „Baby Come Back" sa predalo viac ako milión SP platní. Jej autormi boli Beckett a Crowley a držala sa tri týždne na vrchole Billboard Chart  Za ňou nasledoval hit „This Time I´m In It For Love", ktorý skončil na desiatom mieste Billboardu v sekcii pop. Skupina mala v tom období ešte dva veľké hity „It´s For You" na etikete Casablanca records a „It Looks Could Kill", ktorá vyšla vo vydavateľstve RCA.
   Skupina vo svojich najúspešnejších časoch vydala štyri albumy a z nich dva sa stali zlatými (debutový album s názvom Player z roku 1977 a druhý s názvom Danger Zone z roku 1978). Ďalšie dva „Room With a View" (1980) a „Spies Of Life" (1981) už síce neboli také úspešné, ale aj na nich nájdeme vynikajúce skladby.
   V roku 1982 sa skupina Player rozpadla, aby sa v roku 1995 dala znova dokopy. V uvedenom období sa jej šéf Peter Beckett venoval naplno svojim sólovým aktivitám. Spolupracoval s takými velikánmi hudobného priemyslu, akými bolo kanadská dievčenská skupina Heart, Olivia Newton-John, súrodencami Janett a Jermaine Jackonovcami, Kennym Rogersom či Sergiom Mendezom. V 90-tych rokoch dokonca absolvoval turné s austrálskou superskupinou Little River Band, pre ktorú v tom čase napísal tri skladby. V roku 1991 okrem iných aktivít vydal sólový album a spolupracoval na hudbe k filmom The Karate Kid, Coctail, Two of kind a iných. Nomináciu na cenu Grammy mu vyniesla spolupráca na hudbe k filmu St. Elmo´s fire.
   Ronn Moss, ktorý odišiel z kapely v roku 1981, sa v tom čase prevteľuje do postavy Ridge Forrestera v známej americkej televíznej dráme „The Bold and The Beautiful".
   John Friesen sa sťahuje do Pennsylvenie a zakladá videofilmovú produkčnú spoločnosť.    
   V roku 1995 sa opäť stretáva s Ronnom Mossom a pokúša sa obnoviť zašlú slávu kapely. Napriek Ronnovým hereckým úspechom v uvedenom seriáli, jeho láskou zostala hudba, a tak ho nebolo treba dlho presviedčať. V roku 1996 vydávajú svoj piaty album album „Lost in Reality" na etikete River North Records. No a že im to spolu išlo, dokázali aj na spoločnom turné po USA v roku 2006. 
   V roku 1998 vyšla výberovka „The Best Of Player" s podtitulom „Baby Come Back" na etikete firmy PolyGram Records Inc. Bola vydaná pri príležitosti dvadsiateho výročia megahitu „Baby Come Back". 
   Kompilácia obsahuje trinásť hitov z prvej štvorice LP platní a dve skladby z piateho albumu, po reinkarnácii skupiny v roku 1996. Keďže ju produkoval osobne P. Beckett, možno povedať, že je to výber toho najlepšieho, čo skupina Player počas svojej kariéry vydala. 
   Skupina Player nikdy nebola hard-rockovou kapelou. Jej hudba je nadčasová, charakterizovaná skôr ako „soul pre smutné oči". Či je to naozaj tak, posúďte sami.


Zdroj: video -youtube
(písané pre blog.sme.sk v roku 2006)

