Prázdniny mi ubehli ako voda, počas nich som totiž ešte musel absolvovať záverečné vojenské sústredenie a prax z gynekológie, takže oddych trval zase len niečo vyše mesiaca. Ani som si neuvedomil, že sa pomaly sa blíži finále. Šiesty ročník, štátnice a ... hurá do praxe.
Na začiatku posledného školského roku som už síce vedel, že by som sa chcel venovať internej medicíne, ale nemal som predstavu, kde. V našom okrese, z ktorého pochádzam, som pracovať nechcel z viacerých dôvodov. Tak som sa rozhodol pre susedný-novozámocký, kde pôsobím dodnes.
Ešte predtým, ako som sa sem dostal, som však musel zvládnúť štyri štátnice. Klinické predmety – interná, chirurgia a gynekológia mi väčšie problémy nerobili. Nakoniec som ich všetky mal za jedna. Horšie to už bolo so známym "trojbojom" -hygiena, sociálne lekárstvo a marxizmus-leninizmus. Nesmejte sa, to sme za mojich čias mali povinné. Ale poďme po poriadku.
Pred každou klinickou štátnicou sme mali najprv tzv. rigoróznu skúšku, ktorá pozostávala z klinického vyšetrenia pacienta, diagnostického a terapeutického plánu (no proste hrali sme sa na doktorov a na túto našu hru dozerali a hodnotili ju odborní asistenti). Nebola to však len taká hra, jej výsledok mal pre nás pri štátnici vážne dôsledky. Na "rigá" z internej a gynekológie však len tak ľahko nezabudnem. Na internú mi asistent pridelil pacienta s rakovinou pečene. Keď som sa však dozvedel o koho ide, nezmohol som sa na slovo. Bol to môj kamarát asi o 5 rokov starší odo mňa. Keď som ho tam uvidel (jeho diagnóza bola z jeho výzoru jasná na prvý pohľad), iba som sa zo slušnosti idiotsky spýtal ako sa má, hoci som vedel, že táto moja otázka je len hlúpou formalitou. Požiadal som asistenta, aby mi dal iného pacienta. Povedal som mu, že je to môj kamoš a že jeho diagnózu poznám a necítil by som sa príjemne (a iste ani môj kamoš nie), keby som ho musel vyšetrovať. Asistent to pochopil a dal mi iného pacienta. Už si nepamätám, akú mal diagnózu, ale "rigo" som spravil slušne a štátnicu tiež.
Na gynekológii sa situácia zopakovala, ale s opačným garde. Mojim kamošom bol pre zmenu skúšajúci asistent. Nevedel som ako sa mám tváriť, ale povedal som si, že musím byť lepší ako ostatní, inak by možno Maroša (to bol ten asistent) nabonzovali, že mi nadržiava. Ale nebolo treba. Hoci keď mi pridelil na vyšetrenie mladú 17-ročnú kočku, ako obrázok, roztriasli sa mi kolená. Našťastie klasické gynekologické vyšetrenie sme na štátnici robiť nemuseli. Tá moja kočka mala operovanú cystu vaječníka, takže vyšetrenie somj zvládol pomerne hladko, tuším si len zdvihla nočnú košeľu a zľahka som jej prehmatal brucho (prsníky a lymfatické uzliny v slabinách som jej však vyšetriť musel. Pár dní predtým totiž asistent vyhodil z riga nejakého kolegu, ktorý tiež mladej pacientke nevyšetril slabiny a čo čert nechcel, mala tam zväčšené uzliny). Našťastie tá moja pacientka bola po operácii, tak som ju nemusel dlho trápiť. Samozrejme som sa jej ešte predtým asi stokrát ospravedlnil, že ju chápem, že to pre ňu nie je nič príjemné, ale že to žiaľ musí byť. No nejako sme to obaja prežili. Ani neviem čo ma to napadlo, ale keď som spravil štátnicu, vyhľadal som ju na klinike, ešte tam ležala. Priniesol som jej čokoládu a skamarátili sme sa. Hoci to bolo len priateľstvo, často sme si pomohli. Pamätám sa ako mi ona, vtedy učnica, budúca predavačka, nosila ananásový kompót, lebo za oných čias to bol podpultový tovar a ja som priam zbožňoval maminu ananásovú tortu. Kým som skončil školu, párkrát sme sa stretli, dokonca som raz bol aj u nich na návšteve, mala už len mamu, ktorá vtedy potrebovala vybaviť sonografiu žlčníka, tak som sa mohol pred Zuzanou (tak sa volala), blysnúť. Po skončení školy sme sa ešte stretli asi dva, či trikrát, úplne náhodou. Naposledy to bolo asi 2-3 roky po mojej promócii. Predavačské remeslo zavesila na klinec, vydala sa, už mala tuším aj syna a robila, čuduj sa svete, zdravotnú sestru na zubnej ambulancií. Dorobila si školu a zmenila život. Odvtedy sme sa viac nevideli.
Školu som skončil 31. mája 1984. Večer sme to išli patrične osláviť a spred krčmy som zavolal domov. Mama sa takmer rozplakala a otec určite niečo nalial. Iste bol na mňa patrične hrdý. Pamätám sa ako raz povedal starému otcovi, keď otcov starší brat končil školu, že aj on chce mať doma doktora. Starý otec, keď mu jeden zo synov skončil vysokú školu s titulom RNDr. (vtedy ako jeden z prvých promovaných v šírom okolí), chodil vtedy od domu k domu a každému sa s tým chválil. Môjho otca to vtedy dosť štvalo. Ale starý otec sa mojej promócie už nedožil.
(pokračovanie 1. augusta 2015)
piatok 31. júla 2015
štvrtok 30. júla 2015
Moje spomienky na Bratislavu-časť druhá, diel siedmy (1978-1986)
Po mojich najkrajších vysokoškolských prázdninách ma čakal piaty ročník medicíny. V tom čase sme začínali školský rok až v októbri. Bolo to hádam po prvýkrát, čo som sa nevedel dočkať jeho začiatku. Vtedy som však ešte netušil, že tento školský rok pre mňa veľmi príjemný nebude. Ale nepredbiehajme...
V zimnom semestri ma čakalo viac skúšok, medzi nimi aj moja obľúbená interná medicína. Skúšal ma ju profesor, ktorý v podstate môže za to, že sa tejto, ako on hovorieval "kráľovnej medicíny", venujem dodnes. Hoci som ju urobil za dva, mal som z nej dobrý pocit.
Zo zimného semestra si spomínam ešte na skúšku z oftalmológie. Skúšal nás otec jedného nášho kolegu, ktorého nedávno pred našou skúškou vymenovali za profesora. Kolegyňa, ktorá so mnou bola na skúške to nevedela. Oslovila ho "pán docent" a on na to: "Nie som docent..." No potom sa už mohla aj zodrať, ledva to dostala za tri. Nebola extra pekná, ale ani hlúpa, no doplatila na svoju "nevedomosť" a profesorovu samoľúbosť.
Na stáže z chirurgie sme chodili do fakultnej nemocnice oproti bývalej "Metropolke". Tam zas chodili niektorí profesori a študenti radšej ako do roboty, resp. do školy. Raz v pondelok prišiel kolega Milan (spomínal som ho v treťom dieli, to bol jeden z tých bordelárov, ktorí potom špinu z izby museli vyvážať fúrikom). Ten mal otca zverolekára a bol povestný tým, že vždy v pondelok chodil z domu nabalený dobrotami z bitúnku. Ani v ten pondelok tomu nebolo inak. Nestihol prísť v nedeľu a tak sa dotrepal s nabalenou taškou na stáže v pondelok ráno. Keď to videl jeden kolega z môjho krúžku, napadlo ho, že s Milanom trocha "vypečie". V nestráženej chvíli mu z tašky vybral všetky dobroty a namiesto nich mu tam umne naaranžoval infúzne roztoky. Milan to zbadal až na intráku, keď mu už slinky tiekli a chystal sa jesť. Penil ako besný pes, ale chalani sa nepriznali, kto to urobil, len sa na ňom náramne zabávali. Ja som pri tom, keď to Milan zistil nebol, ale kto mu to urobil, to som sa dozvedel až asi o rok neskôr. Bol to Marián, s ktorým sa zhodou okolností teraz stretávame na gastroenterologických podujatiach, pretože si vybral tú istú špecializáciu, ako ja. Na tejto príhode sa často spolu zabávame.
Letný semester bol začiatkom konca mojej prvej a jedinej veľkej študentskej lásky. Po roku a pár mesiacoch krásneho priateľstva sme sa s Jarkou rozišli. Presne si už nepamätám, kedy to bolo, ale utkvela mi v pamäti jedna príhoda, ktorá sa mohla stať niekedy v máji. Čakal som do UNIC-klubu akýsi dôležitý list. Dlho mi neprichádzal, tak som sa jedného dňa prehrabával v krabici s došlou poštou, kde boli listy z celého týždňa s nesprávnou adresou. A tu som nechtiac natrafil na pohľadnicu pre Jarku, ktorá mala tiež zlú adresu, tuším bez čísla izby. Bola od chalana a hoci jej text nebol nijako zvláštny (písal jej ako sa tešil že sa stretli a že doma oberal čerešne), už som tušil, že sa bude diať pre mňa niečo nepríjemné. Hoci som dokázal toto tajomstvo udržať pred Jarkou v tajnosti, nášmu rozchodu som už zabrániť nedokázal. Asi o mesiac na to sme sa definitívne rozišli. Onen pisateľ je dodnes jej manželom.
(pokračovanie 31. júla 2015)
V zimnom semestri ma čakalo viac skúšok, medzi nimi aj moja obľúbená interná medicína. Skúšal ma ju profesor, ktorý v podstate môže za to, že sa tejto, ako on hovorieval "kráľovnej medicíny", venujem dodnes. Hoci som ju urobil za dva, mal som z nej dobrý pocit.
Zo zimného semestra si spomínam ešte na skúšku z oftalmológie. Skúšal nás otec jedného nášho kolegu, ktorého nedávno pred našou skúškou vymenovali za profesora. Kolegyňa, ktorá so mnou bola na skúške to nevedela. Oslovila ho "pán docent" a on na to: "Nie som docent..." No potom sa už mohla aj zodrať, ledva to dostala za tri. Nebola extra pekná, ale ani hlúpa, no doplatila na svoju "nevedomosť" a profesorovu samoľúbosť.
Na stáže z chirurgie sme chodili do fakultnej nemocnice oproti bývalej "Metropolke". Tam zas chodili niektorí profesori a študenti radšej ako do roboty, resp. do školy. Raz v pondelok prišiel kolega Milan (spomínal som ho v treťom dieli, to bol jeden z tých bordelárov, ktorí potom špinu z izby museli vyvážať fúrikom). Ten mal otca zverolekára a bol povestný tým, že vždy v pondelok chodil z domu nabalený dobrotami z bitúnku. Ani v ten pondelok tomu nebolo inak. Nestihol prísť v nedeľu a tak sa dotrepal s nabalenou taškou na stáže v pondelok ráno. Keď to videl jeden kolega z môjho krúžku, napadlo ho, že s Milanom trocha "vypečie". V nestráženej chvíli mu z tašky vybral všetky dobroty a namiesto nich mu tam umne naaranžoval infúzne roztoky. Milan to zbadal až na intráku, keď mu už slinky tiekli a chystal sa jesť. Penil ako besný pes, ale chalani sa nepriznali, kto to urobil, len sa na ňom náramne zabávali. Ja som pri tom, keď to Milan zistil nebol, ale kto mu to urobil, to som sa dozvedel až asi o rok neskôr. Bol to Marián, s ktorým sa zhodou okolností teraz stretávame na gastroenterologických podujatiach, pretože si vybral tú istú špecializáciu, ako ja. Na tejto príhode sa často spolu zabávame.
Letný semester bol začiatkom konca mojej prvej a jedinej veľkej študentskej lásky. Po roku a pár mesiacoch krásneho priateľstva sme sa s Jarkou rozišli. Presne si už nepamätám, kedy to bolo, ale utkvela mi v pamäti jedna príhoda, ktorá sa mohla stať niekedy v máji. Čakal som do UNIC-klubu akýsi dôležitý list. Dlho mi neprichádzal, tak som sa jedného dňa prehrabával v krabici s došlou poštou, kde boli listy z celého týždňa s nesprávnou adresou. A tu som nechtiac natrafil na pohľadnicu pre Jarku, ktorá mala tiež zlú adresu, tuším bez čísla izby. Bola od chalana a hoci jej text nebol nijako zvláštny (písal jej ako sa tešil že sa stretli a že doma oberal čerešne), už som tušil, že sa bude diať pre mňa niečo nepríjemné. Hoci som dokázal toto tajomstvo udržať pred Jarkou v tajnosti, nášmu rozchodu som už zabrániť nedokázal. Asi o mesiac na to sme sa definitívne rozišli. Onen pisateľ je dodnes jej manželom.
(pokračovanie 31. júla 2015)
streda 29. júla 2015
Moje spomienky na Bratislavu-časť druhá, diel šiesty (1978-1986)
Prázdniny po štvrtom ročníku sme mali iba mesiac. V júli ma čakala mesačná prax., teda dva týždne z internej a dva z chirurgie. Strávil som ju v Partizánskom. Prečo práve tam? Dôvod vám napovie predošlý diel mojich spomienok.
Na internej, ktorá ma bavila to ušlo celkom rýchlo. Dokonca si do dnešného dňa pamätám meno primára, ktorý tam vtedy pôsobil, i tému seminára, ktorú nám prednášal. Boli to poruchy metabolizmu tukov. Z praxe na chirurgií mi utkvel v pamäti jeden nepríjemný zážitok. Mal som mať práve nočnú. Už medzi dverami ma privítali sestričky, vraj dnes to tu bude "veselé". Práve im totiž priviezli mladého muža, ktorému nákladná tatrovka takmer prešla po hlave. Keď som ho uvidel, nebolo mi práve najlepšie a veľkú nádej na prežitie som mu v duchu nedával. Ale keď som videl, ako sa zo dňa na deň zlepšuje, akosi ma to tešilo, hoci som sa na zlepšení jeho zdravotného stavu nijako nepodieľal. To viete, medici a budúce zdravotné sestry na praxi obyčajne iba "zavadzajú". Tak som sa snažil zavadzať čo najmenej a keď bolo treba pomôcť, zavolali ma alebo som sa ticho spýtal, či tam môžem byť. Priezvisko toho mladého muža si pamätám dodnes. Pri jeho lôžku sa striedali nielen najlepší domáci odborníci, ale zlomenú čeľusť mu dokonca prišli zreparovať aj stomatochirurgovia z Bratislavy. Prežil a ako som sa neskôr dozvedel, odišiel po vlastných.
Po praxi sme mali voľno, ktoré sme trávili rôzne. Keďže môj dôvod, prečo som si vybral za miesto praxe práve Partizánske bol veľmi prozaický, o zábavu som mal postarané. Pamatám si ako ma Jarka raz učila plávať na jazere vo Veľkých Uherciach. Zatiahla ma do hlbokej vody a nechala ma tam napospas vlastnému osudu. Keď som videl, že mi nikto nepomôže, snažil som sa robiť, čo sa dalo, ale plávať som sa nenaučil. Druhýkrát to už neskúšala. Mesiac v Partizánskom ubehol ako voda a naši doma nemali ani tušenia, prečo som sa odtrepal práve tam. Myslím si, že mama to do dnešného dňa ani nevie. Ale v tom veku , to už tak chodí, že niektoré tajomstvá si nechávame pre seba. No aspoň vidím, čo ma čaká s mojimi deťmi.
V auguste nasledoval oddych doma (neviem, či som bol niekde na brigáde, hoci som chodil takmer každé leto privyrobiť si nejakú korunku k vreckovému).
Do školy sme obyčajne nastupovali až v októbri, avšak po štvrtom ročníku nás v septembri čakalo úvodné vojenské sústredenie v "kasíne" na Zadunajskej ulici v Petržalke. Och! To boli časy! Na intrák som prišiel pár dní predtým, aby som sa trocha aklimatizoval. V UNIC-klube ešte žiadne akcie neboli a tak sme chodili s kamošmi na prehliadku "krás Bratislavy" (rozumej bratislavských krčiem). Nikdy som nebol veľký konzument alkoholu a z duše som nenávidel podobné akcie. Ale keď som nechcel trčať z radu, musel som sa ako-tak prispôsobiť. Keď toho už bolo príliš, išiel som radšej k tete na návštevu.
A v polovici septembra to vypuklo. Tlačenica v tridsaťdevine ešte zďaleka nebola taká, ako cez školský rok, zato však každá linka bola plná študentských "zelenáčov". Od rána do nás hustili "vojenskí profesionáli" hlúpe predpisy ako "Zákl. Ř1" a podobné prkotiny. Medici mali tri čaty. Každá mala veliteľa-študenta a profesionálneho vojaka. Ten náš "profesionál" bol malý asi šesťdesiatkilový podplukovník, ktorého bolo ledva vidieť od zeme. Na vojenskej katedre tam s ním robila aj jeho manželka. Tá bola na rozdiel od neho, hoci tiež vojačka, normálna. Ale všetci títo socialistickí podplukovníci boli tak trocha "strelení". Jediným plukovníkom okrem náčelníka Vojenskej katedry bol plukovník magister farmácie, Maďar, ktorý bol vždy "vhodne adjustovaný". Toto slovné spojenie používal asi stokrát počas výkladu o zdravotníckej brašni a iných pomôckach. Všetky boli "vhodne adjustované". Náčelníkom katedry bol vtedy plukovník "prcek". Tak sme ho volali, lebo bol krpatý a mal tomuto výrazu a podobné meno. Náčelník zdravotnej prípravy, podplukovník MUDr. Mudr... (jeho priezvisko naozaj takto začínalo) sa pred nami vždy rád chválil, že nech si vraj nemyslíme, že na vojenských katedrách sú iba kripli, sám má vraj klasifikáciu A, teda "zdravý a schopný bez obmedzenia". Pri pochodovaní sa však kýval zo strany na stranu, ako keby sa každú chvíľu chcel zvaliť ako podťatý strom. Čosi však tá klasifikácia naozaj vystihovala. Nápady a najmä šplechy "zelených mozgov", ako sme ich volali, boli naozaj niekedy "bez obmedzenia". Ale o nich bude reč v inej časti môjho blogu.
