nedeľa 23. augusta 2015

Nová Trstená - kus Horniakov na Dolnej Zemi I.

Keď som si pred časom náhodou zadal do vyhľadávača názov osady, v ktorej som vyrastal, nechcel som veriť vlastným očiam. Vraj tam žijú potomkovia slovenských prisťahovalcov z územia Maďarska. Nuž, áno, odvtedy, čo mi pamäť siaha, žili v Novej Trstenej iba tri Maďarky a všetky sa tam vydali. Jednou z nich je aj moja mama. Moji prarodičia a starí rodičia z otcovej strany, ako i všetci prapôvodní obyvatelia Novej Trstenej pochádzali z Friwaldu (neskôr sa ujal poslovenčený názov Frivald, v súčasnosti Rajecká Lesná), rýdzo stredoslovenskej dedinky v okrese Žilina. Keby čítali, čo o ich majeri dnes píše internet, asi by sa v hrobe obrátili.

Na úvod trocha zemepisu.
Osada sa nachádza medzi časťou Hurbanova, zvanou Bohatá a dedinou Pribeta, v komárňanskom okrese a v súčasnosti je administratívne začlenená do mesta Hurbanovo. Novú Trstenú založili v roku 1922 novousadlíci z Friwaldu, ktorí si na Dolnej Zemi kúpili pozemky od Margity Justovej, ako o tom píšu dobové pramene. Boli to väčšinou tí, ktorí si svoje ťažko zarobené peniaze priniesli z Ameriky. Názov osady si zvolili podľa usadlosti Trstená v blízkosti Frivaldu. S Trstenou na Orave teda nemá nič spoločné.

Nápis na kríži cintorína, pripomínajúci založenie osady

Priezviská Nemček, Pastorek, Bôtoš, Tužinčin sú v Novej Trstenej doteraz najrozšírenejšie. Mnohé z detí pôvodných obyvateľov s týmito priezviskami tam doteraz žijú. Môj prastarý otec Ignác Klucho patril tiež medzi „amerikáncov", ktorí zakladali Novú Trstenú.
Ignác Klucho



A jeho pas na cestu do Ameriky


Naša rodina však nebola taká početná, ako rodiny vyššie menovaných, takže obývala len jeden, neskôr dva domy. Prvé z nich boli postavené do začiatku druhej svetovej vojny, ďalšie v povojnovom období asi do sedemdesiatych rokov, potom nastal útlm, pretože komunisti chceli osadu prirodzeným spôsobom, teda zákazom výstavby zlikvidovať. Nepodarilo sa im to a koncom osemdesiatych rokov pribudlo niekoľko novostavieb mladých rodín, väčšinou na pozemkoch ich rodičov alebo starých rodičov. Počet obyvateľov sa udržiava okolo stovky už roky, ale aj to len vďaka niektorým relatívne mladým rodinám, ktoré zdedili pozemky a domy po svojich rodičoch, či starých rodičoch a napriek ťažkým podmienkam v osade zostali žiť. Avšak rozloha osady sa za ostatných 50 rokov prakticky zmenila len minimálne.



Osada Nová Trstená v deväťdesiatych rokoch

V predvojnovom a povojnovom období sa väčšina obyvateľstva zaoberala poľnohospodárstvom, spočiatku na vlastných poliach, neskôr po znárodnení a nútenom vstupe do JRD (jednotného roľníckeho družstva), mali v JRD tzv. záhumienky (malé kúsky poľa o rozlohe niekoľkých árov), ktoré si chodili obrábať a z dopestovanej úrody dostali lacnejšie produkty pre vlastnú potrebu. Nebolo to ich vlastné pole, čo mnohí dlho nevedeli komunistom zabudnúť. Aj môjmu starému otcovi vzali dobytok, kone i stroje. Okrem obrábania záhumienok, ľudia v osade začali na svojich poliach, ktoré im zostali, pestovať tabak a iné plodiny. Tabakovú sušiareň mal takmer každý pred znárodnením majetnejší osadník.  Za osadou boli aj družstevné tabakové sušiarne, tam chodili tabak navliekať ženy z osady. Na tabaku sa dalo na tú dobu v sezóne celkom slušne zarobiť. V sedemdesiatych rokoch pestovanie tabaku vystriedala najmä paprika a paradajky, ktoré miestni najprv vozili do výkupne v Bohatej, neskôr im záhradkári z Marcelovej ponúkli spoluprácu a výkupňu postavili priamo vedľa školy. Výkupňa fungovala do začiatku deväťdesiatych rokov. Teraz sa poľnohospodárstvu vo veľkom venuje už len pár rodín, ale v sedemdesiatych rokoch sa paprika pestovala na poliach a vo fóliovníkoch takmer v každom dome. V tých časoch sa tam celkom dobre darilo aj viniču.