sobota 15. augusta 2015

Môj prvý ozajstný darček – moja droga

   Od ôsmeho roku života som si odkladal peniaze na vkladnú knižku. Poctivo som si zarábal každé leto (na brigádu v ovocnom sade alebo pri žatve si spomínam dodnes), niečo som mal od rodiny (narodeniny, meniny, Veľká noc a iné príležitosti, ktoré sme ako chlapci mali veľmi radi práve preto, že sme si tam zarobili naše prvé peniaze), ale asi najviac mi prispela otcova teta, ktorá nemala nikoho, a tak nám vždy dávala viac ako iní z rodiny. Dostával som od nej bežne pri uvedených príležitostiach aj 500 Kčs, čo bol v tej dobe obrovský peniaz. Keď som už mal našetrené dosť, rozhodol som sa peniaze investovať do niečo, čo by mi zostalo na dlhé obdobie. To som vtedy ešte netušil, že to bude droga, ktorá ma opantá na veľmi dlhé obdobie, ba možno do konca života. Písal sa rok 1974.
   Bol december. Nevedel som sa dočkať, kedy konečne príde k nám na návštevu teta z Bratislavy. Na jej návštevu sme sa ako deti vždy tešili, lebo nám vždy priniesla čosi, čo sme u nás nemali. Prišla aj s bratrancom pár dní pred Vianocami a priniesla mi najkrajší darček, ktorý som v tom veku mohol dostať. Mal som 14 a dostal som prvý „kazeťák“ SONY CF150. Za 4300 Kčs mi ho v Tuzexe zohnal bratranec. Mal rádio s dvomi vlnovými rozsahmi, VKV malo „západnú normu“ a na kazetu sa dalo nahrávať aj pomocou vonkajšieho mikrofónu, na ktorom bol prepínač na zastavenie chodu kazety. To bola perfektná finta na otca, ktorému som vysvetlil, že magnetofón potrebujem na angličtinu. Nuž, ale keď o pár mesiacov začul, čo za podivné pazvuky v podaní skupín, ktoré sa neskôr stali mojimi najobľúbenejšími (napr. Uriah Heep, Deep Purple a iné) to vychádzajú z obývačky (tam som mal najlepší príjem), aj sme si trocha „skočili do frizúry“. Nuž, ale v takom veku, v akom som bol, je to asi normálne. Zvuk z rádia, ktoré brbľalo čosi po nemecky a nerozumel som mu ani „milú kedveš“, sa rozľahol po celom byte. Až keď sa ozvali prvé tóny „Lady In Black“, som zachytil prvé ako-tak zrozumiteľné slová. Vtedy som už mal pár mesiacov angličtinu na gympli. To som, ešte nevedel, že to spieva Uriah Heep. Dovtedy som počúval iba Zákrutu, Maratón alebo občas hitparádu Rádia Hviezda (tak sa vtedy volalo federálne vysielanie československého rozhlasu).
   A potom to všetko začalo. Bratranec mi vysvetlil základné funkcie tejto, odvtedy pre mňa najvzácnejšej krabice. Stanice, ako O3 mi dovtedy nič nehovorili. Hneď som sa pustil do hľadania ďalších. Kvalita príjmu bola v porovnaní s tranzistorom značky Menuet, ktorý som dovtedy mal, neporovnateľná. Ale najdôležitejšie bolo, že si pieseň, ktorá sa mi zapáči, môžem aj nahrať a nemusím čakať na jej reprízu v rozhlase. Postupne som na O3 objavoval relácie ako Radioaktiv, Trefpunkt O3, Sport und Musik či nedeľnú hitparádu alebo pravidelný hudobný koktail, ktorý dávali každý deň od 11:00 h. Občas ho zostavoval aj Jaroslav Fiala. To mi však nestačilo. O3 bolo totiž už vtedy komerčné rádio a piesne nikdy nedávali celé, takže som z ich nahrávania nemal takmer nič.
   Všetko sa však rapídne zmenilo, keď som sa v škole od spolužiakov dozvedel, aké perfektné relácie dávajú Maďari. Mená ako Komjáthy György, či B. Tóth László a ich relácie (Csak fiataloknak, A beat kedvelőinek, Tölcsön egy órát kedvedczeivel, Poptarisznya a iné) sa stali pre mňa pojmom, na ktorý som reagoval ako Pavlovov pes. Vo väčšine týchto relácií dávali piesne úplne celé, dokonca aj celé albumy.
   Tak som si začal robiť svoj prvý hudobný archív. Bolo to obdobie začínajúcej slávy skupín ABBA, Bad Company, či spevákov ako Gary Glitter, či Quincy Jones. Na vrchole slávy už boli Beatles, dobre známa už bola skupina Chicago, či silná štvorka Led Zeppelin, Uriah Heep, Deep Purple a Black Sabbath. Z tohto štvorlístka som si najviac obľúbil Uriah Heep. Neviem prečo, asi to spôsobila „Lady In Black“, ktorá sa mi zapáčila na prvé počutie už pri ladení môjho „pekelného stroja“. Postupne som objavoval mená ako Eddy Grant, či Demis Roussos alebo skupiny ako Journey, Foreigner, či Kansas, ktoré som dovtedy nepoznal. Dodnes nemám vyhranený štýl, ktorý by som uprednostňoval pred ostatnými. Počúvam takmer všetko od tvrdého rocku až po country alebo jazzrock.
Z tejto muziky sa po pár dávkach stala moja droga, ktorou sa dopujem, keď mám „vybité baterky“. Hoci už skončilo obdobie, kedy som si kupoval mesačne dve až tri LP-vinylky alebo CD, teraz žijem z toho, čo mám. Archív mám síce bohatý, ale mám ešte asi 10 vecí, ktoré musím mať, kým umriem.
   Ale o nich a aj o iných mojich zážitkoch s hudbou z tohto obdobia možno nabudúce.
A na úplný záver ešte môj súkromný rebríček TOP 20:

1. Bachman Turner Overdrive - I´m Lonely
2. Uriah Heep - Lady In Black
3. Eagles - Lyin´ Eyes
4. Beatles - All My Lovin´
5. Kansas - Dust In The Wind
6. Foreinger - I Wanna Know What Love Is
7. Boston - Amanda
8. Deep Purple - High Way Star
9. Queen - Spread Your Wings
10. Led Zeppelin - Starway to Heaven
11. Boney M - Ma Baker
12. Pilot - Magic
13. Carl Douglas - Kung Fu Fighting
14. Reo Speedwagon - That Ain´t Love
15. Santana - Europe
16. Eddy Grant - Romancing  The Stone
17. Player - Baby Come Back
18. Steve Wonder - Part Time Lover
19. Bay City Rollers - Saturday Night
20. Sweet - Fox On The Run