(pokračovanie 30.júla 2015)
Na internej, ktorá ma bavila to ušlo celkom rýchlo. Dokonca si do dnešného dňa pamätám meno primára, ktorý tam vtedy pôsobil, i tému seminára, ktorú nám prednášal. Boli to poruchy metabolizmu tukov. Z praxe na chirurgií mi utkvel v pamäti jeden nepríjemný zážitok. Mal som mať práve nočnú. Už medzi dverami ma privítali sestričky, vraj dnes to tu bude "veselé". Práve im totiž priviezli mladého muža, ktorému nákladná tatrovka takmer prešla po hlave. Keď som ho uvidel, nebolo mi práve najlepšie a veľkú nádej na prežitie som mu v duchu nedával. Ale keď som videl, ako sa zo dňa na deň zlepšuje, akosi ma to tešilo, hoci som sa na zlepšení jeho zdravotného stavu nijako nepodieľal. To viete, medici a budúce zdravotné sestry na praxi obyčajne iba "zavadzajú". Tak som sa snažil zavadzať čo najmenej a keď bolo treba pomôcť, zavolali ma alebo som sa ticho spýtal, či tam môžem byť. Priezvisko toho mladého muža si pamätám dodnes. Pri jeho lôžku sa striedali nielen najlepší domáci odborníci, ale zlomenú čeľusť mu dokonca prišli zreparovať aj stomatochirurgovia z Bratislavy. Prežil a ako som sa neskôr dozvedel, odišiel po vlastných.
Po praxi sme mali voľno, ktoré sme trávili rôzne. Keďže môj dôvod, prečo som si vybral za miesto praxe práve Partizánske bol veľmi prozaický, o zábavu som mal postarané. Pamatám si ako ma Jarka raz učila plávať na jazere vo Veľkých Uherciach. Zatiahla ma do hlbokej vody a nechala ma tam napospas vlastnému osudu. Keď som videl, že mi nikto nepomôže, snažil som sa robiť, čo sa dalo, ale plávať som sa nenaučil. Druhýkrát to už neskúšala. Mesiac v Partizánskom ubehol ako voda a naši doma nemali ani tušenia, prečo som sa odtrepal práve tam. Myslím si, že mama to do dnešného dňa ani nevie. Ale v tom veku , to už tak chodí, že niektoré tajomstvá si nechávame pre seba. No aspoň vidím, čo ma čaká s mojimi deťmi.
V auguste nasledoval oddych doma (neviem, či som bol niekde na brigáde, hoci som chodil takmer každé leto privyrobiť si nejakú korunku k vreckovému).
Do školy sme obyčajne nastupovali až v októbri, avšak po štvrtom ročníku nás v septembri čakalo úvodné vojenské sústredenie v "kasíne" na Zadunajskej ulici v Petržalke. Och! To boli časy! Na intrák som prišiel pár dní predtým, aby som sa trocha aklimatizoval. V UNIC-klube ešte žiadne akcie neboli a tak sme chodili s kamošmi na prehliadku "krás Bratislavy" (rozumej bratislavských krčiem). Nikdy som nebol veľký konzument alkoholu a z duše som nenávidel podobné akcie. Ale keď som nechcel trčať z radu, musel som sa ako-tak prispôsobiť. Keď toho už bolo príliš, išiel som radšej k tete na návštevu.
A v polovici septembra to vypuklo. Tlačenica v tridsaťdevine ešte zďaleka nebola taká, ako cez školský rok, zato však každá linka bola plná študentských "zelenáčov". Od rána do nás hustili "vojenskí profesionáli" hlúpe predpisy ako "Zákl. Ř1" a podobné prkotiny. Medici mali tri čaty. Každá mala veliteľa-študenta a profesionálneho vojaka. Ten náš "profesionál" bol malý asi šesťdesiatkilový podplukovník, ktorého bolo ledva vidieť od zeme. Na vojenskej katedre tam s ním robila aj jeho manželka. Tá bola na rozdiel od neho, hoci tiež vojačka, normálna. Ale všetci títo socialistickí podplukovníci boli tak trocha "strelení". Jediným plukovníkom okrem náčelníka Vojenskej katedry bol plukovník magister farmácie, Maďar, ktorý bol vždy "vhodne adjustovaný". Toto slovné spojenie používal asi stokrát počas výkladu o zdravotníckej brašni a iných pomôckach. Všetky boli "vhodne adjustované". Náčelníkom katedry bol vtedy plukovník "prcek". Tak sme ho volali, lebo bol krpatý a mal tomuto výrazu a podobné meno. Náčelník zdravotnej prípravy, podplukovník MUDr. Mudr... (jeho priezvisko naozaj takto začínalo) sa pred nami vždy rád chválil, že nech si vraj nemyslíme, že na vojenských katedrách sú iba kripli, sám má vraj klasifikáciu A, teda "zdravý a schopný bez obmedzenia". Pri pochodovaní sa však kýval zo strany na stranu, ako keby sa každú chvíľu chcel zvaliť ako podťatý strom. Čosi však tá klasifikácia naozaj vystihovala. Nápady a najmä šplechy "zelených mozgov", ako sme ich volali, boli naozaj niekedy "bez obmedzenia". Ale o nich bude reč v inej časti môjho blogu.
(pokračovanie 30.júla 2015)
utorok 28. júla 2015
Moje spomienky na Bratislavu-časť druhá, diel piaty (1978-1986)
Hoci štvrtý ročník medicíny bol pre mňa asi najkrajším obdobím celého môjho študentského života, zimný semester resp. jeho skúškové obdobie sa pre mňa nezačalo najlepšie. Nebol som síce "filatelista", ale na prvú "výbornú" som si musel počkať až do leta. Niekedy začiatkom jari som bol na diskotéke v UNIC-klube, ktorá sa mi stala "osudnou".
Požiadal som tam o tanec jednu kočku, ktorá sa mi od začiatku páčila. Potom sme sa ešte párkrát stretli, ale naše stretnutia boli spočiatku vlažné. Hoci by som možno bol chcel, aby sa to vyvíjalo inak, ale nechcel som veci urýchľovať. Jarka (tak sa volala) mala v tom čase chalana na vojne, ale vycítil som, že to už medzi nimi asi nie je ono. Stretávali sme sa stále častejšie, až sa to nakoniec prelomilo. Cítil som sa veľmi zvláštne a dosť dlho mi trvalo, kým som sa s tým, že som si privlastnil niekoho, kto mi nepatril, vyrovnal. Prežili sme spolu naozaj pekný rok a pol. Mojou manželkou sa nakoniec nestala, ale prečo, o tom až neskôr.
Na intráku som býval "konečne" so Slovákmi. Na Mlynoch som zostal preto, lebo som bol šéfom UNIC-klubu, tak sa to nejako dalo vybaviť. Keďže medikov na Mlynoch zostalo len pár, v podstate len zdravotníci (každý intrák mal zdravotníka a to robili medici), nemohol som rátať s tým, že budem bývať s nimi. Tak som s napätím čakal na prvé stretnutie s mojimi novými spolubývajúcimi. Šaňo bol dlhovlasý slovenský Maďar, mat-fyzák a metalista. V Maďarsku sa už v tom čase dali zohnať veci, ako v "zahnívajúcom kapitalizme" (kožené bundy, opasky, čižmy, dokonca aj časopis Metal Hammer). Ja som sa k tomu, že ovládam jeho rodnú reč a že som vlastne "lovensko-moďorský križovatka", nepriznal.
Hoci, raz sa mi stalo, že za mnou do UNIC-klubu prišla spolužiačka z Gympla, ktorá chodila do maďarskej triedy (mali sme jednu triedu slovenskú a jednu maďarskú). Samozrejme, bol som zvyknutý s maďarskými spolužiakmi hovoriť "tak, ako mi polovica huby narástla", ale to som nemal robiť. Najväčší stredoslovák a člen "protitotalitnej bunky" v UNIC-u, Edo, ma hneď poslal do p.... Nebolo mi to príjemné a nemal som chuť sa s ním hádať.
Druhý spolubývajúci sa volal Martin. Bol to ašpirant (teda skončený doktor medicíny), ktorý robil na kožnej klinike, podobný fúzatý fičúr ako ten asistent z patológie. Ak to mám slušne povedať, nebol veľmi poriadkumilovný tvor. Keď nám so Šaňom jeho bordel už liezol na city, nahádzali sme mu ho jednoducho do skrine alebo do perináka. To si potom či chcel alebo nie, aspoň raz mesačne musel upratať. Neviem ako to robil, ale napriek jeho "poriadkumilovnosti" sa baby naňho priam lepili. Poväčšine každá mala nejaký kožný problém a pán doktor z kožnej kliniky, bol pre ne ako výhra v lotérií.
V škole sa mi v lete zrazu začalo dariť. Prvá jednotka vôbec vo štvrtom ročníku v mojom indexe sa objavila z psychiatrie. Toto mala byť skúška, na ktorú som sa "po protekcií" mal dostať k profesorovi, pretože o docentovi bolo známe, že je náladový ras. Tak mi moja známa vtedy odborná asistentka na psychiatrií, ku ktorej som chodil na doučovanie, navrhla, že to dohodne s profesorovou sekretárkou, ktorou nebol nik iný, ako profesorova manželka. Últučká dáma, ktorá nemala viac ako 40 kg aj s topánkami a podľa mojich dnešných vedomostí určite trpela nejakým druhom malabsorbčného syndrómu (to je ochorenie s poruchou trávenia a vstrebávania živín) a nechávala sa titulovať "pani profesorová". Medzi študentmi sa to rýchlo rozšírilo a keď sme niečo potrebovali vybaviť a takto sme ju oslovili, dostali sme všetky informácie, o ktoré sme požiadali. Pri rozdeľovaní indexov musel zrejme "pani profesorovú" niekto vyrušiť, lebo čo čert nechcel, môj index sa dostal k docentovi. V kútiku duše som dúfal, že si spomenie na tie besedy, ktoré som s ním viedol v UNIC-klube. Jedna z jeho besied bola dokonca prvá, ktorá bola prepojená cez IRŠ (internátne rozhlasové štúdio) do izieb študentov. Keď som medzi ostatnými tuším piatimi študentmi počul svoje meno, nenápadne som si sadol v jeho pracovni za stôl. Čakal som čo sa bude diať a či ma vôbec spozná. Mal silné dioptrické tmavé okuliare a do očí sa mu vidieť nedalo, ale nepohol ani brvou. "No do kelu..." myslím si, "nespoznal ma". Pot mi stekal po chrbte až... veď viete kam. Prišiel som na rad. Tú jeho prvú zašivácku otázku o psychoterapií si pamätám dodnes. Aby ma nachytal, opýtal sa ma, vraj ktorý lekár by mal najlepšie ovládať psychoterapiu. Ja som s kľudom Angličana odpovedal: "Myslím si, pán docent, že všetci..." To ho zjavne potešilo a viac do mňa nevŕtal. Dal mi to za jedna.
Trojboj "rádiológia, onkológia a nukleárna medicína" bol považovaný za skúšku, ktorá sa dá urobiť "ľavou zadnou." V tom čase som už chodil s Jarkou, na skúšku som mal dokopy štyri dni a aj tie som sa "preflákal" s ňou a s Mirom (ktorého spomínam v predošlej časti). Tak to aj dopadlo. Skúšku som si zopakoval v auguste a moja taktika mi opäť vyšla. Pred prázdninami pri prvom pokuse som totiž vyletel hneď z rádiológie a tú som si na druhý pokus nechal až nakoniec. Keď docent rádiológie videl, že z nukleárky a z onkológie tam už mám malé jednotky a jeho otázku som v podstate vedel, nemal inú možnosť. Len sa veľmi čudoval, prečo som na prvýkrát vyletel, keď to teraz tak ovládam. Ale pravý dôvod sa nedozvedel.
(pokračovanie 29.júla 2015)
Požiadal som tam o tanec jednu kočku, ktorá sa mi od začiatku páčila. Potom sme sa ešte párkrát stretli, ale naše stretnutia boli spočiatku vlažné. Hoci by som možno bol chcel, aby sa to vyvíjalo inak, ale nechcel som veci urýchľovať. Jarka (tak sa volala) mala v tom čase chalana na vojne, ale vycítil som, že to už medzi nimi asi nie je ono. Stretávali sme sa stále častejšie, až sa to nakoniec prelomilo. Cítil som sa veľmi zvláštne a dosť dlho mi trvalo, kým som sa s tým, že som si privlastnil niekoho, kto mi nepatril, vyrovnal. Prežili sme spolu naozaj pekný rok a pol. Mojou manželkou sa nakoniec nestala, ale prečo, o tom až neskôr.
Na intráku som býval "konečne" so Slovákmi. Na Mlynoch som zostal preto, lebo som bol šéfom UNIC-klubu, tak sa to nejako dalo vybaviť. Keďže medikov na Mlynoch zostalo len pár, v podstate len zdravotníci (každý intrák mal zdravotníka a to robili medici), nemohol som rátať s tým, že budem bývať s nimi. Tak som s napätím čakal na prvé stretnutie s mojimi novými spolubývajúcimi. Šaňo bol dlhovlasý slovenský Maďar, mat-fyzák a metalista. V Maďarsku sa už v tom čase dali zohnať veci, ako v "zahnívajúcom kapitalizme" (kožené bundy, opasky, čižmy, dokonca aj časopis Metal Hammer). Ja som sa k tomu, že ovládam jeho rodnú reč a že som vlastne "lovensko-moďorský križovatka", nepriznal.
Hoci, raz sa mi stalo, že za mnou do UNIC-klubu prišla spolužiačka z Gympla, ktorá chodila do maďarskej triedy (mali sme jednu triedu slovenskú a jednu maďarskú). Samozrejme, bol som zvyknutý s maďarskými spolužiakmi hovoriť "tak, ako mi polovica huby narástla", ale to som nemal robiť. Najväčší stredoslovák a člen "protitotalitnej bunky" v UNIC-u, Edo, ma hneď poslal do p.... Nebolo mi to príjemné a nemal som chuť sa s ním hádať.
Druhý spolubývajúci sa volal Martin. Bol to ašpirant (teda skončený doktor medicíny), ktorý robil na kožnej klinike, podobný fúzatý fičúr ako ten asistent z patológie. Ak to mám slušne povedať, nebol veľmi poriadkumilovný tvor. Keď nám so Šaňom jeho bordel už liezol na city, nahádzali sme mu ho jednoducho do skrine alebo do perináka. To si potom či chcel alebo nie, aspoň raz mesačne musel upratať. Neviem ako to robil, ale napriek jeho "poriadkumilovnosti" sa baby naňho priam lepili. Poväčšine každá mala nejaký kožný problém a pán doktor z kožnej kliniky, bol pre ne ako výhra v lotérií.
V škole sa mi v lete zrazu začalo dariť. Prvá jednotka vôbec vo štvrtom ročníku v mojom indexe sa objavila z psychiatrie. Toto mala byť skúška, na ktorú som sa "po protekcií" mal dostať k profesorovi, pretože o docentovi bolo známe, že je náladový ras. Tak mi moja známa vtedy odborná asistentka na psychiatrií, ku ktorej som chodil na doučovanie, navrhla, že to dohodne s profesorovou sekretárkou, ktorou nebol nik iný, ako profesorova manželka. Últučká dáma, ktorá nemala viac ako 40 kg aj s topánkami a podľa mojich dnešných vedomostí určite trpela nejakým druhom malabsorbčného syndrómu (to je ochorenie s poruchou trávenia a vstrebávania živín) a nechávala sa titulovať "pani profesorová". Medzi študentmi sa to rýchlo rozšírilo a keď sme niečo potrebovali vybaviť a takto sme ju oslovili, dostali sme všetky informácie, o ktoré sme požiadali. Pri rozdeľovaní indexov musel zrejme "pani profesorovú" niekto vyrušiť, lebo čo čert nechcel, môj index sa dostal k docentovi. V kútiku duše som dúfal, že si spomenie na tie besedy, ktoré som s ním viedol v UNIC-klube. Jedna z jeho besied bola dokonca prvá, ktorá bola prepojená cez IRŠ (internátne rozhlasové štúdio) do izieb študentov. Keď som medzi ostatnými tuším piatimi študentmi počul svoje meno, nenápadne som si sadol v jeho pracovni za stôl. Čakal som čo sa bude diať a či ma vôbec spozná. Mal silné dioptrické tmavé okuliare a do očí sa mu vidieť nedalo, ale nepohol ani brvou. "No do kelu..." myslím si, "nespoznal ma". Pot mi stekal po chrbte až... veď viete kam. Prišiel som na rad. Tú jeho prvú zašivácku otázku o psychoterapií si pamätám dodnes. Aby ma nachytal, opýtal sa ma, vraj ktorý lekár by mal najlepšie ovládať psychoterapiu. Ja som s kľudom Angličana odpovedal: "Myslím si, pán docent, že všetci..." To ho zjavne potešilo a viac do mňa nevŕtal. Dal mi to za jedna.
Trojboj "rádiológia, onkológia a nukleárna medicína" bol považovaný za skúšku, ktorá sa dá urobiť "ľavou zadnou." V tom čase som už chodil s Jarkou, na skúšku som mal dokopy štyri dni a aj tie som sa "preflákal" s ňou a s Mirom (ktorého spomínam v predošlej časti). Tak to aj dopadlo. Skúšku som si zopakoval v auguste a moja taktika mi opäť vyšla. Pred prázdninami pri prvom pokuse som totiž vyletel hneď z rádiológie a tú som si na druhý pokus nechal až nakoniec. Keď docent rádiológie videl, že z nukleárky a z onkológie tam už mám malé jednotky a jeho otázku som v podstate vedel, nemal inú možnosť. Len sa veľmi čudoval, prečo som na prvýkrát vyletel, keď to teraz tak ovládam. Ale pravý dôvod sa nedozvedel.
(pokračovanie 29.júla 2015)
pondelok 27. júla 2015
Moje spomienky na Bratislavu-časť druhá, diel štvrtý (1978-1986)
Tretí ročník na medicíne, to bola riadna "zaberačka". Hoci skúšky sa už konečne začali podobať na to, čo medicína v skutočnosti je, ešte to nebolo celkom ono. V lete ma čakala obávaná patológia, preslávené sito medikov.
Na cvikách nás mal asistent, ktorého baby "žrali". Ani on si za ich náklonnosť ruku nedal odtrnúť. Raz sme prišli na cviká a ešte sme ani nevošli do pitevne už nás začal skúšať. Samozrejme, na to sme neboli v strede semestra pripravení, veď ktorý idiot by sa učil cez semester všetko. To čo bolo treba na cviká som sa väčšinou naučil, ale... No, čo čert nechcel, asistent začal skúšať samé kraviny zo začiatku semestra a vraj to už máme vedieť a on tu s nami dnes nebude strácať čas, vraj sa to máme ísť doučiť a vyrazil celý krúžok. Neskôr sme sa dozvedeli, že to bola len zámienka, pretože sme aj tak nemali čo robiť. Slušne povedané, fakulta nemala k dispozícií "biologický materiál". Asi dva-tri roky po skončení školy som robil v rámci letnej aktivity na Mlynoch zdravotníka a tam sme sa s oným asistentom stretli. Aj sme si pri víne potykali a pripomenul som mu túto príhodu. Už si na ňu nespomínal a ani mňa si nepamätal. Na patole som nebol zvláštny lúmen, nakoniec som ju ledva na druhýkrát urobil za tri.