Komunikácie, elektrina, plyn
Cesta sa  začala stavať koncom päťdesiatych rokov a trvalo desať rokov, kým sa dokončila. Bolo to v roku 1968 a malú zásluhu na tom má aj môj otec, vtedy asi jediný nekomunistický poslanec MNV (Miestneho národného výboru) v Bohatej. Dodnes si pamätám, že ju stavali robotníci z Trenčína, tuším z Doprastavu, pretože to bol pre nás deti vtedy veľký zážitok. Cestné stroje a autá sa tam hmýrili ako na Václaváku, na čo sme u nás neboli zvyknutí. Vybudovanie cesty zlepšilo dopravu a ponúklo nové pracovné príležitosti. V čase dokončenia cesty sa otváral aj hurbanovský „Zlatý bažant", kde sa zamestnalo pomerne veľa ľudí z osady, takže bolo potrebné zriadiť autobusový spoj, ktorý bol prispôsobený pracovnej dobe v pivovare. Elektrina sa zaviedla tiež koncom päťdesiatych rokov, plyn až začiatkom deväťdesiatych rokov a v súčasnosti je ním vykurovaná väčšina domácností a mnohí na ňom aj varia.

Cintorín a škola
Nachádzajú sa približne v strede osady a tvoria akési jej centrum. Cintorín vznikol začiatkom tridsiatych rokov tak, že každá rodina naň venovala časť svojho pozemku aj peňazí. Prvé tam boli práve hroby mojich prastarých rodičov. Pôvodná zvonica vydržala až do konca osemdesiatych rokov, kedy ju celú na vlastné náklady zrekonštruoval miestny majster rezbár ujo Janko, ktorý urobil aj prístrešok pred domom smútku. Ten sa vybudoval až začiatkom deväťdesiatych rokov. Odvtedy sa tam konajú aj príležitostné náboženské obrady a pohreby. Tie sa dovtedy vykonávali v dome, kde nebožtík býval a na márach ho potom  štyria mocní chlapi niesli cez celú osadu až na cintorín. Dom smútku je zariadený z darov obyvateľov Novej Trstenej i Frivaldu.   


Kríž so zvonicou








Cintorín


Maďarizácia neobišla ani našu osadu, ale nezasiahla ju natoľko, aby sa jej obyvateľstvo pomaďarčilo.  V tom čase chodili deti do školy práve do Duloviec. Tak sa stalo, že deti, ktoré chodili do školy v tomto čase, sa po maďarsky čosi naučili. Niektorí to veľmi ocenili v zamestnaní, ale aj pri iných  príležitostiach.

Až do obdobia školského roku 1967/1968, chodili deti z Novej Trstenej do základnej školy spočiatku do Duloviec alebo do Bohatej. Dulovce sú írečitá slovenská dedina, krížom cez pole asi 2 km od Novej Trstenej a bude o nich ešte reč v ďalšej časti tohto článku. Škola však mala pomerne krátku existenciu a v roku 1971 ju zatvorili. Zo školy sa stala predajňa a klub mládeže. Z malého bytu učiteľky sa vybudovala predajňa potravín, ktorá dovtedy v osade nebola. Tá však vydržala len do začiatku deväťdesiatych rokov, kedy ju sprivatizoval súkromník, ale ani po zmene majiteľa sa pre stratovosť neudržala. Klub mládeže, ktorý ako-tak fungoval v pristoroch školy len pár rokov, potom sa tam konali už len schôdze záhradkárov a voľby, čomu je tak dodnes.

Osada prežila ťažké časy chudoby, vojnu i socializmus. V súčasnosti sa tam ľuďom žije možno ešte ťažšie, ako v minulom storočí. Mnohí nemajú prácu, spoločenský život prakticky zanikol, susedské vzťahy ochladli. Mladí odchádzajú do mesta a starí vymierajú. Hoci príjemné spomienky zostávajú, mnohí z tých, čo odišli, by sa späť už asi nevrátili. Taký býva niekedy osud našich rodísk.

Informačné zdroje:
Marian Vašš - Nová Trstená (1999), dobové pramene a archív autora

Foto: Pavol Klucho

(písané pre blog.sme.sk v r. 2007)