(písané pre blog-sme.sk v roku 2005)

piatok 14. augusta 2015

Maďarská pop - scéna rokov 1974 - 1989 (časť IV. - PIRAMIS)

   Na Slovensko sa chystá v týchto dňoch ďalšia legenda maďarskej pop-scény rokov 70-tych a 80-tych, skupina Piramis.
   Skupinu založil v januári 1975 jej basgitarista Som Lajos, ktorý po účasti na zahraničnom koncerte Black Sabbath dostal nápad založiť si rockovú skupinu podobného zamerania. Hoci už predtým účinkoval v skupinách Tűzkerék a Taurusz, svoje predstavy o vlastnej tvorbe a na nej postavenom koncertnom programe naplno rozvinul až v skupine Piramis. Zo skupiny Non-Stop na spoluprácu prehovoril bubeníka (Köves Miklós), ktorý svoju hudobnú kariéru začínal už v stredoškolských laviciach.  V roku 1973 sa stretol so Somom a už vtedy v nich dozrievala myšlienka, založiť si spoločnú kapelu. V rokoch 1973-1975 už totiž spolu hrávali v nemeckých a švajčiarskych kluboch. Tam si budovali materiálne zázemie na vznik novej skupiny. Gallai Péter, ďalší člen skupiny sa motal okolo hudby od detstva. Na klavíri začal hrávať ako šesťročný, avšak k tvrdému rocku sa dostal až postupne. Osem rokov hrával iba klasiku. Náhoda chcela, že na jednej párty sa stretol s vyššie uvedenými dvomi pánmi, ktorí sa práve vrátili zo zahraničia a hľadali vhodné typy pre svoju novo sa formujúcu rockovú kapelu. Dlho neváhal a prijal ich ponuku. Prežil v kapele celé obdobie jej existencie ako hráč na klávesové nástroje. Sólový gitarista Závodi János tiež pôvodne hrával v skupine Non-Stop. Podobne ako Köves Miklós, aj on sa už v časoch pôsobenia v tejto skupine poznal so Somom, takže po jeho návrate zahraničného pôsobenia bol k založeniu novej superskupiny na maďarskej pop-scéne už len krôčik. Ozajstné úspechy však skupina začala žať až koncom roka 1975, kedy sa v októbri ku nej pridal Révész Sándor zo skupiny Generál a zároveň sa stal sólovým spevákom a tvárou, či lepšie povedané hlasom skupiny.  Jeho „trojcéčkové" vokály urobili zo skupiny Piramis nenapodobiteľnú legendu maďarskej pop-scény tých čias. Keď  začiatkom osemdesiatych rokov Révész skupinu Piramis opustil,  s jej zdanlivo nehynúcou slávou to išlo rapídne dole vodou a v roku 1982 sa definitívne rozpadla. Nezabudnuteľné sú hity v jeho podaní  napr. A becsület, rockovka, ktorá miestami silno pripomína „deep-purplovku"  Highway  Star, či hity z druhého albumu Piramis (Szabadnak születtem alebo Ha volna két életem alebo baladický megathit Szálj fel magasra.
   Skupina počas svojej existencie do roku 1982 vydala päť radových albumov. Po jej rozpade sa jej členovia väčšinou vydali na sólovú dráhu, hoci niektorí aj potom spolu občas hrávali na svojich sólových projektoch. S Révészom spolupracovali na jeho albume v roku 1993 aj Závodi János a Gallai Péter.
   Hoci skupina mala oslavovať tridsiate výročie vzniku už vlani, oslavy sa posunuli na tento rok, kedy sa po celom Maďarsku konali koncerty skupiny. Jeden z koncertov skupina odohrá na Slovensku,  dňa 14. decembra 2006 o 19:00 h. aj v športovej hale Milenium v Nových Zámkoch.
   Napriek tomu, že v nedávno odvysielanom dokumente na maďarskej komerčnej stanici RTL-klub už bolo na členoch skupiny vidno stopy času i ich doterajšieho spôsobu života, jej slovenskí fanúšikovia sa iste majú na čo tešiť.
   Tým, ktorí sa na tento koncert nedostanú, odporúčam ich výberovku Best of, ktorá vyšla nedávno vo vydavateľstve Hungaroton a obsahuje všetky ich známe hity. Dostať ju aj na Slovensku v dobrých CD predajniach.   