Ale zato som si veľmi obľúbil internú. Prednášal nám ju profesor, ktorého som si veľmi vážil. Jeho prednášky mám dodnes odložené, pretože to, čo povedal malo "hlavu i pätu". Ak by som v tej dobe bol používal diktafón, jeho prednáška sa mohla rovno publikovať. Prednášky spestroval tým, že nám ukazoval pacientov s chorobami, o ktorých hovoril. Raz takto priviezla pacienta ošetrovateľka, s ktorou potom profesor plynule komunikoval po maďarsky. To som iba otváral ústa. Ako som sa neskôr dozvedel, bol to veľmi vzdelaný Rusín a nebol členom KSČ, ale papaláši si ho držali ako "svojho" a preto mohol cestovať aj po svete.
Môj tretí ročník bol pre medikov posledný, kedy oficiálne bývali na Mlynoch. Ten som prežil na dvojke na átriakoch za bytné 40 Kčs mesačne, so slovenským Maďarom Zolom. Bol to pediater, veľký stranník a bol z Demandíc. Vedľa nás bývali dvaja ašpiranti LF UK, z jednej strany Marián (teraz už docent) a z druhej strany istý Vietnamec (jeho "ťin-ťanské" meno som už zabudol). Ten sa každý večer menil na krajčíra. Šil nohavice, ktoré potom jeho súkmeňovci predávali na Centrálnom trhovisku. Toto boli asi prvé zárodky vietnamského kapitalizmu na Slovensku. Spočiatku som si vždy spomenul na rozprávku zo svojho detstva od bratov Grimmovcov o krajčírikovi, ale keď sa nám stena medzi dvomi izbami, ktorá mala asi hrúbku toaletného papiera začala večer, čo večer otriasať "tttt-tttt", znenávidel som všetkých krajčírov a všetkých Vietnamcov som za nich považoval.
Cez Zola som sa v tom čase zoznámil aj s ďalšími medikmi, šiestakmi Mirom a Danom. Hrali sa na veľkých frajerov a občas nám dávali rozumy. Najmä Miro bol expert na baby (už vtedy vedel, že bude gynekológ). V lete sme mali skúšku z chirurgickej propedeutiky (to je akýsi úvod do "normálnej" chirurgie). Už neviem ako a kde som sa zoznámil s jednou kočkou, volala sa Vilma. Tá sa vtedy do Mira zaľúbila, ale on ju trocha vodil za nos. Dala sa však nahovoriť, že mi bude robiť modelku na obväzy. Na chirurgickú propedeutiku sme totiž museli v rámci praktickej otázky vedieť to, čo bežne robia sanitári a zdravotné sestry, teda aj naložiť obväz alebo sadru. Miro sa úplne vyžíval v tom, keď ma mohol pred Vilmou buzerovať. Bolo to totiž v lete, na obväzovanie prišla v plavkách a vyzerala v nich naozaj dobre. Skúšku som nakoniec urobil za dva, ale akú som mal praktickú otázku, to si už nepamätám.
V tom čase na Mlynoch už fungovalo vysunuté pracovisko VB (teda Verejnej bezpečnosti, ako sa kedysi hovorilo polícií). Z titulu svojej funkcie v UNIC-u som sa dostal do okruhu ľudí, ktorí mali "byť nápomocní" činnosti tohto pracoviska, čo mi moji "súkmeňovci" z UNIC-u dlho nevedeli zabudnúť. Mysleli si, že majú medzi sebou bonzáka, ale skôr opak bol pravdou. So šéfom pracoviska Slavom som sa celkom skamarátil a keď sa dozvedel, že som "doktor", hneď som mal o bod viac. Samozrejme, už ako medik som mal v nemocniciach v Blave nejaké kontakty medzi kamošmi, ktorí boli čerství doktori a cez nich sa dalo všeličo vybaviť. A oný "orgán" to občas aj využíval a jeho nadriadení tiež. Tam som sa zoznámil aj s kriminalistom Janom (ešte pred pár rokmi hovorcom MV SR). Viedol SZM na Bezpečnosti v obvode Bratislava IV. teda v Karlovke. Počas revolúcie 1989 stúpol u mňa na cene, keď sa ako jeden z prvých bratislavských príslušníkov VB odvážil vystúpiť na tribúnu ku Kňažkovi a Budajovi a povedať, že "príslušníci VB nezasiahnu proti ľudu". Hoci jeho slová nemuseli mať veľkú váhu, dokonca si mohol za ne od svojich nadriadených vyslúžiť "pochvalu", vtedy to národu pod tribúnou iste dobre padlo. Dostal búrlivý potlesk.
(pokračovanie 28. júla 2015)
Na cvikách nás mal asistent, ktorého baby "žrali". Ani on si za ich náklonnosť ruku nedal odtrnúť. Raz sme prišli na cviká a ešte sme ani nevošli do pitevne už nás začal skúšať. Samozrejme, na to sme neboli v strede semestra pripravení, veď ktorý idiot by sa učil cez semester všetko. To čo bolo treba na cviká som sa väčšinou naučil, ale... No, čo čert nechcel, asistent začal skúšať samé kraviny zo začiatku semestra a vraj to už máme vedieť a on tu s nami dnes nebude strácať čas, vraj sa to máme ísť doučiť a vyrazil celý krúžok. Neskôr sme sa dozvedeli, že to bola len zámienka, pretože sme aj tak nemali čo robiť. Slušne povedané, fakulta nemala k dispozícií "biologický materiál". Asi dva-tri roky po skončení školy som robil v rámci letnej aktivity na Mlynoch zdravotníka a tam sme sa s oným asistentom stretli. Aj sme si pri víne potykali a pripomenul som mu túto príhodu. Už si na ňu nespomínal a ani mňa si nepamätal. Na patole som nebol zvláštny lúmen, nakoniec som ju ledva na druhýkrát urobil za tri.
Ale zato som si veľmi obľúbil internú. Prednášal nám ju profesor, ktorého som si veľmi vážil. Jeho prednášky mám dodnes odložené, pretože to, čo povedal malo "hlavu i pätu". Ak by som v tej dobe bol používal diktafón, jeho prednáška sa mohla rovno publikovať. Prednášky spestroval tým, že nám ukazoval pacientov s chorobami, o ktorých hovoril. Raz takto priviezla pacienta ošetrovateľka, s ktorou potom profesor plynule komunikoval po maďarsky. To som iba otváral ústa. Ako som sa neskôr dozvedel, bol to veľmi vzdelaný Rusín a nebol členom KSČ, ale papaláši si ho držali ako "svojho" a preto mohol cestovať aj po svete.
Môj tretí ročník bol pre medikov posledný, kedy oficiálne bývali na Mlynoch. Ten som prežil na dvojke na átriakoch za bytné 40 Kčs mesačne, so slovenským Maďarom Zolom. Bol to pediater, veľký stranník a bol z Demandíc. Vedľa nás bývali dvaja ašpiranti LF UK, z jednej strany Marián (teraz už docent) a z druhej strany istý Vietnamec (jeho "ťin-ťanské" meno som už zabudol). Ten sa každý večer menil na krajčíra. Šil nohavice, ktoré potom jeho súkmeňovci predávali na Centrálnom trhovisku. Toto boli asi prvé zárodky vietnamského kapitalizmu na Slovensku. Spočiatku som si vždy spomenul na rozprávku zo svojho detstva od bratov Grimmovcov o krajčírikovi, ale keď sa nám stena medzi dvomi izbami, ktorá mala asi hrúbku toaletného papiera začala večer, čo večer otriasať "tttt-tttt", znenávidel som všetkých krajčírov a všetkých Vietnamcov som za nich považoval.
Cez Zola som sa v tom čase zoznámil aj s ďalšími medikmi, šiestakmi Mirom a Danom. Hrali sa na veľkých frajerov a občas nám dávali rozumy. Najmä Miro bol expert na baby (už vtedy vedel, že bude gynekológ). V lete sme mali skúšku z chirurgickej propedeutiky (to je akýsi úvod do "normálnej" chirurgie). Už neviem ako a kde som sa zoznámil s jednou kočkou, volala sa Vilma. Tá sa vtedy do Mira zaľúbila, ale on ju trocha vodil za nos. Dala sa však nahovoriť, že mi bude robiť modelku na obväzy. Na chirurgickú propedeutiku sme totiž museli v rámci praktickej otázky vedieť to, čo bežne robia sanitári a zdravotné sestry, teda aj naložiť obväz alebo sadru. Miro sa úplne vyžíval v tom, keď ma mohol pred Vilmou buzerovať. Bolo to totiž v lete, na obväzovanie prišla v plavkách a vyzerala v nich naozaj dobre. Skúšku som nakoniec urobil za dva, ale akú som mal praktickú otázku, to si už nepamätám.
V tom čase na Mlynoch už fungovalo vysunuté pracovisko VB (teda Verejnej bezpečnosti, ako sa kedysi hovorilo polícií). Z titulu svojej funkcie v UNIC-u som sa dostal do okruhu ľudí, ktorí mali "byť nápomocní" činnosti tohto pracoviska, čo mi moji "súkmeňovci" z UNIC-u dlho nevedeli zabudnúť. Mysleli si, že majú medzi sebou bonzáka, ale skôr opak bol pravdou. So šéfom pracoviska Slavom som sa celkom skamarátil a keď sa dozvedel, že som "doktor", hneď som mal o bod viac. Samozrejme, už ako medik som mal v nemocniciach v Blave nejaké kontakty medzi kamošmi, ktorí boli čerství doktori a cez nich sa dalo všeličo vybaviť. A oný "orgán" to občas aj využíval a jeho nadriadení tiež. Tam som sa zoznámil aj s kriminalistom Janom (ešte pred pár rokmi hovorcom MV SR). Viedol SZM na Bezpečnosti v obvode Bratislava IV. teda v Karlovke. Počas revolúcie 1989 stúpol u mňa na cene, keď sa ako jeden z prvých bratislavských príslušníkov VB odvážil vystúpiť na tribúnu ku Kňažkovi a Budajovi a povedať, že "príslušníci VB nezasiahnu proti ľudu". Hoci jeho slová nemuseli mať veľkú váhu, dokonca si mohol za ne od svojich nadriadených vyslúžiť "pochvalu", vtedy to národu pod tribúnou iste dobre padlo. Dostal búrlivý potlesk.
(pokračovanie 28. júla 2015)
nedeľa 26. júla 2015
Moje spomienky na Bratislavu-časť druhá, diel tretí (1978-1986)
Už počas prvého ročníka som začal pracovať v UNIC-klube na Mlynoch, kde na poste predsedu Rady klubu nastalo začiatkom školského roka 1979/80 menšie bezvládie. Na pár mesiacov bol poverený vedením študent práva Mišo. Asi v novembri som bol menovaný za šéfa ja.
Pribudli mi nové povinnosti, už to nebolo ako v prvom ročníku, keď som bol len pravá ruka kultúrnej referentky. Zrazu som bol postavený do úlohy, ktorú som nikdy predtým nerobil a mal som z nej veľké obavy. Podpredsedom totiž zostal Jožo (donedávna poslanec slovenského parlamentu) ktorý bol ako študent a "unikár" známy svojim "nekonformným" správaním. UNIC-klub v tom čase fungoval ako tzv. agitačné stredisko Slovenskej televízie, ktoré slúžilo na popularizáciu jej činnosti medzi študentami a prykryté to bolo "podporou politiky KSČ". Jeho šéfom za mojich čias bol pán, ktorý Jožovi nevedel zabudnúť, že ho prijal v kancelárií UNIC-klubu fajčiac s vyloženými nohami na stole. Musel som toto jeho faux pas v televízií trocha vyžehliť, ale dotyčný pán mu to do konca svojho funkčného obdobia nezabudol. Naša spolupráca však fungovala skôr na kamarátskej báze. "Styčným dôstojníkom" medzi televíziou a UNIC-klubom bol inžinier Vojto. S ním sme sa všetci skamarátili natoľko, že niektorí z nás "unikárov" mu dokonca boli aj na svadbe alebo pomáhať na stavbe rodinného domu. Cez neho sme potom žehlili všetky problémy, ktoré v spolupráci nastali. Pamätám sa raz na isté oslavy, neviem, možno to bol "víťazný február", ale podstatné bolo, že na prejav súdruhov z mestského výboru KSČ, ktorý bol doplnený "kultúrnou vložkou" operných spevákov prišli až dvaja študenti a traja členovia Rady klubu, ktorí akciu zabezpečovali po technickej stránke. Bol som medzi nimi, a preto sa mi ťažko potom na koordinačnej rade vysvetľovalo, že sme urobili, čo sa dalo. Boli však aj príjemné chvíle na akciách, organizovaných v spolupráci s televíziou. V UNIC-klube sa niektoré filmy dokonca premietali v predpremiére (napr. Jakubiskov "Postav dom, zasaď strom". Tí, čo tento film poznáte, iste uznáte, že na tú dobu to bol priam husársky kúsok, pustiť takýto slovenský film študentom, a to dokonca v predpremiére).
Čo to vlastne bola tá koordinačná rada? Bol to akýsi orgán, zložený zo zástupcov fakúlt UK (na jej čele stál dlhý čas istý docent, ktorý sa takto všade aj podpisoval, teda so všetkými titulmi pred i za menom), riaditeľstva ŠD ĽŠ (teda študentského domova Ľudovíta Štúra, tak sa vtedy volali internáty na Mlynoch), agitačného strediska televízie a študentov (študentskej rady a ja som tam bol ako šéf vtedy "jedinej kultúrnej ustanovizne študentov na Mlynoch", teda UNIC-klubu). Pamätám sa ako sme tam raz riešili prípad študentov, ktorí mali na internátnej izbe sovietsku a americkú zástavu, medzi nimi znak SZM (teda Socialistického zväzu mládeže), okolo neho fotky holých báb a nápis: "Sexom za mier!". Na tú dobu to bola priam superkreativita. Hrozilo im, chudákom, vylúčenie z intráku, no potom sa to nejako ututlalo.
Po rozbehu práce v UNIC-klube sa blížilo skúškové obdobie. Začal som ho dosť neslávne. Asi som chcel zostať verný tradícií mojich predchodcov v UNIC-klube. Prvá skúška v zime z biológie mi ešte vyšla za jedna. Robil som ju u vtedajšieho dekana LF UK, ktorý si ma pamätal z UNIC-u a poznal ho dobre aj môj mecenáš, cez ktorého som sa dostal do školy, tak som sa tešil, že som si neurobil hanbu. Druhá skúška z angličtiny už bola za dva a v letnom semestri ma čakala hotová pohroma. Chémia ledva (hoci na prvýkrát) za tri, fyziológia za dva a z politickej ekonómie ma vyrazil asistent, ktorý robil na intráku na Mlynoch politického zástupcu. Ten mal za úlohu dozerať aj na činnosť klubu. Veľmi sme sa neskamarátili a ani si ma, zrejme, na skúške nechcel pamätať. Tváril sa ako skutočný súdruh. Raz darmo, neovládal som ekonomické zákony "zahnívajúceho" kapitalizmu, (nerehocte sa, tak nás to kedysi učili), nuž poslal ma do "teplých krajín".
Počas celých šiestich rokov na medicíne som býval na Mlynoch na "átriakoch". Už v tom čase boli v dosť dezolátnom stave. Osprchovať ste sa mohli len, ak ste si priniesli vlastný kohútik a ružicu. Kuchynky boli tiež zničené ako terajší Luník IX. Študentská rada sa mohla aj postaviť na hlavu a ušami podoprieť, medzi 10 študentmi stačili dvaja bordelári na to, aby pokazili, čo sa dalo. Aj my sme mali v ročníku takých expertov. Dvaja z nich bývali na jednej chodbe so mnou, našťastie však o niekoľko izieb ďalej. Inak by som bol vtedy od toho smradu, ktorý sa šíril z ich izby, asi umrel. Raz sa stalo, že neupratovali asi tri mesiace. Nevynášali koše, neumývali podlahu, no proste nerobili v izbe okrem spánku, (ak sa v takom smrade vôbec dalo spať), asi nič. Neviem, čo ich k tomu doviedlo, ale v jednu sobotu zrazu vidím, že Milan s Petrom upratujú. Myslel som si, že sa zbláznili. Vyviezli z izby asi 5 fúrikov špiny. Mimochodom obaja patrili na vtedajšie pomery do "vyššej strednej triedy". Jeden mal otca "normálneho doktora" a druhý zverolekára.
V lete po druhom ročníku sme mali tzv. "sesterskú prax". Už teraz presne neviem, kde sme počas nej bývali, ale pamätám si, že som praxoval na urológií na Kramároch. Tam so sa po prvýkrát stretol so živou urologičkou a vysokoškolsky vzdelanou zdravotnou sestrou. Počas praxe som sa tam zoznámil s jednou sestričkou. Bola v tom čase dosť nešťastná, lebo už bola zasnúbená a snúbenec sa jej zabil na motorke. Hoci bola odo mňa o pár rokov staršia a sympatie boli na oboch stranách, nakoniec z toho nič nebolo. Teda bolo. Pozvala ma na omšu, tuším do Modrého kostolíka a potom som kvôli nej takmer zruinoval "unikársky" účet za telefón. Raz som jej volal do nočnej a telefonovali sme spolu 6 hodín, teda ak nerátam prestávky, keď musela odbehnúť k pacientovi. To som už bol šéfom UNIC-u a dovtedy sme mali telefón voľne prístupný a aj "unikári" si mohli zavolať domov, keď potrebovali. V septembri, keď prišiel účet asi 600 Kčs za telefón, čo bol na tú dobu hotový majland, sa pokladník Rado veľmi čudoval (aj ja s ním) a technicky zdatní chalani z Rady klubu uvažovali, či sa nám niekto nenapichol cez prázdniny na linku. No, ale dať si v tom čase urobiť výpis hovorov alebo zistiť niečo podobné bola priam utópia. Tak to klubová pokladnica zacvakala za mňa a telefón sme umiestnili do skrinky, od ktorej mali kľúče traja ľudia, medzi nimi, samozrejme, aj ja. Tak "unikári" urobili capa záhradníkom. Mal som z toho dlho výčitky svedomia, ale doteraz som sa s tým nikomu nepriznal...