Informačné zdroje:

Domovská stránka skupiny Piramis

„Képes Rock Enciklopédia A-tol Z-ig", Zeneműkiadó Vállalat, 1987.

a archív autora

Aktualizované 15.mája 2010-vzhľadom na personálne zmeny v skupine a iné práva bola stránka piramis.hu premenovaná na piramisplusz.hu)

(písané pre blog.sme.sk v roku 2006)

štvrtok 13. augusta 2015

Maďarská pop - scéna rokov 1974 – 1989. (časť III. – OMEGA)

   Hoci od napísania prvých dvoch častí tohto seriálu už uplynulo pekných pár týždňov, až dnes plním svoj sľub a tretiu časť tohto seriálu venujem skupine, ktorá je pojmom nielen na maďarskej pop - scéne a ktorá o pár dní zavíta aj do Bratislavy. Skupina OMEGA
   Je to neuveriteľné, ale skupina je na výslní maďarskej a možno povedať i európskej rockovej scény už takmer 45 rokov. Toto jubileum oslávi na budúci rok. Aké boli najhlavnejšie míľniky tejto superskupiny? Hoci oficiálne sa za vznik skupiny považuje rok 1962, jej dvaja zakladajúci členovia (Kóbor János, spevák a gitarista, ktorý stojí na čele skupiny dodnes a bubeník, Laux József) založili akúsi predchodkyňu slávnej Omegy na budapeštianskom gymnáziu Józsefa Attilu už v roku 1960. V tom čase sa na inom budapeštianskom gymnáziu sformovala iná hudobná skupina. Práve tieto dve formácie tvorili základ pre prvú zostavu Omegy.
   Jej prvý oficiálny koncert sa uskutočnil 23. septembra 1962. V roku 1966 vydáva Omega prvú malú platňu, na ktorej je prevzatá skladba Rolling Stones – Paint it Black. Prvá stabilná zostava skupiny sa formuje v rokoch 1967-68 (Kóbor János, Benkő László, Laux József , Mihály Tamás, Molnár György a Presser Gábor).
   Od roku 1968 do roku 1971 piesne Omegy píše a úspech za úspechom žne tandem Presser Gábor-Adamis Anna. V roku 1968 dostáva Omega prvé pozvanie na zahraničné turné do Londýna, kde vydáva svoju prvú LP platňu, ktorú nahrala za tri dni a vyšla na etikete firmy Decca s názvom Omega Red Star. Hoci prípravy na druhý album boli v plnom prúde, nedokončili ho tam, pretože doma v Maďarsku bol z toho veľký škandál. Museli sa preto vrátiť domov a nahrať tu svoj prvý maďarský album Trombitás Frédi és a rettenetes emberek (Trúbkar Fredi a hrozní chlapíci), z ktorého sa už v roku jeho vydania predalo vyše 100 000 kusov a stal sa prvý zlatým albumom Omegy.
   Skutočný úspech však na Omegu ešte len čakal. Dostavil sa v roku 1969, kedy sa skupina objavila vo filme Extáza od 7 do 10, vyšiel jej album s názvom 10 000 lépés (10 000 krokov) na ktorom bola jedna z najúspešnejších piesní Omegy „Gyöngyhajú lány“ (Perlovlasé dievča).
   V roku 1970 z Omegy odchádzajú Presser Gábor a Laux József. Najmä odchod Pressera znamená pre Omegu „malú pohromu“, ale prekonali ju vydaním koncertného albumu, ktorý nahrali sami na štvorstopový kotúčový magnetofón značky Uher, pretože štúdiovú verziu koncertného albumu im vydať zakázali. To bol vlastne začiatok budovania vlastného nahrávacieho štúdia, ktoré sa postavilo na vlastné pevné nohy až v osemdesiatych rokoch. Od roku 1971 až do roku 1989 hrala skupina v nezmenenej zostave (Kóbor János, Debrecéni Ferenc, Mihály Tamás, Benkő László, Molnár György) V roku 1989 sa k nim pridáva gitarista Szekeres Tamás.
   Skupina doteraz vydala 15 maďarských albumov a šestnásty je už na ceste. A dokedy plánujú ešte hrať? Nie náhodou Omegu aj renomovaní hudobní kritici označujú ako Rolling Stones východnej Európy. Kóbor János sa na tlačovej konferencii pred pripravovaným bratislavským koncertom vyjadril, že kým tu budú Rolling Stones, bude tu aj Omega. Takže jej fanúšikovia sa majú ešte na čo tešiť.

Informačné zdroje: Domovská stránka skupiny Omega
                             Wikipedia o skupine Omega                                                  

                             Képes Rock Enciklopédia A-tol Z-ig (Zeneműkiadó Vállalat 1987)
                             a archív autora

(písané pre blog.sme.sk v roku 2006)

streda 12. augusta 2015

Maďarská pop - scéna rokov 1974 – 1989 (časť II. – osemdesiate roky)

    Kým v okolitých krajinách zúril pravý nefalšovaný socializmus, začiatkom 80-tych rokov sa už v Maďarsku dalo cítiť isté zmeny, smerujúce k uvoľneniu železnej opony. Drobní podnikatelia mohli legálne podnikať, otvorili sa maďarsko-rakúske hranice, čo bolo v tom čase čosi neslýchané. Pozitívne zmeny sa prejavili aj na maďarskej pop-scéne, ktorá zachytila svetový trend.
   Disco vlna v tom najlepšom svetle zasiahla aj maďarskú pop-scénu tých čias. Skupiny a interpreti, ktorí sa venovali tomuto vtedy populárnemu štýlu hudby, sa rodili aj v Maďarsku ako huby po daždi. Začiatok 80-tych rokov zastihol skupinu Neoton Familia v najväčšom rozkvete. Včas naskočila na vlak disco štýlu a razom sa stala najpredávanejším zahraničným hudobným artiklom všetkých čias v Maďarsku. Mimoriadne úspešné boli pre ňu roky 1985-86, kedy spolu so svojimi sólistami vydala sedem albumov.
   Do oblasti tzv. stredného prúdu sa zaradili interpreti, známi zo 70-tych rokov ako Koncz Zsuzsa, Katona Klári, či Kovács Kati, sa tiež začali sporadicky venovať tomuto štýlu hudby. K skupinám, ktoré v tom čase svojou produkciou vynikli, patrili napr. Hungária (neskôr premenovaná na Modern Hugária), ktorá bola predstaviteľkou typického maďarského rock´n rollu 80-tych rokov.
   V textoch piesní niektorých skupín bolo tiež cítiť určité uvoľnenie atmosféry. Skupina KFT a jej hit Afrika, sú toho dôkazom. Skladba má takú melodiku a rytmiku i text, že musí chytiť za srdce každého milovníka tohto hudobného štýlu.
   V oblasti tvrdého rocku boli 80-te roky v Maďarsku poznamenané zlými i dobrými správami. Niektoré skupiny, ktoré vznikli v 70-tych rokoch, dosiahli v 80-tych rokoch vrchol svojej kariéry (Apostol, Locomotiv GT, V´Moto-Rock a iné). Skupinu Omega tu nespomínam, pretože tej bude venovaná tretia časť tohto seriálu.
   Jednou z tých horších správ bola tá, že začiatok 80-tych rokov sa stal, ako píše Képes rock enciklopédia "začiatkom konca skupiny Piramis". Túto skupinu preslávili najmä hity jej sólistu (Révész Sándor), ktorý v roku 1981, po vydaní piateho albumu Piramis, ohlásil odchod zo skupiny. Révészove vysoké vokály, aké predviedol napr. v skladbe A becsület (Úcta), boli pre túto skupinu také typické, že ich po jeho odchode už nedokázal nikto ďalší napodobniť.
   Typickým predstaviteľom tzv. maďarského rem-rocku bola skupina Karthago. So skladbou Rekviem, ktorú napísali pri príležitosti tragickej smrti jedného zo svojich fanúšikov, dokonca vyhrali rakúsky pop-festival a skladba sa v roku 1983 vyšplhala až na vrchol rakúskej hitparády.
   Najväčším hitom formácie Varga Miklós Band, ktorý sa stal známym vďaka účasti skupiny na moskovskom hudobnom festivale v roku 1985, bola skladba s názvom Európa. Áno, je to presne tá skladba, s ktorou naši "vládni experti" chceli preraziť v predvstupovej kampani do EÚ. Pieseň sa dokonca so slovenským textom mala stať hitom tejto kampane. Amaterizmus členov prípravného tímu pre vstup SR do EÚ takmer vyvrcholil medzinárodným škandálom. Akosi sa "pozabudlo" na povolenie od autora pôvodnej skladby, na jej interpretáciu v slovenskom jazyku. Za socializmu bolo bežnou praxou, že skladby zahraničných interpretov okamžite preberali do svojho repertoáru aj naši speváci alebo skupiny. Nuž ktovie, ako by to bolo dopadlo, keby podpredsedom slovenskej vlády pre európsku integráciu nebol Pál Csáky, ktorý sa údajne o tejto chybe svojho tímu dozvedel, až keď Slovensku žalobou pohrozil sám pôvodný autor piesne Varga Miklós.
   Osemdesiate roky boli na maďarskej pop-scéne poznamenané častým preskupovaním členov skupín, ich zánikom, či vznikom nových formácií s časťou pôvodných a časťou nových členov. Tak tomu bolo aj v prípade skupín Skorpió (Új Skorió), či Edda (Edda Müvek).
   Skupina Edda vznikla v roku 1980 v Miskolci. V roku 1983 mala "rozlúčkový koncert", ktorý však vyšiel na LP platni v roku 1984, aby prekryl "produktívne ticho" v skupine. Jej šéf a sólový spevák Pakati Attila, vydržal so skupinou dodnes. V lete 2005 pri tejto príležitosti vydali album s názvom "Isten a úton" (Boh na ceste) a absolvovali aj slovenské turné. Jednou zo zastávok skupiny na tomto turné boli aj Nové Zámky. Môžem povedať, že skupina za 25 rokov svojej existencie prakticky nič nestratila zo svojej razantnosti a popularity. Jej staré hity (Kör közepén állok - Stojím v strede kruhu, Gyere őrult – Poď, blázon alebo Hűtlen - Neverný) sa počúvali a zneli rovnako dobre ako titulná skladba z ich nového albumu.
   Je ešte mnoho ďalších skupín a interpretov i ľudí, ktorí tvorili maďarskú pop-scénu 80-tych rokov. Interpreti, ktorých som tu uviedol sú však vzorkou toho najlepšieho. Bez nich by maďarská popscéna 80-tych rokov asi nemala ten pravý disco-rockový zvuk, ktorý sa veľmi príjemne počúva dodnes.
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Článok vznikol na základe vlastných zážitkov autora a publikácie "Képes Rock Enciklopédia A-tol Z-ig", ktorá vyšla vo vydavateľstve Zeneműkiadó Vállalat v roku 1987.