(pokračovanie 27.júla 2015)
Pribudli mi nové povinnosti, už to nebolo ako v prvom ročníku, keď som bol len pravá ruka kultúrnej referentky. Zrazu som bol postavený do úlohy, ktorú som nikdy predtým nerobil a mal som z nej veľké obavy. Podpredsedom totiž zostal Jožo (donedávna poslanec slovenského parlamentu) ktorý bol ako študent a "unikár" známy svojim "nekonformným" správaním. UNIC-klub v tom čase fungoval ako tzv. agitačné stredisko Slovenskej televízie, ktoré slúžilo na popularizáciu jej činnosti medzi študentami a prykryté to bolo "podporou politiky KSČ". Jeho šéfom za mojich čias bol pán, ktorý Jožovi nevedel zabudnúť, že ho prijal v kancelárií UNIC-klubu fajčiac s vyloženými nohami na stole. Musel som toto jeho faux pas v televízií trocha vyžehliť, ale dotyčný pán mu to do konca svojho funkčného obdobia nezabudol. Naša spolupráca však fungovala skôr na kamarátskej báze. "Styčným dôstojníkom" medzi televíziou a UNIC-klubom bol inžinier Vojto. S ním sme sa všetci skamarátili natoľko, že niektorí z nás "unikárov" mu dokonca boli aj na svadbe alebo pomáhať na stavbe rodinného domu. Cez neho sme potom žehlili všetky problémy, ktoré v spolupráci nastali. Pamätám sa raz na isté oslavy, neviem, možno to bol "víťazný február", ale podstatné bolo, že na prejav súdruhov z mestského výboru KSČ, ktorý bol doplnený "kultúrnou vložkou" operných spevákov prišli až dvaja študenti a traja členovia Rady klubu, ktorí akciu zabezpečovali po technickej stránke. Bol som medzi nimi, a preto sa mi ťažko potom na koordinačnej rade vysvetľovalo, že sme urobili, čo sa dalo. Boli však aj príjemné chvíle na akciách, organizovaných v spolupráci s televíziou. V UNIC-klube sa niektoré filmy dokonca premietali v predpremiére (napr. Jakubiskov "Postav dom, zasaď strom". Tí, čo tento film poznáte, iste uznáte, že na tú dobu to bol priam husársky kúsok, pustiť takýto slovenský film študentom, a to dokonca v predpremiére).
Čo to vlastne bola tá koordinačná rada? Bol to akýsi orgán, zložený zo zástupcov fakúlt UK (na jej čele stál dlhý čas istý docent, ktorý sa takto všade aj podpisoval, teda so všetkými titulmi pred i za menom), riaditeľstva ŠD ĽŠ (teda študentského domova Ľudovíta Štúra, tak sa vtedy volali internáty na Mlynoch), agitačného strediska televízie a študentov (študentskej rady a ja som tam bol ako šéf vtedy "jedinej kultúrnej ustanovizne študentov na Mlynoch", teda UNIC-klubu). Pamätám sa ako sme tam raz riešili prípad študentov, ktorí mali na internátnej izbe sovietsku a americkú zástavu, medzi nimi znak SZM (teda Socialistického zväzu mládeže), okolo neho fotky holých báb a nápis: "Sexom za mier!". Na tú dobu to bola priam superkreativita. Hrozilo im, chudákom, vylúčenie z intráku, no potom sa to nejako ututlalo.
Po rozbehu práce v UNIC-klube sa blížilo skúškové obdobie. Začal som ho dosť neslávne. Asi som chcel zostať verný tradícií mojich predchodcov v UNIC-klube. Prvá skúška v zime z biológie mi ešte vyšla za jedna. Robil som ju u vtedajšieho dekana LF UK, ktorý si ma pamätal z UNIC-u a poznal ho dobre aj môj mecenáš, cez ktorého som sa dostal do školy, tak som sa tešil, že som si neurobil hanbu. Druhá skúška z angličtiny už bola za dva a v letnom semestri ma čakala hotová pohroma. Chémia ledva (hoci na prvýkrát) za tri, fyziológia za dva a z politickej ekonómie ma vyrazil asistent, ktorý robil na intráku na Mlynoch politického zástupcu. Ten mal za úlohu dozerať aj na činnosť klubu. Veľmi sme sa neskamarátili a ani si ma, zrejme, na skúške nechcel pamätať. Tváril sa ako skutočný súdruh. Raz darmo, neovládal som ekonomické zákony "zahnívajúceho" kapitalizmu, (nerehocte sa, tak nás to kedysi učili), nuž poslal ma do "teplých krajín".
Počas celých šiestich rokov na medicíne som býval na Mlynoch na "átriakoch". Už v tom čase boli v dosť dezolátnom stave. Osprchovať ste sa mohli len, ak ste si priniesli vlastný kohútik a ružicu. Kuchynky boli tiež zničené ako terajší Luník IX. Študentská rada sa mohla aj postaviť na hlavu a ušami podoprieť, medzi 10 študentmi stačili dvaja bordelári na to, aby pokazili, čo sa dalo. Aj my sme mali v ročníku takých expertov. Dvaja z nich bývali na jednej chodbe so mnou, našťastie však o niekoľko izieb ďalej. Inak by som bol vtedy od toho smradu, ktorý sa šíril z ich izby, asi umrel. Raz sa stalo, že neupratovali asi tri mesiace. Nevynášali koše, neumývali podlahu, no proste nerobili v izbe okrem spánku, (ak sa v takom smrade vôbec dalo spať), asi nič. Neviem, čo ich k tomu doviedlo, ale v jednu sobotu zrazu vidím, že Milan s Petrom upratujú. Myslel som si, že sa zbláznili. Vyviezli z izby asi 5 fúrikov špiny. Mimochodom obaja patrili na vtedajšie pomery do "vyššej strednej triedy". Jeden mal otca "normálneho doktora" a druhý zverolekára.
V lete po druhom ročníku sme mali tzv. "sesterskú prax". Už teraz presne neviem, kde sme počas nej bývali, ale pamätám si, že som praxoval na urológií na Kramároch. Tam so sa po prvýkrát stretol so živou urologičkou a vysokoškolsky vzdelanou zdravotnou sestrou. Počas praxe som sa tam zoznámil s jednou sestričkou. Bola v tom čase dosť nešťastná, lebo už bola zasnúbená a snúbenec sa jej zabil na motorke. Hoci bola odo mňa o pár rokov staršia a sympatie boli na oboch stranách, nakoniec z toho nič nebolo. Teda bolo. Pozvala ma na omšu, tuším do Modrého kostolíka a potom som kvôli nej takmer zruinoval "unikársky" účet za telefón. Raz som jej volal do nočnej a telefonovali sme spolu 6 hodín, teda ak nerátam prestávky, keď musela odbehnúť k pacientovi. To som už bol šéfom UNIC-u a dovtedy sme mali telefón voľne prístupný a aj "unikári" si mohli zavolať domov, keď potrebovali. V septembri, keď prišiel účet asi 600 Kčs za telefón, čo bol na tú dobu hotový majland, sa pokladník Rado veľmi čudoval (aj ja s ním) a technicky zdatní chalani z Rady klubu uvažovali, či sa nám niekto nenapichol cez prázdniny na linku. No, ale dať si v tom čase urobiť výpis hovorov alebo zistiť niečo podobné bola priam utópia. Tak to klubová pokladnica zacvakala za mňa a telefón sme umiestnili do skrinky, od ktorej mali kľúče traja ľudia, medzi nimi, samozrejme, aj ja. Tak "unikári" urobili capa záhradníkom. Mal som z toho dlho výčitky svedomia, ale doteraz som sa s tým nikomu nepriznal...
(pokračovanie 27.júla 2015)
sobota 25. júla 2015
Moje spomienky na Bratislavu-časť druhá, diel druhý (1978-1986)
Prvý ročník som absolvoval celkom v pohode, aj keď anatómia a histológia mi dali zabrať, ale tie sme mali až v letnom semestri. Mojou prvou veľkou skúškou bola biofyzika. Keď som počúval hororové zážitky svojich spolužiakov, nebolo mi práve do smiechu.
Na „cviká“ nás mala istá okuliarnatá asistentka (v súčasnosti už profesorka, ale stále...) „stará dievka“, ktorá nemala v obľube počas školského roka takmer nikoho. Až počas skúšok sa v nej objavilo trocha súcitu. Skúšala praktickú časť a hoci nám počas „cvík“ naháňala strach, na skúškach celkom „ušla“. Počas učenia biofyziky sa medzi nami rozšíril vtip, ktorý sa tradoval z generácie na generáciu a ktovie, či bol vôbec pravdivý. Istá medička vraj na otázku, čo je to potenciometer, odpovedala, že je to prístroj na meranie mužskej potencie. Skúšajúci sa nedal vyviesť z miery a požiadal ju, aby mu nakreslila schému zapojenia. Vraj zo skúšky letela ako špinavá bielizeň.
Latinu nás učila manželka istého spisovateľa. Dosť nás počas semestra sekírovala, ale skúška u nej bola celkom „urobiteľná“. V lete nás čakala anatómia, histológia a embryológia, ruština a výkvet prvého ročníka tzv. Dejiny MRH (čiže medzinárodného robotníckeho hnutia).
Na anatómií som mal trocha „protekciu“. Na pitvách som mal asistentku, o ktorej som sa neskôr dozvedel, že je moja krajanka. Tak som pred skúškou poprosil krstného otca, ktorý robil v hurbanovskom pivovare, aby mi priniesol pár plechoviek „Bažanta“. V tom čase to bolo vychýrené pivo (dnes už má silnú konkurenciu) a plechovky boli podpultové, vlastne iba na export. Keď som ich niesol do Blavy, slinky sa mi len tak zbiehali, ale neotvoril som si ani jednu. Dal som ich mojej krajanke. Neviem, či z nich ochutnal aj docent, ktorý ma potom skúšal, pretože z nás piatich, čo sme u neho boli, štyroch vyhodil a ja som potom musel po nich upratovať kosti. Dostal som to za jedna a myslím si, že to nebolo kvôli tomu pivu. „Anatku“ som sa učil doma mesiac a už mal z nej bolel zadok. Nie nadarmo sa hovorí, že vysoká škola a zvlášť medicína (najmä prvé tri roky) si vyžadujú najmä tvrdú hlavu a ešte tvrdší zadok. Pár dní pred skúškou som už nevedel ani sedieť ani ležať. Chodil som sa učiť do hájika za domom starých rodičov, ktorý bol oproti nášmu, krížom cez cestu. Oveľa radšej som počúval šum stromov a obdivoval život na poli, ako sa učil anatómiu. Tej som mal pár dní pred skúškou plné zuby. To nespočetné kvantum latinských výrazov a ich správne zaradenie (vyzeralo to komicky, keď si medik na skúške pomýlil uretru, čo je močová trubica, s uterom, čo je po slovensky maternica.) mi liezlo na nervy, pretože som si to musel dookola opakovať, aby som si to zapamätal.
Pred letnými prázdninami som si urobil všetky ďalšie skúšky okrem histológie. Tej som sa obával najviac, tak som si ju nechal na september. A finta „fň“ mi vyšla. Keď docent videl, že tam mám samé, ešte ma ani neskúšal, už si hundral popod nos, vraj aký som pedant, lebo histológia je veľmi ťažká skúška a nechal som si na ňu celé prázdniny. Bola spolu s embryológiou a o docentoch, ktorí tieto predmety prednášali, bolo verejným tajomstvom, že sa veľmi v láske nemali, hoci ich priezviská boli také podobné, že mnohokrát sme si ich pomýlili, čo ich vedelo parádne vytočiť.
Prázdnin som si po prvom ročníku veľa neužil, ale tá námaha stála za to. Po histológií som sa vyťahoval ako malá blcha. Podarilo sa mi dokázať nielen sebe, ale aj svojim rodičom a okoliu, že do školy som sa dostal právom, aj keď s protekciou. Najvyššie prospechové „štipko“ 350 Kčs mi už nikto nemohol zobrať...
(pokračovanie 26.júla 2015)
Na „cviká“ nás mala istá okuliarnatá asistentka (v súčasnosti už profesorka, ale stále...) „stará dievka“, ktorá nemala v obľube počas školského roka takmer nikoho. Až počas skúšok sa v nej objavilo trocha súcitu. Skúšala praktickú časť a hoci nám počas „cvík“ naháňala strach, na skúškach celkom „ušla“. Počas učenia biofyziky sa medzi nami rozšíril vtip, ktorý sa tradoval z generácie na generáciu a ktovie, či bol vôbec pravdivý. Istá medička vraj na otázku, čo je to potenciometer, odpovedala, že je to prístroj na meranie mužskej potencie. Skúšajúci sa nedal vyviesť z miery a požiadal ju, aby mu nakreslila schému zapojenia. Vraj zo skúšky letela ako špinavá bielizeň.
Latinu nás učila manželka istého spisovateľa. Dosť nás počas semestra sekírovala, ale skúška u nej bola celkom „urobiteľná“. V lete nás čakala anatómia, histológia a embryológia, ruština a výkvet prvého ročníka tzv. Dejiny MRH (čiže medzinárodného robotníckeho hnutia).
Na anatómií som mal trocha „protekciu“. Na pitvách som mal asistentku, o ktorej som sa neskôr dozvedel, že je moja krajanka. Tak som pred skúškou poprosil krstného otca, ktorý robil v hurbanovskom pivovare, aby mi priniesol pár plechoviek „Bažanta“. V tom čase to bolo vychýrené pivo (dnes už má silnú konkurenciu) a plechovky boli podpultové, vlastne iba na export. Keď som ich niesol do Blavy, slinky sa mi len tak zbiehali, ale neotvoril som si ani jednu. Dal som ich mojej krajanke. Neviem, či z nich ochutnal aj docent, ktorý ma potom skúšal, pretože z nás piatich, čo sme u neho boli, štyroch vyhodil a ja som potom musel po nich upratovať kosti. Dostal som to za jedna a myslím si, že to nebolo kvôli tomu pivu. „Anatku“ som sa učil doma mesiac a už mal z nej bolel zadok. Nie nadarmo sa hovorí, že vysoká škola a zvlášť medicína (najmä prvé tri roky) si vyžadujú najmä tvrdú hlavu a ešte tvrdší zadok. Pár dní pred skúškou som už nevedel ani sedieť ani ležať. Chodil som sa učiť do hájika za domom starých rodičov, ktorý bol oproti nášmu, krížom cez cestu. Oveľa radšej som počúval šum stromov a obdivoval život na poli, ako sa učil anatómiu. Tej som mal pár dní pred skúškou plné zuby. To nespočetné kvantum latinských výrazov a ich správne zaradenie (vyzeralo to komicky, keď si medik na skúške pomýlil uretru, čo je močová trubica, s uterom, čo je po slovensky maternica.) mi liezlo na nervy, pretože som si to musel dookola opakovať, aby som si to zapamätal.
Pred letnými prázdninami som si urobil všetky ďalšie skúšky okrem histológie. Tej som sa obával najviac, tak som si ju nechal na september. A finta „fň“ mi vyšla. Keď docent videl, že tam mám samé, ešte ma ani neskúšal, už si hundral popod nos, vraj aký som pedant, lebo histológia je veľmi ťažká skúška a nechal som si na ňu celé prázdniny. Bola spolu s embryológiou a o docentoch, ktorí tieto predmety prednášali, bolo verejným tajomstvom, že sa veľmi v láske nemali, hoci ich priezviská boli také podobné, že mnohokrát sme si ich pomýlili, čo ich vedelo parádne vytočiť.
Prázdnin som si po prvom ročníku veľa neužil, ale tá námaha stála za to. Po histológií som sa vyťahoval ako malá blcha. Podarilo sa mi dokázať nielen sebe, ale aj svojim rodičom a okoliu, že do školy som sa dostal právom, aj keď s protekciou. Najvyššie prospechové „štipko“ 350 Kčs mi už nikto nemohol zobrať...
(pokračovanie 26.júla 2015)
piatok 24. júla 2015
Moje spomienky na Bratislavu-časť druhá, diel prvý (1978-1986)
Na prijímačky na LF UK si pamätám len hmlisto. V pamäti mi však utkvelo oznámenie o prijatí na štúdium. Nasledovali bežné formality a účasť na letnej aktivite vo Frute Znojmo. Tam sa spracovávali uhorky. Pred brigádou som dostal od rodičov svoje prvé ozajstné rifle. Tešil som sa ako blcha.
Počas brigády som sa zoznámil so svojimi budúcimi spolužiakmi. Sčítaný a skúsený Rado (nechal sa oslovovať menom "Aďo") mi svojimi múdrosťami naháňal strach. Mal už nejaké skúsenosti z práce v zdravotníctve a jeho reči tomu aj nasvedčovali. Mimoriadne som bol prekvapený počtom svojich spolužiakov z okolia Komárna a Nových Zámkov. Bolo nás asi 15, z toho asi 8 z novozámockého okresu. Z brigády si pamätám najmä Jara, ktorý bol známy svojimi vtipmi (dnes je chirurgom v novozámockej nemocnici), Milana (v súčasnosti tiež chirurg, tuším v Dunajskej Strede, o ňom ešte bude reč neskôr) a pár kočiek. Jedna, volala sa Marika, sa mi dokonca ponúkla, že mi vyžehlí košeľu bez toho, aby za to niečo chcela. To som naozaj nečakal.
V septembri roku 1978 to všetko začalo. Nastalo veľké sťahovanie do ešte väčšieho veľkomesta. Napriek tomu, že som bol chlapec z dediny, som sa pomerne rýchlo zorientoval aj vďaka pomoci svojich sesterníc a bratranca, ktorí už roky bývali v Bratislave a boli už ostrieľanými študentmi. Vybavovanie bežných formalít, potrebných na ubytovanie a aklimatizáciu v meste mi zabralo asi týždeň.