                                                                  

utorok 11. augusta 2015

Maďarská pop - scéna rokov 1974 –1989 (časť I. – sedemdesiate roky)


   Keď som pred časom začul vo svojom obľúbenom stredoslovenskom rockovom rádiu známu maďarskú skupinu, myslel som si, že sa mi sníva. Odvtedy som ju tam počul ešte opakovane, dokonca si ju v programe na želanie vyžiadal Slovák, ktorý svoje želanie iba popísal moderátorovi, pretože nevedel, ako sa tá kapela volá. Ten pohotovo pustil známy hit skupiny OMEGA "Gyöngyhajú lány" (Perlovlasé dievča), ktorú pred pár rokmi prebrala do svojho repertoáru aj svetoznáma nemecká skupina Scorpions.
   Hudobníci, a vôbec umelci to v časoch socializmu nemali ľahké. O slobodnej tvorbe nemohlo byť ani reči. Je preto skutočne obdivuhodné koľko kvalitných interpretov sa v tom čase zrodilo na maďarskej pop - scéne. Trúfam si povedať, že maďarskí speváci a skupiny boli v tom čase jednými z najprogresívnejších v celej strednej a východnej Európe.
   O maďarskú muziku som sa začal trocha viac zaujímať od decembra 1974, kedy som dostal svoj prvý magnetofón. Táto vášeň ma drží dodnes. Hoci som mal veľa možností založiť si na tie časy kvalitný hudobný archív aj z maďarskej hudby, doteraz ľutujem, že som si ho vtedy neurobil. Niektorým skladbám a ich interpretom z toho obdobia, prichádzam na chuť až dnes.
   Sedemdesiate roky boli obdobím, kedy už bola pomerne slávna doterajšia stálica maďarskej hudobnej scény, skupina OMEGA. Je to neuveriteľné, ale vznikla v roku 1962 a stala sa vzorom pre ďalšie, vtedy vznikajúce maďarské kapely. Tejto megalegende nielen maďarskej rockovej scény sa budem venovať neskôr v samostatnom článku.
   Tí, ktorí trocha ovládate muziku 70-tych rokov, iste poznáte anglickú autorskú dvojicu Chinn - Chapman. Títo dvaja páni boli priam továrňou na hity takých interpretov ako Sweet, Mud, Smokie, Blondie, Suzy Quatro a iných.
   Maďarsko malo v tomto období šťastie na podobné skladateľsko-interpretačné tandemy. Jedným z nich boli aj Adamis Anna a Presser Gábor. Ten do roku 1971 hral práve v Omege a k jeho odchodu sa viaže príhoda, ktorá Omegu takmer pripravila o existenciu. Nikto s nimi po odchode Pressera nechcel spolupracovať na nahrávaní ďalších platní. Ale ako sa ukázalo, už aj vtedy platilo ono známe "čo ťa nezabije, to ťa posilní" a trvdohlavosť Omegy bola na tú dobu taká bezhraničná, že to vyústilo až do založenia vlastného nahrávacieho štúdia, ktorého šéfom sa nestal nikto iný ako vedúca osobnosť a zakladateľ Omegy, Kóbor János. Začínali síce skromne, v požičanom autobuse, ktorý prebudovali na tieto potreby, ale od 80-tych rokov už Omega nahrávala albumy výlučne vo vlastnom štúdiu. Vtedy sa už v Maďarsku dalo legálne podnikať a tak im v tom zdanlivo nič nebránilo.
   Ďalšou známou skladateľsko – interpretačnou dvojicou boli v tom čase Szörényi Levente – Bródy János. Začínali spolu v skupine Fonográf , hoci Bródy mal už svoje ostrohy vybrúsené v skupine Illés. Práve táto dvojica napísala maďarskú rockovú operu István a király! (Kráľ Štefan), ktorá sa v tom čase stala v Maďarsku diamantovou platňou, za pol milióna predaných hudobných nosičov. Po odchode z Omegy si Presser Gábor založil vlastnú, nie menej populárnu skupinu Locomotiv GT, ktorej dvornou textárkou sa stala už spomínaná Adamis Anna. V skupine pôsobili takí skvelí muzikanti ako Frenreisz Károly (ten neskôr prešiel do obnovenej skupiny Skorpió, či Révész Sándor (vynikol svojimi vysokými vokálmi v skupine Piramis, ktorá bola typickou predstaviteľkou maďarského tvrdého rocku 80-tych rokov, takže o nej až neskôr).
   V druhej polovici 70-tych rokov začínal svoju kariéru aj Máté Péter. Jeho megahit Elmegyek (Odchádzam), prebrala do svojho repertoáru a pod názvom Nicolas celosvetovo prezentovala vtedajšia veľká francúzska spevácka hviezda Sylvie Vartan. Jej pôvodný interpret tragicky zahynul v roku 1984 ako 37-ročný.
   Z tohto obdobia nemožno nespomenúť skupinu Apostol. Nuž na tie časy vskutku odvážny názov. Ich prvý album Apostol a létrán (Apostol, na rebrí(č)ku), vyšiel v roku 1978. Najznámejšie hity skupiny boli napr. "Nehéz a boldogságtol búcsút venni" (Je ťažké rozlúčiť sa so šťastím), Te úgy mentél el (Tak si odišla) alebo Nincs szerencsém (Nemám šťastie).
   V tomto období začínali aj pesničkár Delhusa Gjon, skupina Hungária, už spomínaná skupina lllés, ale i skupina Bergendy, z ktorej sa neskôr vyčlenil jej výrazný protagonista Demjén Ferenc. Hoci skupina Bergendy sa dávno rozpadla, veď  hrala prakticky od r. 1959 do prvej polovice 80-tych rokov, Demjén nahráva svoje albumy a koncertuje doteraz.
   Priaznivci maďarského folku určite poznajú skupinu 100 Folk Celsius, ktorá vznikla v roku 1976 a úspešne sa začlenila medzi také folk-rockové kapely ako boli Fonográf, či Bojtorján.
   História maďarskej pop-scény tohto obdobia bola iste oveľa pestrejšia, ale interpreti, ktorých som do tohto prehľadu vybral, sú pre mňa niečím, o čom sa ťažko rozpráva.
   To si treba vypočuť.
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Článok vznikol na základe vlastných zážitkov autora a publikácie "Képes Rock Enciklopédia A-tol Z-ig", ktorá vyšla vo vydavateľstve Zeneműkiadó Vállalat v roku 1987.