Mierny šok som zažil po ubytovaní na intráku. Ako spolubývajúcich som dostal dvoch Nemcov zo spriatelenej NDR (pre tých neskôr narodených čitateľov na vysvetlenie-bola to východná, socialistická časť Nemecka, tzv. Nemecká demokratická republika). Jeden sa volal Holger (mal také poľské priezvisko) a druhý Frank. Obaja prišli do socialistického Československa študovať stomatológiu. Frank mal babku v Západnom Nemecku, takže bol na tom o čosi lepšie ako Holger. Ten mal frajerku, typickú Nemku. No, ako by som to slušne napísal, cesta do roboty bola krajšia. Raz prišla za ním na návštevu. Spávala sa ako oberleitnant a dokonca mala aj malý revolver. Neviem, ako ho prepašovala cez hranice. Medzi Nemcami bol ešte jeden blondiak, ktorého si pamätám. Volal sa Thomas a bol v slovenčine oveľa lepší ako jeho krajania. Dokonca nás Slovákov opravoval aj v skloňovaní nadávok. Holger a Frank školu nedokončili, o Thomasovi neviem. Ak som už začal o "sachraničnych študentoch", musím povedať, že som si k nim vypestoval celkom pozitívny vzťah a dokonca som sa ich naučil imitovať, najmä Arabov. V druhom ročníku som totiž po prvýkrát býval s Arabom. Volal sa Anwar a bol z Izraela, z prístavného mesta Haify. Výnimkou bol jedine tretí ročník, kedy som býval so slovenským Maďarom Zolom. Ten bol pediater a bol z Demandíc. Na Maďara vedel naozaj slušne po slovensky, takže jeho som imitovať nevedel. Ale iných Maďarov napodobniť pre mňa nie je problém. Od štvrtého ročníka som býval opäť s Arabom. Volal sa Mahmud a priženil sa do Prešova. Už je vraj dedko. Vtedy s nami býval ešte jeden ašpirant. Volal sa Martin, ale o ňom možno neskôr. Teraz ešte pár slov o "sachraničnych študentoch". V prvom ročníku sme mali anatómiu a učili sme sa z českých kníh. Nerozumel som slovu "jícen". Dozvedel som sa to od kolegu černocha. Volal sa Gaius, bol už štvrták a na chodbe mi vysvetlil, že je to pažerák. Zvláštnosťou boli pre mňa arabské rituály a zvláštne vône orientálnych korení, ktoré používali pri varení. Na našej izbe sa ich vždy zišla celá tlupa. Varili si tam, púšťali arabskú muziku a ...robili aspoň na moje pomery, značný hluk. Ich stretnutia mi pripomínali rómske sídlisko. Vedeli oceniť, ak sa im človek prispôsobil. Keď som nemal skúšky, nebol to problém, horšie to bolo počas skúškového obdobia. Ja som sa učieval väčšinou cez deň, oni v noci. Raz som sa chcel cez deň učiť a Anwar si priviedol frajerku, blonďatú, celom peknú stredoškoláčku. (Slovenské baby na Arabov leteli a oni na ne tiež). Ja som sa však musel učiť, na druhý deň som mal skúšku. Robil som sa akoby sa nič nedialo. Na chvíľu som vyšiel na chodbu. Vtom priletel za mnou Anwar a skoro ma roztrhal v zuboch. Vraj či nevidím, že on má návštevu. Hovorím mu: "Dobre kamarát, ale mohli sme sa dohodnúť. Ty nič nepovieš len si dovedieš babu a ja sa mám prispôsobiť bez toho, aby som o tom vedel dopredu?" Chvíľku sme si ešte hlučne "vymieňali názory". Nakoniec ma to prestalo baviť a aj z obavy, či náhodou nebude agresívny, som vypadol z izby. Večer sme si to však vysvetlili a podobný incident sa medzi nami už neopakoval. Odvtedy, keď chcel mať "čisté pole", vždy sa ozval dopredu.
(pokračovanie 25.júla 2015)
Počas brigády som sa zoznámil so svojimi budúcimi spolužiakmi. Sčítaný a skúsený Rado (nechal sa oslovovať menom "Aďo") mi svojimi múdrosťami naháňal strach. Mal už nejaké skúsenosti z práce v zdravotníctve a jeho reči tomu aj nasvedčovali. Mimoriadne som bol prekvapený počtom svojich spolužiakov z okolia Komárna a Nových Zámkov. Bolo nás asi 15, z toho asi 8 z novozámockého okresu. Z brigády si pamätám najmä Jara, ktorý bol známy svojimi vtipmi (dnes je chirurgom v novozámockej nemocnici), Milana (v súčasnosti tiež chirurg, tuším v Dunajskej Strede, o ňom ešte bude reč neskôr) a pár kočiek. Jedna, volala sa Marika, sa mi dokonca ponúkla, že mi vyžehlí košeľu bez toho, aby za to niečo chcela. To som naozaj nečakal.
V septembri roku 1978 to všetko začalo. Nastalo veľké sťahovanie do ešte väčšieho veľkomesta. Napriek tomu, že som bol chlapec z dediny, som sa pomerne rýchlo zorientoval aj vďaka pomoci svojich sesterníc a bratranca, ktorí už roky bývali v Bratislave a boli už ostrieľanými študentmi. Vybavovanie bežných formalít, potrebných na ubytovanie a aklimatizáciu v meste mi zabralo asi týždeň.
Mierny šok som zažil po ubytovaní na intráku. Ako spolubývajúcich som dostal dvoch Nemcov zo spriatelenej NDR (pre tých neskôr narodených čitateľov na vysvetlenie-bola to východná, socialistická časť Nemecka, tzv. Nemecká demokratická republika). Jeden sa volal Holger (mal také poľské priezvisko) a druhý Frank. Obaja prišli do socialistického Československa študovať stomatológiu. Frank mal babku v Západnom Nemecku, takže bol na tom o čosi lepšie ako Holger. Ten mal frajerku, typickú Nemku. No, ako by som to slušne napísal, cesta do roboty bola krajšia. Raz prišla za ním na návštevu. Spávala sa ako oberleitnant a dokonca mala aj malý revolver. Neviem, ako ho prepašovala cez hranice. Medzi Nemcami bol ešte jeden blondiak, ktorého si pamätám. Volal sa Thomas a bol v slovenčine oveľa lepší ako jeho krajania. Dokonca nás Slovákov opravoval aj v skloňovaní nadávok. Holger a Frank školu nedokončili, o Thomasovi neviem. Ak som už začal o "sachraničnych študentoch", musím povedať, že som si k nim vypestoval celkom pozitívny vzťah a dokonca som sa ich naučil imitovať, najmä Arabov. V druhom ročníku som totiž po prvýkrát býval s Arabom. Volal sa Anwar a bol z Izraela, z prístavného mesta Haify. Výnimkou bol jedine tretí ročník, kedy som býval so slovenským Maďarom Zolom. Ten bol pediater a bol z Demandíc. Na Maďara vedel naozaj slušne po slovensky, takže jeho som imitovať nevedel. Ale iných Maďarov napodobniť pre mňa nie je problém. Od štvrtého ročníka som býval opäť s Arabom. Volal sa Mahmud a priženil sa do Prešova. Už je vraj dedko. Vtedy s nami býval ešte jeden ašpirant. Volal sa Martin, ale o ňom možno neskôr. Teraz ešte pár slov o "sachraničnych študentoch". V prvom ročníku sme mali anatómiu a učili sme sa z českých kníh. Nerozumel som slovu "jícen". Dozvedel som sa to od kolegu černocha. Volal sa Gaius, bol už štvrták a na chodbe mi vysvetlil, že je to pažerák. Zvláštnosťou boli pre mňa arabské rituály a zvláštne vône orientálnych korení, ktoré používali pri varení. Na našej izbe sa ich vždy zišla celá tlupa. Varili si tam, púšťali arabskú muziku a ...robili aspoň na moje pomery, značný hluk. Ich stretnutia mi pripomínali rómske sídlisko. Vedeli oceniť, ak sa im človek prispôsobil. Keď som nemal skúšky, nebol to problém, horšie to bolo počas skúškového obdobia. Ja som sa učieval väčšinou cez deň, oni v noci. Raz som sa chcel cez deň učiť a Anwar si priviedol frajerku, blonďatú, celom peknú stredoškoláčku. (Slovenské baby na Arabov leteli a oni na ne tiež). Ja som sa však musel učiť, na druhý deň som mal skúšku. Robil som sa akoby sa nič nedialo. Na chvíľu som vyšiel na chodbu. Vtom priletel za mnou Anwar a skoro ma roztrhal v zuboch. Vraj či nevidím, že on má návštevu. Hovorím mu: "Dobre kamarát, ale mohli sme sa dohodnúť. Ty nič nepovieš len si dovedieš babu a ja sa mám prispôsobiť bez toho, aby som o tom vedel dopredu?" Chvíľku sme si ešte hlučne "vymieňali názory". Nakoniec ma to prestalo baviť a aj z obavy, či náhodou nebude agresívny, som vypadol z izby. Večer sme si to však vysvetlili a podobný incident sa medzi nami už neopakoval. Odvtedy, keď chcel mať "čisté pole", vždy sa ozval dopredu.
(pokračovanie 25.júla 2015)
štvrtok 23. júla 2015
Moje spomienky na Bratislavu-časť prvá (1960-1977)
Po prvýkrát som sa dostal do Bratislavy kedysi v 60-tych rokoch minulého storočia. Mal som asi 5 rokov a pamätám sa na to len preto, lebo rodičia mi v detstve často pripomínali dva momenty z tejto mojej prvej návštevy nášho hlavného mesta. Prvý bol ten, že som pri výlete loďou chcel hodiť svoju baretku do Dunaja a druhý, že som sa stále čudoval, ako sa "tam tí hore", čo sa pozerali z okien starodávnych panelákov na nás na ulici, tam dostali.
Zo 70-tych rokov, kedy som ako gymnazista chodil na letné študentské brigády (vtedy sa to volalo "letná aktivita") si zvlášť pamätám na jednu z nich. Bolo to v júli roku 1976. Bývali sme na "Nešporáku" (bol to študentský domov kúsok od starej budovy Slovenského rozhlasu). Neviem, či dnes ešte existuje. Brigádovali sme v Slovliku Stupava, čo boli vtedy konzervárne na spracovanie zeleniny a ovocia. Bola tam jedna okuliarnatá majsterka, ktorá nás neustále naháňala do roboty. Mne sa ušiel vozík na palety, s ktorým som celý deň prevážal prázdne a plné debničky. Robota sa mi celkom páčila, bolo to lepšie ako sedieť za pásom a triediť ovocie alebo ho vykôstkovávať ručne. Počas brigády som sa tam zoznámil s dvomi kočkami, Záhoráčkami, a s jednou z nich sme si dlho aj písali. Keď som dostal list, mladší bratia sa mi doma posmievali, že mám frajerku (mal som šestnásť a oni trinásť a osem). Počas tejto mojej brigády (to si pamätám veľmi presne) zavraždili Ľudmilu C. S jej prípadom som sa stretol ešte raz asi v roku 1981, kedy prišiel túto vraždu vyšetrovať istý podplukovník z Prahy a slovenský kapitán. V tom čase som bol šéfom UNIC-klubu na Mlynoch, kde sa dotyčná pred vraždou zabávala. Iná, radostnejšia príhoda, spojená s touto brigádou, ma čakala niekedy začiatkom ďalšieho školského roka. Dostal som list od primátora Bratislavy s pozvaním na vyhodnotenie letnej aktivity 1976. Z našej školy tam bol pozvaný ešte jeden profesor. Dostali sme odznak "Budovateľ Bratislavy" a obrázkovú publikáciu. Doteraz neviem, kto ma tam navrhol.
Počas stredoškolských rokov nám naša triedna vybavila v rámci biológie návštevu LF UK, ktorej súčasťou bola aj účasť na pitve. To bola moja prvá skúška ohňom a vôbec prvé stretnutie s mojou budúcou alma mater. Neodpadol som! Mohol som sa teda uchádzať o prijatie na túto školu. Hoci som po nej veľmi túžil, zistil som, že dostať sa tam bude asi problém (rodičia bez členstva v KSČ, nábožensky založení, na základnej škole šesť rokov náboženstva atď. No na tú dobu samé "výborné hodnotenia"). Ale bizarnosťou tej doby bolo, že aj vysokopostavení komunistickí funkcionári a ich manželky boli tak zaneprázdnení, že košele im chodili žehliť aj ich "úhlavní nepriatelia" (teda pobožné ženy). Moja teta bola jednou z nich a tá mi spravila protekciu. Vhľadom na to, že dnešné školstvo a spoločnosť sú možno ešte oveľa skorumpovanejšie, priznávam sa k tomu po viac ako 25-tich rokoch aj verejne. Trúfam si povedať, že na týchto pomeroch sa za toto obdobie veľa nezmenilo. Ale to už bude možno téma môjho iného príspevku.
(pokračovanie 24.7.2015)
Zo 70-tych rokov, kedy som ako gymnazista chodil na letné študentské brigády (vtedy sa to volalo "letná aktivita") si zvlášť pamätám na jednu z nich. Bolo to v júli roku 1976. Bývali sme na "Nešporáku" (bol to študentský domov kúsok od starej budovy Slovenského rozhlasu). Neviem, či dnes ešte existuje. Brigádovali sme v Slovliku Stupava, čo boli vtedy konzervárne na spracovanie zeleniny a ovocia. Bola tam jedna okuliarnatá majsterka, ktorá nás neustále naháňala do roboty. Mne sa ušiel vozík na palety, s ktorým som celý deň prevážal prázdne a plné debničky. Robota sa mi celkom páčila, bolo to lepšie ako sedieť za pásom a triediť ovocie alebo ho vykôstkovávať ručne. Počas brigády som sa tam zoznámil s dvomi kočkami, Záhoráčkami, a s jednou z nich sme si dlho aj písali. Keď som dostal list, mladší bratia sa mi doma posmievali, že mám frajerku (mal som šestnásť a oni trinásť a osem). Počas tejto mojej brigády (to si pamätám veľmi presne) zavraždili Ľudmilu C. S jej prípadom som sa stretol ešte raz asi v roku 1981, kedy prišiel túto vraždu vyšetrovať istý podplukovník z Prahy a slovenský kapitán. V tom čase som bol šéfom UNIC-klubu na Mlynoch, kde sa dotyčná pred vraždou zabávala. Iná, radostnejšia príhoda, spojená s touto brigádou, ma čakala niekedy začiatkom ďalšieho školského roka. Dostal som list od primátora Bratislavy s pozvaním na vyhodnotenie letnej aktivity 1976. Z našej školy tam bol pozvaný ešte jeden profesor. Dostali sme odznak "Budovateľ Bratislavy" a obrázkovú publikáciu. Doteraz neviem, kto ma tam navrhol.
Počas stredoškolských rokov nám naša triedna vybavila v rámci biológie návštevu LF UK, ktorej súčasťou bola aj účasť na pitve. To bola moja prvá skúška ohňom a vôbec prvé stretnutie s mojou budúcou alma mater. Neodpadol som! Mohol som sa teda uchádzať o prijatie na túto školu. Hoci som po nej veľmi túžil, zistil som, že dostať sa tam bude asi problém (rodičia bez členstva v KSČ, nábožensky založení, na základnej škole šesť rokov náboženstva atď. No na tú dobu samé "výborné hodnotenia"). Ale bizarnosťou tej doby bolo, že aj vysokopostavení komunistickí funkcionári a ich manželky boli tak zaneprázdnení, že košele im chodili žehliť aj ich "úhlavní nepriatelia" (teda pobožné ženy). Moja teta bola jednou z nich a tá mi spravila protekciu. Vhľadom na to, že dnešné školstvo a spoločnosť sú možno ešte oveľa skorumpovanejšie, priznávam sa k tomu po viac ako 25-tich rokoch aj verejne. Trúfam si povedať, že na týchto pomeroch sa za toto obdobie veľa nezmenilo. Ale to už bude možno téma môjho iného príspevku.
(pokračovanie 24.7.2015)
streda 22. júla 2015
Z histórie UNIC-klubu (alebo ako som to videl ja v rokoch 1978-1984)
Prednedávnom som hľadal na nete stránku alebo aspoň nejaké novšie informácie o svojom študentskom vysokoškolskom klube a zistil som dve veci, ktoré ma vôbec nepotešili. Tá prvá bola zmena názvu na Unique a druhá, že tento klub síce má svoju web-stránku, ale o starom UNIC-klube, na ktorého základoch a pôde vznikol, na nej nie je ani zmienka. Rozhodol som sa preto aspoň v tomto svojom blogu, zaspomínať si na časy zašlej slávy UNIC-klubu spred viac ako 20-tich rokov.
Keď som v roku 1978 začal študovať na LF UK v Bratislave, mali sme v škole predmet, ktorý dnes už nikomu nič nehovorí. Volal sa SPP (čiže „spoločensko-politická prax“). Dnes táto skratka znamená čosi iné, ale vtedy sme sa tam mali naučiť „socialisticky pracovať a socialisticky žiť“. Ako „protisocialistickému živlu“, ktorého otec tiež nechcel vstúpiť do KSČ, sa mi podarilo úspešne vyhnúť členstvu v tejto totalitnej organizácií (mimochodom slovo totalita som po prvýkrát počul práve v UNIC-klube, od samozvaných členov jeho „tajnej protisocialistickej úderky“, ale o tom až neskôr). Musel som sa však vtesnať do pravidiel doby, a preto keď sa ma funkcionárka SZM, Irina (vtedy tuším tretiačka na medine, dnes vážená krčiarka) spýtala, čo by som v rámci SPP chcel robiť, povedal som, že čosi v kultúre. Tak som sa dostal do UNIC-klubu, kde práve potrebovali kultúrneho referenta.
Pamätám sa, ako keby to bolo včera, keď som prišiel po prvýkrát do UNIC-klubu, jeho podpredseda Jožo (zvaný Baťka, nedávno ešte poslanec NR SR) sedel v kresle s vyloženými nohami na stole. Mierne spoločensky unavený, fajčiac svoju, iste nie prvú večernú cigaretu, si ma premeral pohľadom a ponúkol mi kreslo vedľa seba. Hoci mu veľmi do reči nebolo, predpokladal som, že sa od neho dozviem, čo ma tu čaká. Ale prvé informácie som dostal až na klubovej rade, ktorá mala začať o pár minút. Tam som sa zoznámil s jej ďalšími členmi. Šéfom bol už spomínaný Gusto, Joža som už spoznal, tak nasledovalo zoznámenie s ďalšími členmi klubovej rady. Keďže som mal záujem o kultúru, dostal som sa k Norike (tiež medičke, ktorá ma mala zaučiť, lebo s funkciou v tom školskom roku končila). Medici a lekári mali v klubovej rade aj ďalšieho reprezentanta. Bol ním pokladník Rado (už vtedy známy krčiar). Edo (večný študent, už keď som prišiel do klubu mal tuším 27 rokov, mal na starosti prevádzku klubu a služby), jeho frajerka Marka (bola na tom podobne), ktorá potom počas môjho šéfovania robila kultúru. Dušan (východniar, volali ho Blizki, mal tuším na starosti techniku), Pišta (ďalší východniar brat Joža, ten bol zodpovedný za krúžkovú činnosť.) Zvláštnou kreatúrou bol šéf techniky, Vlado s hendrixovskou hrivou, ktorý jediný mal v tom čase zvláštne privilégium. Robil totiž v klube, aj keď ho z výšky už dávno vyliali. V technike bol macher a od všetkého mal kľúče. (Technika klubu bola „poplatná dobe“. Zosilňovače, premietačky, ale mali sme tam aj jeden výrobok zo „zahnívajúceho kapitalizmu“, kazeťák Sony.) Ďalším východniarom v Rade klubu bol Šivi (tiež večný študent, volal sa Jaro, ale nikto mu inak nepovedal ako Šivi. Neviem, prečo mu prischla táto prezývka). Maskotom klubovej rady bol Jano (toho sme volali „Strejček Jonatán“, dnes je tuším advokát). Ani si presne nepamätám, čo v klube robil, ale viem že na zasadnutia klubovej rady veľmi nechodil. Počas mojich rokov pôsobenia v klube sa tam vystriedalo mnoho tvárí, niektoré si pamätám dobre dodnes, iné menej. Sú medzi nimi i takí, ktorí sa veľmi za tie roky nezmenili, napr. Adri (pokladníčka a moja bývalá spolužiačka z gympla, teraz úspešná majiteľka lekárne na Morave, kam sa vydala). Jano Hangoni a Jano Kapusta hrávali v populárnej skupine YPS, ktorá sa neskôr stala našou klubovou kapelou.
Na začiatku druhého ročníka, v septembri mi hovorí vtedajší predseda Gusto (už vtedy najmä medzi študentami a bratislavskými klubistami známy chirurg): „Jožo, počúvaj, aký si mal priemer za vlaňajšok?“ Nevedel som, prečo sa to pýta. Keď som mu povedal, že čisté, len pokrútil hlavou a povedal: „No s takým priemerom tu ešte žiadny predseda nebol, ale niekto to začať musí“. Tak som teda začal a trvalo to až do roku 1982, kedy mal vystriedal, tuším Samo (priezviská tu zámerne neuvádzam, aby sa niektorí tu menovaní, dnes vážení občania tejto krajiny neurazili, ak sa tu náhodou spoznajú, ale jeho musím. Predstavoval sa totiž spojením „ja som Hluchý, ale počujem“. Vyštudoval za učiteľa, ale či sa tým živí, neviem.)
Činnosť klubu musela byť, samozrejme, pod palcom rodnej strany, preto bola naša činnosť kontrolovaná z niekoľkých strán. Na internáte fungovala tzv. politická zástupkyňa riaditeľa Gitka (s ňou sme sa rýchlo skamarátili, pomohlo mi, že si tykala s Gustom, mojim predchodcom). Keď ju vystriedal bývalý vojak Jano (zoznamovanie s ním trvalo o čosi dlhšie, lebo chcel v klube zavádzať vojenské poriadky. Nakoniec to skončilo medzi nami tak dobre, že som ho pozval aj na svoje promócie). Z Celoškolského výboru SZM sme mali pridelenú ďalšiu kontrolujúcu osobu. Nebol ňou nik iný, ako dnes mediálne populárna Eňa. Iste sa dnes za svoju komunistickú minulosť aj trocha hanbí, avšak vzhľadom na jej odvážne predrevolučné účinkovanie v humoristických reláciách Slovenského rozhlasu som jej tento „poklesok mladosti“ dávno odpustil. Čo je však zaujímavé, ani jeden z kontrolných „orgánov“ klubu nevedel, že tam fungovala „tajná protisocialistická úderka“ (aktívni boli v nej najmä Jožo, jeho brat Pišta a Edo). Ich protisocialistické a niekedy až „rasistické“ správanie sa prejavovalo najmä vtedy, keď prišiel nejaký počernejší študent zo spriatelenej socialistickej alebo rozvojovej krajiny a predložil požiadavku na konanie „večera sachranyčných študentóf“. Hoci sme vždy dostali príkaz zhora (teda nie z nebies, ale od príslušných súdruhov), že im musíme vyjsť maximálne v ústrety. Títo traja to vždy bojkotovali, pretože takéto akcie neboli pre klub lukratívne (už v tých časoch tam fungovali zárodky kapitalizmu a podnikania, hoci vtedy sa to tak nikto neodvážil nazvať. Klub si totiž musel na seba zarobiť. Náklady na akcie sa financovali zo vstupného a dotácie sme dostávali len na vybavenie klubu. Aj tu boli treba „socialistické známosti“, ktoré som si rýchlo po nástupe do funkcie získal v osobe pani inžinierky, korpulentnej, ale veľmi príjemnej dámy, zástupkyne riaditeľa pre technické veci, ktorá schvaľovala peniaze na techniku a väčšie opravy v klube.
V tom čase mal UNIC-klub na tú dobu slušne fungujúcu záujmovú činnosť. Populárni boli najmä rybičkári s Peťom, ktorý vyzeral ako spiaci kapor, pretože deň i noc trávil medzi nimi. Fotografi s Frenkim robili na tú dobu naozaj dobré fotky. Populárni boli aj „turisti“, v pamäti mi utkvel najmä pochod na Pajštún, ktorý organizovali každý rok. Počas môjho pôsobenia v klube sme oslavovali aj 10-te výročie jeho založenia. Bolo to tuším v roku 1981. Vydarenou akciou bývala každoročná prezentácia krúžkovej a záujmovo-umeleckej činnosti s názvom UNICULUM. V rámci nej, ale i cez školský rok tam vystupovali také hviezdy ako Modus, Elán, ale i na tú dobu veľmi známe české kapely ako Jazz Q, Katapult, Citron, či humoristi Lasica-Satinský, Eva Krížiková, Milan Mlsna alias strýco Marcin, či dvojica českých humoristov Vodňanský-Skoumal. Najvyhľadávanejšími akciami klubu boli cez školský rok tzv. spoločenské večery (teda diskotéky, píšem o nich aj na inom mieste) a v rámci nich najmä Mikulášska zábava (čudujem sa, že nám to tak dovolili nazvať, vtedy bol totiž povolený len „Ded Maróz“), pyžamová diskotéka, či už spomínané UNICULUM, v rámci ktorého sme návštevníkom každý rok ponúkli to najlepšie, čo sme v tej dobe vedeli zorganizovať a zaplatiť.
Zvláštnou kapitolou činnosti klubu bola tzv. Letná aktivita. To boli študentské letné brigády. Študenti, najmä stredoškoláci bývali na Mlynoch jeden mesiac z letných prázdnin, kedy chodili do fabrík v Bratislave a okolí pomáhať „budovať socializmus“ a klub večer fungoval ako ich kultúrne a relaxačné centrum, s programom, ktorý sme pre nich organizovali my, klubisti. Dalo sa tam na tú dobu celkom slušne zarobiť, tak sme to hojne využívali. Ja som tam však chodil ako zdravotník, ale bolo super, že som sa mohol večer ísť zabaviť do „svojho“ klubu.
Po mojom odchode z klubu v roku 1982 sa tam vystriedalo do mojich promócií ešte niekoľko šéfov. Okrem už spomínaného Sama si pamätám ešte Honzu (to bol český študent farmácie, s ktorým som sa nejako nemal v láske. Mal trocha despotické spôsoby vedenia klubu, dokonca mi chcel vziať preukaz čestného člena Rady klubu, ktorý ma oprávňoval na doživotný vstup do klubu zdarma. Priznám sa, už neviem, kde ho mám a možno by mi už bol aj zbytočný. V novom Unique by mal už určite nikto nespoznal).
(...a po tomto článku bude nasledovať desaťdielny seriál "Moje spomienky na Bratislavu" )
Keď som v roku 1978 začal študovať na LF UK v Bratislave, mali sme v škole predmet, ktorý dnes už nikomu nič nehovorí. Volal sa SPP (čiže „spoločensko-politická prax“). Dnes táto skratka znamená čosi iné, ale vtedy sme sa tam mali naučiť „socialisticky pracovať a socialisticky žiť“. Ako „protisocialistickému živlu“, ktorého otec tiež nechcel vstúpiť do KSČ, sa mi podarilo úspešne vyhnúť členstvu v tejto totalitnej organizácií (mimochodom slovo totalita som po prvýkrát počul práve v UNIC-klube, od samozvaných členov jeho „tajnej protisocialistickej úderky“, ale o tom až neskôr). Musel som sa však vtesnať do pravidiel doby, a preto keď sa ma funkcionárka SZM, Irina (vtedy tuším tretiačka na medine, dnes vážená krčiarka) spýtala, čo by som v rámci SPP chcel robiť, povedal som, že čosi v kultúre. Tak som sa dostal do UNIC-klubu, kde práve potrebovali kultúrneho referenta.
Pamätám sa, ako keby to bolo včera, keď som prišiel po prvýkrát do UNIC-klubu, jeho podpredseda Jožo (zvaný Baťka, nedávno ešte poslanec NR SR) sedel v kresle s vyloženými nohami na stole. Mierne spoločensky unavený, fajčiac svoju, iste nie prvú večernú cigaretu, si ma premeral pohľadom a ponúkol mi kreslo vedľa seba. Hoci mu veľmi do reči nebolo, predpokladal som, že sa od neho dozviem, čo ma tu čaká. Ale prvé informácie som dostal až na klubovej rade, ktorá mala začať o pár minút. Tam som sa zoznámil s jej ďalšími členmi. Šéfom bol už spomínaný Gusto, Joža som už spoznal, tak nasledovalo zoznámenie s ďalšími členmi klubovej rady. Keďže som mal záujem o kultúru, dostal som sa k Norike (tiež medičke, ktorá ma mala zaučiť, lebo s funkciou v tom školskom roku končila). Medici a lekári mali v klubovej rade aj ďalšieho reprezentanta. Bol ním pokladník Rado (už vtedy známy krčiar). Edo (večný študent, už keď som prišiel do klubu mal tuším 27 rokov, mal na starosti prevádzku klubu a služby), jeho frajerka Marka (bola na tom podobne), ktorá potom počas môjho šéfovania robila kultúru. Dušan (východniar, volali ho Blizki, mal tuším na starosti techniku), Pišta (ďalší východniar brat Joža, ten bol zodpovedný za krúžkovú činnosť.) Zvláštnou kreatúrou bol šéf techniky, Vlado s hendrixovskou hrivou, ktorý jediný mal v tom čase zvláštne privilégium. Robil totiž v klube, aj keď ho z výšky už dávno vyliali. V technike bol macher a od všetkého mal kľúče. (Technika klubu bola „poplatná dobe“. Zosilňovače, premietačky, ale mali sme tam aj jeden výrobok zo „zahnívajúceho kapitalizmu“, kazeťák Sony.) Ďalším východniarom v Rade klubu bol Šivi (tiež večný študent, volal sa Jaro, ale nikto mu inak nepovedal ako Šivi. Neviem, prečo mu prischla táto prezývka). Maskotom klubovej rady bol Jano (toho sme volali „Strejček Jonatán“, dnes je tuším advokát). Ani si presne nepamätám, čo v klube robil, ale viem že na zasadnutia klubovej rady veľmi nechodil. Počas mojich rokov pôsobenia v klube sa tam vystriedalo mnoho tvárí, niektoré si pamätám dobre dodnes, iné menej. Sú medzi nimi i takí, ktorí sa veľmi za tie roky nezmenili, napr. Adri (pokladníčka a moja bývalá spolužiačka z gympla, teraz úspešná majiteľka lekárne na Morave, kam sa vydala). Jano Hangoni a Jano Kapusta hrávali v populárnej skupine YPS, ktorá sa neskôr stala našou klubovou kapelou.
Na začiatku druhého ročníka, v septembri mi hovorí vtedajší predseda Gusto (už vtedy najmä medzi študentami a bratislavskými klubistami známy chirurg): „Jožo, počúvaj, aký si mal priemer za vlaňajšok?“ Nevedel som, prečo sa to pýta. Keď som mu povedal, že čisté, len pokrútil hlavou a povedal: „No s takým priemerom tu ešte žiadny predseda nebol, ale niekto to začať musí“. Tak som teda začal a trvalo to až do roku 1982, kedy mal vystriedal, tuším Samo (priezviská tu zámerne neuvádzam, aby sa niektorí tu menovaní, dnes vážení občania tejto krajiny neurazili, ak sa tu náhodou spoznajú, ale jeho musím. Predstavoval sa totiž spojením „ja som Hluchý, ale počujem“. Vyštudoval za učiteľa, ale či sa tým živí, neviem.)
Činnosť klubu musela byť, samozrejme, pod palcom rodnej strany, preto bola naša činnosť kontrolovaná z niekoľkých strán. Na internáte fungovala tzv. politická zástupkyňa riaditeľa Gitka (s ňou sme sa rýchlo skamarátili, pomohlo mi, že si tykala s Gustom, mojim predchodcom). Keď ju vystriedal bývalý vojak Jano (zoznamovanie s ním trvalo o čosi dlhšie, lebo chcel v klube zavádzať vojenské poriadky. Nakoniec to skončilo medzi nami tak dobre, že som ho pozval aj na svoje promócie). Z Celoškolského výboru SZM sme mali pridelenú ďalšiu kontrolujúcu osobu. Nebol ňou nik iný, ako dnes mediálne populárna Eňa. Iste sa dnes za svoju komunistickú minulosť aj trocha hanbí, avšak vzhľadom na jej odvážne predrevolučné účinkovanie v humoristických reláciách Slovenského rozhlasu som jej tento „poklesok mladosti“ dávno odpustil. Čo je však zaujímavé, ani jeden z kontrolných „orgánov“ klubu nevedel, že tam fungovala „tajná protisocialistická úderka“ (aktívni boli v nej najmä Jožo, jeho brat Pišta a Edo). Ich protisocialistické a niekedy až „rasistické“ správanie sa prejavovalo najmä vtedy, keď prišiel nejaký počernejší študent zo spriatelenej socialistickej alebo rozvojovej krajiny a predložil požiadavku na konanie „večera sachranyčných študentóf“. Hoci sme vždy dostali príkaz zhora (teda nie z nebies, ale od príslušných súdruhov), že im musíme vyjsť maximálne v ústrety. Títo traja to vždy bojkotovali, pretože takéto akcie neboli pre klub lukratívne (už v tých časoch tam fungovali zárodky kapitalizmu a podnikania, hoci vtedy sa to tak nikto neodvážil nazvať. Klub si totiž musel na seba zarobiť. Náklady na akcie sa financovali zo vstupného a dotácie sme dostávali len na vybavenie klubu. Aj tu boli treba „socialistické známosti“, ktoré som si rýchlo po nástupe do funkcie získal v osobe pani inžinierky, korpulentnej, ale veľmi príjemnej dámy, zástupkyne riaditeľa pre technické veci, ktorá schvaľovala peniaze na techniku a väčšie opravy v klube.
V tom čase mal UNIC-klub na tú dobu slušne fungujúcu záujmovú činnosť. Populárni boli najmä rybičkári s Peťom, ktorý vyzeral ako spiaci kapor, pretože deň i noc trávil medzi nimi. Fotografi s Frenkim robili na tú dobu naozaj dobré fotky. Populárni boli aj „turisti“, v pamäti mi utkvel najmä pochod na Pajštún, ktorý organizovali každý rok. Počas môjho pôsobenia v klube sme oslavovali aj 10-te výročie jeho založenia. Bolo to tuším v roku 1981. Vydarenou akciou bývala každoročná prezentácia krúžkovej a záujmovo-umeleckej činnosti s názvom UNICULUM. V rámci nej, ale i cez školský rok tam vystupovali také hviezdy ako Modus, Elán, ale i na tú dobu veľmi známe české kapely ako Jazz Q, Katapult, Citron, či humoristi Lasica-Satinský, Eva Krížiková, Milan Mlsna alias strýco Marcin, či dvojica českých humoristov Vodňanský-Skoumal. Najvyhľadávanejšími akciami klubu boli cez školský rok tzv. spoločenské večery (teda diskotéky, píšem o nich aj na inom mieste) a v rámci nich najmä Mikulášska zábava (čudujem sa, že nám to tak dovolili nazvať, vtedy bol totiž povolený len „Ded Maróz“), pyžamová diskotéka, či už spomínané UNICULUM, v rámci ktorého sme návštevníkom každý rok ponúkli to najlepšie, čo sme v tej dobe vedeli zorganizovať a zaplatiť.
Zvláštnou kapitolou činnosti klubu bola tzv. Letná aktivita. To boli študentské letné brigády. Študenti, najmä stredoškoláci bývali na Mlynoch jeden mesiac z letných prázdnin, kedy chodili do fabrík v Bratislave a okolí pomáhať „budovať socializmus“ a klub večer fungoval ako ich kultúrne a relaxačné centrum, s programom, ktorý sme pre nich organizovali my, klubisti. Dalo sa tam na tú dobu celkom slušne zarobiť, tak sme to hojne využívali. Ja som tam však chodil ako zdravotník, ale bolo super, že som sa mohol večer ísť zabaviť do „svojho“ klubu.
Po mojom odchode z klubu v roku 1982 sa tam vystriedalo do mojich promócií ešte niekoľko šéfov. Okrem už spomínaného Sama si pamätám ešte Honzu (to bol český študent farmácie, s ktorým som sa nejako nemal v láske. Mal trocha despotické spôsoby vedenia klubu, dokonca mi chcel vziať preukaz čestného člena Rady klubu, ktorý ma oprávňoval na doživotný vstup do klubu zdarma. Priznám sa, už neviem, kde ho mám a možno by mi už bol aj zbytočný. V novom Unique by mal už určite nikto nespoznal).
(...a po tomto článku bude nasledovať desaťdielny seriál "Moje spomienky na Bratislavu" )
Neznášam Šmolkov a cover verzie
„V srdci lásku má...“ spieva sa v známej slovenskej verzií ešte známejšej skladby Sugar Baby Love od skupiny Rubettes zo 70-tych rokov. Tieto tzv. „socialistické cover verzie“ mi za oných čias maximálne liezli na nervy. Neviem, či mi to zostalo odvtedy, ale vyslovene neznášam cover verzie vydarených hitov zo 70-tych alebo 80-tych rokov, oblečené do moderného šatu dnešnej doby. Pamätám sa ako som sa takto vyslovene asi trikrát obabral, keď som si kupoval výberovku The Sweet. Keď som sa „kopol“ tretíkrát, kedy som si kúpil ich hity s Andym Scottom, ale v „cover-dizajne“ 90-tych rokov, skoro ma porazilo. Štvrtý pokus sa už nekonal. Originál mi k narodeninám poslal môj vzdialený bratranec Jim z USA.