(pokračovanie 12.augusta 2015)

pondelok 10. augusta 2015

Maďarčina, Maďarsko, Maďari - časť tretia

   Maďari, tí slovenskí, či maďarskí, majú jedno spoločné. Vedia byť až neuveriteľne hrdí na svoju vlasť a národnosť. Darmo sa u nás niektorí hejslováci občas bijú v prsia, oni to nedokážu. A ak, tak iba veľmi povrchne alebo len pri oslavách 14. marca a aj to len na chvíľu.
   Keď príde Slovák do Prahy, už mluví o "apřílovém plénu strany", keď príde do Ameriky, za pár týždňov je schopný sa naučiť po "americky" alebo možno ako hovoril Jano Ľupták aj po "mexicky". A Maďar? Ten pokiaľ môže, hľadá spôsob, ako sa najprv dohovoriť vlastnou rečou. Cudziu sa naučí väčšinou až potom, keď to už inak nejde. Ale neplatí to vždy a paušálne, hoci ak sa už začne učiť cudziu reč, musí to mať pre neho aj istý profit.
   Slovenských Maďarov mám celkom rád a myslím si, že v mnohom im rozumiem, veď som tiež polovičný "lovenský Moďor". Vrcholne ma však rozčuľovalo, keď ma maďarskí spolužiaci v škole volali "Kluhó". Často som ich musel opravovať. Niekedy ma to tak unavovalo, až ma to prestalo baviť. Moji starí rodičia z matkinej strany po slovensky prakticky nevedeli, ale mali toľko predvídavosti, že obe dcéry dali do slovenských škôl. Ešte predtým, ako začali chodiť do školy, sa motali okolo rodičov, ktorí robili sluhov slovenským boháčom v ich dedine. Moja mama často hovorievala, že stará mama im pred zápisom do školy povedala, že do slovenskej školy ich dáva preto, lebo s maďarčinou sa ďalej ako po obecnú studňu, ktorú mali dvadsať metrov pred domom, nedostanú. Vtedy možno ani nevedela, akú službu im týmto rozhodnutím preukázala. Moja mama sa vydala za Slováka na slovenskú dedinu a jej sestra bola v susednej maďarskej dedine čosi ako učiteľ slovenčiny, pretože babkám prekladala slovenské texty z úradov, ktorým nerozumeli.
   Dnes to majú slovenskí Maďari oveľa ľahšie ako za komunizmu. Nápisy a tlačivá v oblastiach, kde žije aspoň 20% občanov maďarskej národnosti, musia byť aj v ich jazyku. Platí to, samozrejme pre všetky národnostné menšiny a dokonca aj pre etnické skupiny, žijúce na území Slovenska. Na to je zákon. Ale žiaden podobný zákon nenaučí ľudí slušnosti a vzájomnej tolerancií. Tú sa musia naučiť sami v prostredí, v ktorom žijú. Bez nej to jednoducho nejde. 
   Myslím si, že naši politici, ktorí sú členmi na etnickom princípe založených strán, by si mohli vziať príklad  z dedinských susedských vzťahov Slovákov a Maďarov. To, že na tomto zmiešanom území tu žijeme vedľa seba, Slováci a Maďari stovky rokov a budeme žiť aj naďalej , už nikto nič nezmení. Ak to pochopia aj naši politici, strany založené na etnickom základe by mohli konečne zmiznúť z politickej mapy Slovenska. Čím skôr tým lepšie, tak pre Slovákov, ako pre Maďarov. Slováci by konečne prestali mať problém s "Felvidékom" a Maďari by sa mohli po maďarsky dohovoriť možno aj v Žiline.
                                                              - KONIEC -