Vyrastal som na muzike 70-tych a 80-tych rokov. Hoci v tom čase vládol hlboký socializmus, na toto obdobie mám celkom príjemné a doteraz nepochopiteľné spomienky. Môj hudobný vkus sa formoval pod vplyvom najmä maďarských štátnych a „štvavých protisocialistických“ staníc ako boli Radio Luxembourg a maďarské vysielanie Rádia Slobodná Európa. Veľmi dlho a možno až do smrti si budem pamätať také mená ako Komjáthy György, B.Tóth László z maďarského rozhlasu, či Cseke László z maďarskej hudobnej redakcie Slobodnej Európy. Mimochodom, na gympli sme mali profáka, ktorý vlastne ani profákom nebol. Po anglicky sa naučil cez vojnu v americkom zajatí a Csekeho poznal osobne. To on mi o ňom rozprával ako ušiel do vtedajšieho západného Nemecka po vojne za frajerkou a potom tam zostal. Od neho som sa na hodine angličtiny dozvedel aj to, že Plzeň a okolie oslobodili Američania. Bol to správny chlapík, aj keď trocha čudný patrón, ako všetci starí mládenci.
Nevedel som a do dnešného dňa celkom neviem pochopiť, ako to tí Maďari robili. Ich stanice dávali toľko hudobných programov s kompletnými skladbami alebo kompletnými albumami, že som si mohol urobiť hudobný archív, aký mi závideli na strednej a vysokej škole mnohí kamaráti. Hviezdou medzi vtedajšími socialistickými hudobnými redaktormi bol už spomínaný Komjáthy György, spoluzakladateľ môjho obľúbeného Sláger Rádia. Vtedy u nás populárny Fero Hora bol len jeho slabým odvarom. Čo bolo hitom na Radio Luxembourg, to už najneskôr o týždeň vo svojom „Vasárnapi koktéli“ púšťal aj Komjáthy György.
Nemal som a do dnešného dňa nemám vyhranený hudobný vkus. Počúval som jednoducho dobrú muziku a to mi zostalo do dnes. Skupiny ako Bachman Turner Overdrive, Little River Band, Eagles,
či Toto alebo Foreigner znejú u nás doma vždy, keď som „žena v domácnosti“ ako napr. dnes (manželka má nočnú, konečne som uložil dcéru spať a syn je u babky), takže práve mi dozneli Deep Purple–ale potichu, je už totiž po 22:00 hodine a už sa teším na to, čo urobím keď dopíšem tento blog. Pôjdem si hodiť sprchu a po nej sluchátka na uši. Občas musím oprášiť aj svoje staré vinylky. Akurát mi ide LP Depeche Mode–Music for the Masses.
Z môjho obľúbeného obdobia mám asi 150 LP platní a približne rovnaký počet cédéčiek a takmer všetko originály. Radovan Kríž by sa po prečítaní tohto môjho blogu určite potešil. Takže počúvať mám čo, ale do rána hore nebudem.
P.S. A prečo neznášam šmolkov? To sa dozviete z môjho predošlého príspevku.
(a ešte raz o Šmolkoch z roku 2004)
Vyrastal som na muzike 70-tych a 80-tych rokov. Hoci v tom čase vládol hlboký socializmus, na toto obdobie mám celkom príjemné a doteraz nepochopiteľné spomienky. Môj hudobný vkus sa formoval pod vplyvom najmä maďarských štátnych a „štvavých protisocialistických“ staníc ako boli Radio Luxembourg a maďarské vysielanie Rádia Slobodná Európa. Veľmi dlho a možno až do smrti si budem pamätať také mená ako Komjáthy György, B.Tóth László z maďarského rozhlasu, či Cseke László z maďarskej hudobnej redakcie Slobodnej Európy. Mimochodom, na gympli sme mali profáka, ktorý vlastne ani profákom nebol. Po anglicky sa naučil cez vojnu v americkom zajatí a Csekeho poznal osobne. To on mi o ňom rozprával ako ušiel do vtedajšieho západného Nemecka po vojne za frajerkou a potom tam zostal. Od neho som sa na hodine angličtiny dozvedel aj to, že Plzeň a okolie oslobodili Američania. Bol to správny chlapík, aj keď trocha čudný patrón, ako všetci starí mládenci.
Nevedel som a do dnešného dňa celkom neviem pochopiť, ako to tí Maďari robili. Ich stanice dávali toľko hudobných programov s kompletnými skladbami alebo kompletnými albumami, že som si mohol urobiť hudobný archív, aký mi závideli na strednej a vysokej škole mnohí kamaráti. Hviezdou medzi vtedajšími socialistickými hudobnými redaktormi bol už spomínaný Komjáthy György, spoluzakladateľ môjho obľúbeného Sláger Rádia. Vtedy u nás populárny Fero Hora bol len jeho slabým odvarom. Čo bolo hitom na Radio Luxembourg, to už najneskôr o týždeň vo svojom „Vasárnapi koktéli“ púšťal aj Komjáthy György.
Nemal som a do dnešného dňa nemám vyhranený hudobný vkus. Počúval som jednoducho dobrú muziku a to mi zostalo do dnes. Skupiny ako Bachman Turner Overdrive, Little River Band, Eagles,
či Toto alebo Foreigner znejú u nás doma vždy, keď som „žena v domácnosti“ ako napr. dnes (manželka má nočnú, konečne som uložil dcéru spať a syn je u babky), takže práve mi dozneli Deep Purple–ale potichu, je už totiž po 22:00 hodine a už sa teším na to, čo urobím keď dopíšem tento blog. Pôjdem si hodiť sprchu a po nej sluchátka na uši. Občas musím oprášiť aj svoje staré vinylky. Akurát mi ide LP Depeche Mode–Music for the Masses.
Z môjho obľúbeného obdobia mám asi 150 LP platní a približne rovnaký počet cédéčiek a takmer všetko originály. Radovan Kríž by sa po prečítaní tohto môjho blogu určite potešil. Takže počúvať mám čo, ale do rána hore nebudem.
P.S. A prečo neznášam šmolkov? To sa dozviete z môjho predošlého príspevku.
(a ešte raz o Šmolkoch z roku 2004)
Neznášam Šmolkov a konflikty
Tento týždeň vyzeral spočiatku celkom
pohodový. Tešil som sa na deň voľna, ktorý preťal moju pracovnú
aktivitu, ale to som nemal robiť. V utorok ráno mi zazvonil v práci
telefón. Volala mi kolegyňa, ktorá robí rozpis služieb na centrálnom
príjme. Prosila ma, aby som si vzal inú službu, ako som pôvodne chcel
a tú moju pôvodnú nechal kolegovi, ktorý koncom mesiaca nemôže slúžiť.
Vravím si, prečo nie, veď mi je to v podstate jedno, sobota ako sobota.
Tak som si vzal inú sobotu z konca mesiaca.
Veď
posúďte sami. Zdvihol som teda slúchadlo a zavolal som onej kolegyni,
ktorá mi „vyfúkla“ sobotnú službu koncom mesiaca. Spočiatku bola moja
reakcia veľmi mierna, skutočne som nemal záujem zvyšovať na ňu hlas,
alebo jej nebodaj vynadať. Ale to, čo predchádzalo môjmu telefonátu
s ňou a čo som počul o tom, ako bojovala o tú službu mi vyrazilo dych.
Myslím si, ak ona chce používať takéto argumenty a neférové ťahy (hoci
som v podstate mierumilovný typ a konflikty v zásade nevyhľadávam (najmä
nie s kolegami a s kolegyňami už tobôž nie), povedal som si, že toto si
len tak nenechám. „Logické argumenty“ (aspoň som si vtedy z môjho
pohľadu myslel, že logické sú) v rozhovore s ňou nezabrali. Keďže medzi
nami nedošlo ku kompromisu ani po 15-minútovom telefonáte, rozhodol som
sa ho rázne ukončiť. Hoci vulgárne výrazy používam naozaj len keď to už
musí byť (asi to ak muselo byť aj tentoraz), rozhovor som ukončil
vetou: „S...m na to, tak si tú službu zober, ja to jeden mesiac bez
jednej soboty prežijem... Končím. Ahoj.“ Potom
som zavolal kolegyni, ktorá píše služby, takmer do bodky som jej
odrapotal predošlý telefonát a vzal som si nasledujúcu nedeľu po tej
inkriminovanej sobote, hoci nedeľa mi z rodinných dôvodov maximálne
nevyhovuje. Asi o 5 minút mi znova zvoní telefón. Na druhom konci bola
kolegyňa, s ktorou sme sa preli o tú sobotu. S plačom sa mi
ospravedlnila, uznala moje argumenty a tvrdila, ako ju to veľmi mrzí, že
bude mať kvôli tomu, čo som jej povedal, pokazenú celú dovolenku, na
ktorú nastupovala vo štvrtok a vraj si na zmierenie a do nového roka
musíme štrngnúť. Veľmi ma to prekvapilo a musím uznať, že hoci mi tú
službu napokon nechala a vlastne som bol v spore víťazom, vôbec som sa
ním necítil. Odpustil som jej so sľubom, že si teda na ten nový rok
štrngneme. Ona si vzala tú nedeľu po mne, tak som jej sľúbil, že to
zrealizujeme pri výmene služieb, lebo inú možnosť na stretnutie máme
veľmi zriedka. Ja si to budem môcť dovoliť, budem mať totiž po službe
a príde po mňa manželka. Kolegyňa si však bude môcť len symbolicky
liznúť, inak v prípade kontroly by mohla mať o problém a možno ďalší
konflikt viac. Ale to už je mimo mňa. Našťastie! Ak
by všetky moje konflikty končievali takto, možno by som ich mal celkom
rád. Ale nie som masochista a nechcem byť ani alkoholik. Pohľad na
niektorých mojich pacientov ma totiž pred prepadom do tejto kategórie
dostatočne chráni.
P.S.
A prečo nemám rád šmolkov? Keď boli moje deti menšie, vypukla tzv.
šmolkománia (niektorí rodičia si ju iste pamätajú). Šmolkovia boli
všade, v televízií, v rozhlase, na kazetách, na tričkách, no jednoducho
sa bez nich nezaobišlo žiadne dieťa a dospelí ich mali plné zuby (myslím
tých šmolkov a možno aj vlastných detí, keď si ich doma púšťali od rána
do večera). Potom prišli pokémoni a znova to isté, ale to som si už
zvykol. Ale šmolkovia boli prví a práve preto, že boli všade, mi začali
liezť na city. Podobne je to aj
s konfliktmi. Ak vás zachvátia, nie ste schopní ničoho. Aj ja som chcel
tento blog písať už vo štvrtok poobede, ale po konflikte s manželkou pár
hodín predtým (samozrejme, pre hlúposť), som už naň nemal síl. Mimochodom, aj manželka sa mi na druhý deň ospravedlnila!
(Z mojich blogerských začiatkov)
(Z mojich blogerských začiatkov)
I don´t like Mondays
Tento titulok známej piesne The Boomtown Rats, známej to kultovej kapely zo 70-tych rokov som si pre svoj dnešný príspevok nezvolil náhodou. Túto skupinu som v mladosti celkom rád počúval a... Ja naozaj nemám rád pondelky! Ten včerajší bol jasným dôkazom, prečo. Hoci som mal už v nedeľu nepríjemné tušenie, včera ráno sa moja predtucha naplnila. Ochorel mi syn. Síce to na nič vážne nevyzeralo, mal len zvýšenú teplotu, ale musel som ho nechať zo školy doma. Ranný rituál s dcérou prebehol tradične. Po nekonečných upozorňovaniach, aby sa konečne ponáhľala, sa okolo pol ôsmej začala obliekať. Odviezol som ju do školy a ponáhľal som sa do práce.
Takto vyzerá muž, ktorý je ženou v domácnosti, po 23.00 hodine. Takto vyzerá muž, ktorý je ženou v domácnosti, po 23.00 hodine.
Ráno som podľa harmonogramu objednaných pacientov mal mať celkom kľud. Prvú polhodinu to tak aj vyzeralo, dokonca sa zdalo, že nebudem mať čo robiť. Dvaja pacienti sa pre chrípku odhlásili (to na mojej ambulancií znamená minimálne polhodinovú pauzu). Pribudli však traja noví, takže ich sestrička vzala bez objednania. Ešte som ani nedokončil vyšetrenie pacienta a už mi zvoní telefón. Volal mi pacient, ktorý sa ku mne na vyšetrenie dostal úplne náhodou. Prišiel ako sprievodca dcéry a požiadal ma, či by som nevyšetril aj jeho. Pôvodne mal v úmysle nechať si ošetriť „zlatú žilu“, ale situácia sa vyvinula úplne inak. Vykľula sa z toho podstatne horšia diagnóza, kvôli ktorej som mu vybavoval ďalšie vyšetrenia. Je dosť úzkostlivý a často telefonicky konzultuje so mnou, ako ďalej. Medzitým som si spomenul, že by som mal zavolať synovi. Našťastie scenár filmu „Sám doma“ sa u nás nekonal a všetko bolo v najlepšom poriadku, až na synovu zvýšenú teplotu. Počas vyšetrovania ďalšej pacientky mi volala švagriná. Už minulý týždeň sa necítila dobre a sľúbil som jej dohodnúť vyšetrenie u kolegyne na pľúcnom. V jej ambulancií, hoci vonku mala plno pacientov, vládol pokoj. Spolu so sestričkou vysvetľovali pacientke, čo je to bronchoskopia, ktorú mala podstúpiť, čo trvalo aj s jej otázkami minimálne 15 minút. Potom mala podpísať informovaný súhlas. V duchu som si predstavoval, ako by to asi vyzeralo na mojej ambulancií, keby som nemal všetko pripravené písomne. Švagrinú som nechal na vyšetrení a vrátil som sa k svojej práci. Medzitým poprichádzali objednaní, ale aj ďalší neobjednaní pacienti, takže roboty začínalo pribúdať. Minulý piatok sa mi pokazila tlačiareň, čo ešte zvýraznilo môj časový sklz. Medzitým mi volala manželka, že urobila skúšku z anatómie, čo bola doobeda pre mňa asi jediná dobrá správa. Bolo pomaly pol jedenástej. Ešte som mal pred endoskopickou vyšetrovňou asi tri pacientky, ktoré čakali na gastroskopiu. Pár minút po jedenástej mi znova zvoní telefón. Volal mi nový pacient. Predstavil sa a vraví, že by chcel prísť na vyšetrenie. Vravím, dobre a pýtam sa aké má ťažkosti a odkiaľ je. Vraj si ma našiel na internete a je z Partizánskeho, ale on by chcel prísť hneď. Pozerám na hodinky, je pomaly štvrť na dvanásť, tak mu hovorím, že to asi už dnes nestihne. Musel som totiž kvôli synovi byť čo najskôr doma, tak som chcel skončiť okolo jednej poobede. Ale on je už vraj tu pred mojou ordináciou a vraj či by som ho nemohol vziať skôr a uprednostnenie by si zaplatil. Hovorím mu, že u nás sa pracuje síce na časenky, ale táto nadštandardná služba je zadarmo, pretože ak je niekto súrny prípad, aj tak má prednosť a predplácať si časenky, ak čas vyšetrenia potom neviem dodržať, sa mi zdá neférové. Pochopil a počkal, ale jeho počin, že prišiel len tak naslepo, bol prinajmenšom zvláštny. Po tomto pacientovi, ktorého som vzal na vyšetrenie asi o hodinu, som vybavil ešte jednu pacientku. Medzitým mi už volala manželka, že ma čaká na stanici, lebo som jej sľúbil, že ju prídem čakať. Nestalo sa, nestihol som. Tak prišla za mnou do práce. O pár minút som s vyplazeným jazykom chcel skončiť, ale to ešte medzi dverami stála neohlásená návšteva z farmaceutickej firmy. Vybavil som ju o pár minút, zbalil tlačiareň do opravy a odviezol som manželku domov. Aspoň ma odbremenila od starostí okolo syna, pretože som musel odniesť tlačiareň do opravy. Domov som sa dostal asi o pol tretej, a to som sa poobede chcel ešte vrátiť do práce, pretože ma tam ako vždy na začiatku mesiaca čakal kopec administratívy. Nedočkal sa. Len čo som začal jesť, volal mi priateľ, ktorý potreboval jednu moju administratívno-byrokratickú službu, ku ktorej bolo treba aj pečiatku, takže ma vzal do práce. Hovorím si: „Kvôli nejakým hlúpym papierom však nezostanem bez obeda!“ Vrátil som sa teda dojesť obed. Len čo som ho dojedol, musel som ísť po dcéru do školy. Manželka zaspala unavená po skúške a večer ju čakalo rodičovské.
A tu sa môj pracovný deň končí. Začína druhá smena. O tej však viac možno napíšu moje kolegyne-blogerky. To je väčšinou ženská parketa. Hoci aj ja by som o nej vedel písať romány...
(spomienka na moje blogerské začiatky z roku 2004)
Takto vyzerá muž, ktorý je ženou v domácnosti, po 23.00 hodine. Takto vyzerá muž, ktorý je ženou v domácnosti, po 23.00 hodine.