nedeľa 9. augusta 2015

Maďarčina, Maďarsko, Maďari - časť druhá

   Maďarsko som po prvýkrát navštívil niekedy v detstve. Pomerne dobre si pamätám na pioniersky tábor na Balatone. Mal som asi 10 rokov a bolo nás tam z Hurbanova a okolia asi 30 detí. Bývali sme v novej škole (új iskola) v Balatonszárszó a na Balaton, ako to možno vydedukovať aj z názvu uvedenej obce, sme to mali naozaj na skok. A hojne sme to aj využívali.
   Vedúce sme tam mali dve, ale pamätám si na jednu korpulentnú asi 35 ročnú blondínu, ktorá nás neustále za niečo buzerovala. Jedáleň sme v tábore mali v škole, ale keď bolo teplo, jedlo nám servírovali k stolom, ktoré boli pod stromami. Veľakrát sa stalo, že nám do kávy napadali húsenice, ale inak tam, bolo celkom príjemne, až na to, že raz som sa na Balatone skoro utopil. Spadol som z nafukovačky a nevedel som plávať. Hoci som sa to dodnes nenaučil, topenie sa mi už zopakovať nepodarilo.
   Druhou príjemnou spomienkou, ktorá sa mi v mysli vybaví, keď si spomeniem na Maďarsko, sú stredoškolské časy. Za to, že mám veľmi slušný prehľad o hudbe mojej mladosti, ktorú mám dodnes najradšej, môžem ďakovať predovšetkým maďarským rozhlasovým staniciam, ktoré sa u nás dali chytiť priam vynikajúco a o túto vymoženosť som neprišiel ani po odchode na vysokú školu, pretože v Bratislave bol príjem týchto staníc rovnako dobrý. Zvlášť príjemné spomienky mám na hudobné relácie maďarského rozhlasu, ktoré uvádzal Komjáthy György. Ten mal aj v čase hlbokého socializmu také hudobné relácie a púšťal také pesničky, že som sa až čudoval, že mu to ešte dovolia vysielať. Napr. v čase Vianoc v pohode pustil novinku od Boney M "Mary has born child" (tí čo ju poznáte, iste viete, že je to hit uvedenej skupiny s biblickým motívom). Alebo druhý extrém, ktorý si pamätám z jeho relácie, "Vásárnapi koktél". Tu napr. pustil pieseň od Billyho Joela "We didn´t start the fire" (to je pieseň so silným protikomunistickým nádychom, dokonca sa tam aj otvorene spieva o "communist block". V relácií "A beat kedvelőinek" ("Pre priaznivcov beatu") dával kompletné albumy takých skupín ako Uriah Heep, Queen, či Black Sabbath. Mal tiež špeciálny program na želanie "Komjáthy György kívánságműsora", v ktorom dával kompletne celé piesne na želanie. Jeho relácie mi pomáhali nielen zorientovať sa v hudbe a učiť sa angličtinu, ale vďaka nim som svoje študentské roky prežil celkom príjemne.
   Ani maďarská populárna hudba osemdesiatych rokov sa nedala zahanbiť. Taká Omega mohla smelo konkurovať aj západným kapelám, dobrú muziku produkovala aj Locomotiv GT, či Edda, ktorá ešte aj teraz občas zavíta k nám do Nových Zámkov najmä v lete. Hoci som tieto maďarské kapely a ich hity pred dvadsiatimi rokmi, snáď okrem Omegy veľmi nepočúval, na chuť im prichádzam až teraz a niektoré z nich mám dokonca aj v mobile.
   Keď sa povie Maďarsko, vybaví sa mi ešte jedna príhoda zo stredoškolských liet. Bolo to asi v treťom ročníku na gympli. Mali sme spolužiaka, ktorý sa stal majstrom Slovenska vo vzpieraní. Nuž akože inak, po tomto nevšednom úspechu priniesol do školy "Egri bikavér", čo už v tom čase bolo vychýrené maďarské víno. Samozrejme, pili sme ho potajomky, ale vymákla nás triedna. Bol z toho veľký poprask. A Milan, teda onen majster bol ešte k tomu jej sused z paneláku. Na každej stretávke z gympla sa na tejto príhode (aj na iných s maďarským nádychom) dobre zabávame. Naša stredoškolská triedna bola typická "prešporáčka", ktorá hovorila síce tromi jazykmi (po slovensky, po maďarsky a po nemecky, ale najlepšie jej išli posledné dva jazyky).
   Maďarsko bolo už v čase mojich stredoškolských štúdií pre nás Slovákov v niektorých ohľadoch nedosiahnuteľným idolom. Chodili sme si tam k "masekom" (ako sa hovorilo maďarským súkromníkom) kupovať nielen rifle, ale i platne a iné veci, ktoré boli vtedy "in". No a keď došlo v osemdesiatych rokoch k recipročnému otvoreniu hraníc s Rakúskom, to sme im trocha aj závideli.

(pokračovanie 10. augusta 2015)