Ráno som podľa harmonogramu objednaných pacientov mal mať celkom kľud. Prvú polhodinu to tak aj vyzeralo, dokonca sa zdalo, že nebudem mať čo robiť. Dvaja pacienti sa pre chrípku odhlásili (to na mojej ambulancií znamená minimálne polhodinovú pauzu). Pribudli však traja noví, takže ich sestrička vzala bez objednania. Ešte som ani nedokončil vyšetrenie pacienta a už mi zvoní telefón. Volal mi pacient, ktorý sa ku mne na vyšetrenie dostal úplne náhodou. Prišiel ako sprievodca dcéry a požiadal ma, či by som nevyšetril aj jeho. Pôvodne mal v úmysle nechať si ošetriť „zlatú žilu“, ale situácia sa vyvinula úplne inak. Vykľula sa z toho podstatne horšia diagnóza, kvôli ktorej som mu vybavoval ďalšie vyšetrenia. Je dosť úzkostlivý a často telefonicky konzultuje so mnou, ako ďalej. Medzitým som si spomenul, že by som mal zavolať synovi. Našťastie scenár filmu „Sám doma“ sa u nás nekonal a všetko bolo v najlepšom poriadku, až na synovu zvýšenú teplotu. Počas vyšetrovania ďalšej pacientky mi volala švagriná. Už minulý týždeň sa necítila dobre a sľúbil som jej dohodnúť vyšetrenie u kolegyne na pľúcnom. V jej ambulancií, hoci vonku mala plno pacientov, vládol pokoj. Spolu so sestričkou vysvetľovali pacientke, čo je to bronchoskopia, ktorú mala podstúpiť, čo trvalo aj s jej otázkami minimálne 15 minút. Potom mala podpísať informovaný súhlas. V duchu som si predstavoval, ako by to asi vyzeralo na mojej ambulancií, keby som nemal všetko pripravené písomne. Švagrinú som nechal na vyšetrení a vrátil som sa k svojej práci. Medzitým poprichádzali objednaní, ale aj ďalší neobjednaní pacienti, takže roboty začínalo pribúdať. Minulý piatok sa mi pokazila tlačiareň, čo ešte zvýraznilo môj časový sklz. Medzitým mi volala manželka, že urobila skúšku z anatómie, čo bola doobeda pre mňa asi jediná dobrá správa. Bolo pomaly pol jedenástej. Ešte som mal pred endoskopickou vyšetrovňou asi tri pacientky, ktoré čakali na gastroskopiu. Pár minút po jedenástej mi znova zvoní telefón. Volal mi nový pacient. Predstavil sa a vraví, že by chcel prísť na vyšetrenie. Vravím, dobre a pýtam sa aké má ťažkosti a odkiaľ je. Vraj si ma našiel na internete a je z Partizánskeho, ale on by chcel prísť hneď. Pozerám na hodinky, je pomaly štvrť na dvanásť, tak mu hovorím, že to asi už dnes nestihne. Musel som totiž kvôli synovi byť čo najskôr doma, tak som chcel skončiť okolo jednej poobede. Ale on je už vraj tu pred mojou ordináciou a vraj či by som ho nemohol vziať skôr a uprednostnenie by si zaplatil. Hovorím mu, že u nás sa pracuje síce na časenky, ale táto nadštandardná služba je zadarmo, pretože ak je niekto súrny prípad, aj tak má prednosť a predplácať si časenky, ak čas vyšetrenia potom neviem dodržať, sa mi zdá neférové. Pochopil a počkal, ale jeho počin, že prišiel len tak naslepo, bol prinajmenšom zvláštny. Po tomto pacientovi, ktorého som vzal na vyšetrenie asi o hodinu, som vybavil ešte jednu pacientku. Medzitým mi už volala manželka, že ma čaká na stanici, lebo som jej sľúbil, že ju prídem čakať. Nestalo sa, nestihol som. Tak prišla za mnou do práce. O pár minút som s vyplazeným jazykom chcel skončiť, ale to ešte medzi dverami stála neohlásená návšteva z farmaceutickej firmy. Vybavil som ju o pár minút, zbalil tlačiareň do opravy a odviezol som manželku domov. Aspoň ma odbremenila od starostí okolo syna, pretože som musel odniesť tlačiareň do opravy. Domov som sa dostal asi o pol tretej, a to som sa poobede chcel ešte vrátiť do práce, pretože ma tam ako vždy na začiatku mesiaca čakal kopec administratívy. Nedočkal sa. Len čo som začal jesť, volal mi priateľ, ktorý potreboval jednu moju administratívno-byrokratickú službu, ku ktorej bolo treba aj pečiatku, takže ma vzal do práce. Hovorím si: „Kvôli nejakým hlúpym papierom však nezostanem bez obeda!“ Vrátil som sa teda dojesť obed. Len čo som ho dojedol, musel som ísť po dcéru do školy. Manželka zaspala unavená po skúške a večer ju čakalo rodičovské.
A tu sa môj pracovný deň končí. Začína druhá smena. O tej však viac možno napíšu moje kolegyne-blogerky. To je väčšinou ženská parketa. Hoci aj ja by som o nej vedel písať romány...
(spomienka na moje blogerské začiatky z roku 2004)
utorok 21. júla 2015
Neznášam Šmolkov a závislosti
Pamätám sa na jednu príhodu z detstva. Mama odišla na pár dní k rodičom a môj otec bol do jej návratu bez polievky, hoci navarené mal. Nevedel totiž okrem iného, nájsť naberačku.
Zato moja manželka vie veľmi dobre, že v tomto ohľade so mnou "nevypečie". Základné "ženské práce", teda varenie, pranie, žehlenie a podobné činnosti ako bývalý "starý mládenec" zvládnem aspoň tak, aby som nezomrel od hladu a špinavý. Hoci jedlo, ktoré raz za čas musím navariť sa manželkinej kuchyni nevyrovná, ešte sa u nás doma z neho nikto neotrávil. Dokonca deti sprášia moje opekané zemiaky skôr ako stihnem po sebe umyť riad. Vzájomná závislosť partnerov na sebe je síce pekná vec, ale aj tá má svoje hranice. Ženiť sa preto, aby muž mal doma slúžku je rovnako hlúpe, ako vydávať sa preto, aby žena mala doma sponzora. Muž sa má vedieť postarať o rodinu, ale aj žena by mu mala byť nápomocná aspoň tým, že zbytočne nerozhadzuje tam, kde to nie je treba, napr. závislosťou na nakupovaní.
Tak ako muži bývajú často závislí po svadbe na svojich polovičkách, tak sa niektorí z nich často prepracujú aj k iným závislostiam. Život so závislákom je hotové peklo a pred takýmito zväzkami často varujú aj odborníci. Ale, čo už s tým človek narobí, ak istou formou závislosti je aj láska. Zaľúbencovi jednoducho nevysvetlíte, že vzťah, do ktorého sa rúti, je neperspektívny a že mu potencionálne hrozí, že dotyčná dáma ho "po použití" vyhodí ako papierovú vreckovku. Obyčajne pochopí, až keď je už neskoro. Lenže, ak spáli za sebou všetky mosty, nebudú sa s ním baviť ani dvere na záchode rodičovského domu. Ale jemu je to obyčajne v stave zaľúbenosti úplne jedno.
Alkoholik tiež nechápe, že jeho životným krédom nemusí byť fľaška. Snažím sa mu to vysvetliť vždy, keď mám príležitosť. Sú takí, čo pochopia, ale sú aj takí, pred ktorými sa môžete aj na hlavu postaviť a ušami podoprieť, je im to jedno. Mám však istú pomerne osvedčenú formuláciu, ktorá zaberá na tých, čo majú deti. Ak sa nechcú priznať, že pokračujú v pití, poviem im jedno: "...moje zdravie to nie je čo si ničíte, za moje peniaze tiež nepijete, takže kľudne pokračujte. Ale ak budete takto pokračovať o pár mesiacov skončíte s tvrdou pečeňou v nemocnici a o ďalších pár mesiacov v jednej peknej červenej budove vedľa nej." Väčšina pochopí, čo tým myslím (tou červenou budovou je novozámocká patológia) a tým, ktorí stále nechápu poviem: "... a z tej červenej budovy vás možno odvezú na Mercedese ..." Vtom mnohí spozornejú. Ak ešte stále nechápu, vysvetlím im, že ten Mercedes je pohrebný a cintorín len o pár sto metrov ďalej. Trocha sarkazmu väčšinou pomôže zachrániť otca alebo matku rodiny. Mnohí sú mi potom za to vďační a mal som už aj pár prípadov, ktoré sa po takomto rozhovore so mnou pohárika ani nedotkli.
Je však zaujímavé, že akonáhle ochorie alkoholik alebo fajčiar, hneď chce tie najlepšie lieky, aby sa mohol čím skôr vyliečiť. Asi preto, aby mohol znova piť a fajčiť. Hoci s našim ministrom zdravotníctva v mnohom nesúhlasím, dávam mu za pravdu v tom, že kto si sám vedome poškodzuje svoje zdravie, mal by odvádzať vyššie zdravotné poistenie a nemal by dostávať takú istú liečbu ako ten, kto si svoje zdravie aspoň vedome nepoškodzuje. Mimochodom pred pár dňami som mal v ordinácii alkoholika, ktorý chodí ku mne už "nejaký ten piatok". Po "výplachu žalúdka", pretože laboratórne výsledky mal stále rovnaké, som mu podal nález a jeho otázka bola: "A lieky nedostanem?" Moja odpoveď znela: "Nie, ak budete dodržiavať režim, predpíše Vám ich Váš praktický lekár". A viete čo mi na to povedal? "No tak ja už viac neprídem". Tak som mu povedal to, o čom píšem vyššie. Kontrolu som mu dal až za polroka (inak som ho bežne kontroloval raz za tri mesiace), no uvidíme, čo z neho bude. Ale veľkú nádej do neho nevkladám.
Zvláštnou skupinou závislákov sú fajčiari. Tí to budú mať aj na Slovensku čoraz ťažšie. Odučiť ich od svojho zlozvyku je rovnako ťažké, ako ktoréhokoľvek iného závisláka. Často si neuvedomujú, že ich dym môže byť pre nefajčiara rovnako nepríjemný, ako pre triezveho pohľad alebo kontakt s alkoholikom. Musím sa priznať, že pohľad na cigaretu v ženských rukách, nech je ich majiteľka akokoľvek krásna a príťažlivá, vo mne zvlášť príjemné pocity nevyvoláva a ak sa o nejakej trebárs aj sympatickej žene dozviem, že fajčí, už má u mňa sto bodov dole. Našťastie sa pohľad na fajčenie a fajčiara začína pomaly, ale isto meniť. Fajčenie už v moderných krajinách nie je "in" a napr. v Kanade by sa na vás ako fajčiara, pozerali ako na mimozemšťana.
Drogy sú kapitolou, o ktorej by sa dali písať romány, ale to nie je účelom tohto môjho článku. Niekoľko rokov spolupracujem s Domom života bez drog v Ľudovítove. Jeho klienti sú mojimi pacientmi, pretože mnohí z nich majú ochorenia, s ktorými pracujem. Veľká väčšina z nich sú inteligentní mladí ľudia do tridsať rokov, ktorí si pomaly začínajú uvedomovať, že sa dá žiť aj inak ako s drogou. A to je chvályhodné.
Možno aj ja sa pomaly stanem závislákom – na PC a na blogovaní. Ale vzhľadom na to, že (ako hovoria moji doma), som rodený lenivec a škrob, dúfam, že mi nič podobné nehrozí. Na PC mám totiž nainštalovaný program, ktorý ma po určitom čase od internetu jednoducho odpojí a ak sa to už stane, som príliš lenivý zapínať ho znova. Chvála Bohu! Inak by som už možno mal na očiach "popolníky", krivú chrbticu a trasľavé ruky.
Jednu závislosť však predsa len mám a tou je muzika, ale o nej možno nabudúce v inej rubrike.
P.S. A prečo neznášam šmolkov, to ste sa mohli dočítať v prvom dieli tohto môjho seriálu.
Zato moja manželka vie veľmi dobre, že v tomto ohľade so mnou "nevypečie". Základné "ženské práce", teda varenie, pranie, žehlenie a podobné činnosti ako bývalý "starý mládenec" zvládnem aspoň tak, aby som nezomrel od hladu a špinavý. Hoci jedlo, ktoré raz za čas musím navariť sa manželkinej kuchyni nevyrovná, ešte sa u nás doma z neho nikto neotrávil. Dokonca deti sprášia moje opekané zemiaky skôr ako stihnem po sebe umyť riad. Vzájomná závislosť partnerov na sebe je síce pekná vec, ale aj tá má svoje hranice. Ženiť sa preto, aby muž mal doma slúžku je rovnako hlúpe, ako vydávať sa preto, aby žena mala doma sponzora. Muž sa má vedieť postarať o rodinu, ale aj žena by mu mala byť nápomocná aspoň tým, že zbytočne nerozhadzuje tam, kde to nie je treba, napr. závislosťou na nakupovaní.
Tak ako muži bývajú často závislí po svadbe na svojich polovičkách, tak sa niektorí z nich často prepracujú aj k iným závislostiam. Život so závislákom je hotové peklo a pred takýmito zväzkami často varujú aj odborníci. Ale, čo už s tým človek narobí, ak istou formou závislosti je aj láska. Zaľúbencovi jednoducho nevysvetlíte, že vzťah, do ktorého sa rúti, je neperspektívny a že mu potencionálne hrozí, že dotyčná dáma ho "po použití" vyhodí ako papierovú vreckovku. Obyčajne pochopí, až keď je už neskoro. Lenže, ak spáli za sebou všetky mosty, nebudú sa s ním baviť ani dvere na záchode rodičovského domu. Ale jemu je to obyčajne v stave zaľúbenosti úplne jedno.
Alkoholik tiež nechápe, že jeho životným krédom nemusí byť fľaška. Snažím sa mu to vysvetliť vždy, keď mám príležitosť. Sú takí, čo pochopia, ale sú aj takí, pred ktorými sa môžete aj na hlavu postaviť a ušami podoprieť, je im to jedno. Mám však istú pomerne osvedčenú formuláciu, ktorá zaberá na tých, čo majú deti. Ak sa nechcú priznať, že pokračujú v pití, poviem im jedno: "...moje zdravie to nie je čo si ničíte, za moje peniaze tiež nepijete, takže kľudne pokračujte. Ale ak budete takto pokračovať o pár mesiacov skončíte s tvrdou pečeňou v nemocnici a o ďalších pár mesiacov v jednej peknej červenej budove vedľa nej." Väčšina pochopí, čo tým myslím (tou červenou budovou je novozámocká patológia) a tým, ktorí stále nechápu poviem: "... a z tej červenej budovy vás možno odvezú na Mercedese ..." Vtom mnohí spozornejú. Ak ešte stále nechápu, vysvetlím im, že ten Mercedes je pohrebný a cintorín len o pár sto metrov ďalej. Trocha sarkazmu väčšinou pomôže zachrániť otca alebo matku rodiny. Mnohí sú mi potom za to vďační a mal som už aj pár prípadov, ktoré sa po takomto rozhovore so mnou pohárika ani nedotkli.
Je však zaujímavé, že akonáhle ochorie alkoholik alebo fajčiar, hneď chce tie najlepšie lieky, aby sa mohol čím skôr vyliečiť. Asi preto, aby mohol znova piť a fajčiť. Hoci s našim ministrom zdravotníctva v mnohom nesúhlasím, dávam mu za pravdu v tom, že kto si sám vedome poškodzuje svoje zdravie, mal by odvádzať vyššie zdravotné poistenie a nemal by dostávať takú istú liečbu ako ten, kto si svoje zdravie aspoň vedome nepoškodzuje. Mimochodom pred pár dňami som mal v ordinácii alkoholika, ktorý chodí ku mne už "nejaký ten piatok". Po "výplachu žalúdka", pretože laboratórne výsledky mal stále rovnaké, som mu podal nález a jeho otázka bola: "A lieky nedostanem?" Moja odpoveď znela: "Nie, ak budete dodržiavať režim, predpíše Vám ich Váš praktický lekár". A viete čo mi na to povedal? "No tak ja už viac neprídem". Tak som mu povedal to, o čom píšem vyššie. Kontrolu som mu dal až za polroka (inak som ho bežne kontroloval raz za tri mesiace), no uvidíme, čo z neho bude. Ale veľkú nádej do neho nevkladám.
Zvláštnou skupinou závislákov sú fajčiari. Tí to budú mať aj na Slovensku čoraz ťažšie. Odučiť ich od svojho zlozvyku je rovnako ťažké, ako ktoréhokoľvek iného závisláka. Často si neuvedomujú, že ich dym môže byť pre nefajčiara rovnako nepríjemný, ako pre triezveho pohľad alebo kontakt s alkoholikom. Musím sa priznať, že pohľad na cigaretu v ženských rukách, nech je ich majiteľka akokoľvek krásna a príťažlivá, vo mne zvlášť príjemné pocity nevyvoláva a ak sa o nejakej trebárs aj sympatickej žene dozviem, že fajčí, už má u mňa sto bodov dole. Našťastie sa pohľad na fajčenie a fajčiara začína pomaly, ale isto meniť. Fajčenie už v moderných krajinách nie je "in" a napr. v Kanade by sa na vás ako fajčiara, pozerali ako na mimozemšťana.
Drogy sú kapitolou, o ktorej by sa dali písať romány, ale to nie je účelom tohto môjho článku. Niekoľko rokov spolupracujem s Domom života bez drog v Ľudovítove. Jeho klienti sú mojimi pacientmi, pretože mnohí z nich majú ochorenia, s ktorými pracujem. Veľká väčšina z nich sú inteligentní mladí ľudia do tridsať rokov, ktorí si pomaly začínajú uvedomovať, že sa dá žiť aj inak ako s drogou. A to je chvályhodné.
Možno aj ja sa pomaly stanem závislákom – na PC a na blogovaní. Ale vzhľadom na to, že (ako hovoria moji doma), som rodený lenivec a škrob, dúfam, že mi nič podobné nehrozí. Na PC mám totiž nainštalovaný program, ktorý ma po určitom čase od internetu jednoducho odpojí a ak sa to už stane, som príliš lenivý zapínať ho znova. Chvála Bohu! Inak by som už možno mal na očiach "popolníky", krivú chrbticu a trasľavé ruky.
Jednu závislosť však predsa len mám a tou je muzika, ale o nej možno nabudúce v inej rubrike.
P.S. A prečo neznášam šmolkov, to ste sa mohli dočítať v prvom dieli tohto môjho seriálu.
Cseke László – žijúca legenda maďarskej redakcie rádia Slobodná Európa
Dôvodom boli najnovšie hity kapiel Beatles, Rolling Stones, Led Zeppelin, Slade a iných, vtedy populárnych skupín, ktorých hity v Československu socialistickí textári vybavili českým alebo slovenským textom a hit bol na svete. Často len málokto z poslucháčov celoštátnej stanice Hviezda tušil, že napr. Schelingerova Šípková Růženka je v origináli obrovský hit Deep Purple s názvom Soldier of Fortune. Tí, ktorí mali možnosť počúvať maďarské vysielanie, si iste pamätajú na reláciu „Teenager Party“, ktorej dušou bol maďarský novinár Cseke László (* 24.3.1927), vlastným menom Ekecs Géza, ktorý v septembri 1949 emigroval do Nemecka. Načas sa presťahoval do Paríža, ale už v decembri 1951 začal pracovať v maďarskej redakcii RFE. Spočiatku sa v rádiu venoval publicistike a filmu, neskôr v odpočúvacom oddelení rádia sledoval vysielanie maďarských staníc Petőfi a Kossúth Rádió. Asi najvýznamnejším v jeho živote, ako sám hovorí, bol rok 1956.
„Tento rok bol pre mňa významný nielen kvôli Teenager party. V tomto roku som sa oženil s dievčaťom rakúsko-talianského pôvodu, menom Elizabeth Vitti, ktorá bola príbuznou známej talianskej herečky Monici Vitti a z manželstva sa nám narodili dvaja synovia a jedna dcéra“, spomína na svoje DJ začiatky v RFE legendárny Cseke László.
V tomto roku sa začali formovať základy relácie, ktorá začala naplno svoje vysielanie v roku 1959. Jej názov „Teenager party“ vymyslel práve Cseke. „Počuj, bratku, Američanom sa to veľmi páči, zvlášť názov...“, hovoril mu vtedajší šéf maďarského vysielania RFE Bede István.
A ako sa Cseke László stal čestným občanom Okoča?
Udeleniu čestného občianstva tomuto nestorovi maďarského hudobného vysielania RFE predchádzala kuriózna príhoda. Manželka starostu Okoča (v maďarčine Ekecs) chcela vedieť, aký to slovo má význam. Gúgel papa jej vyhodil okrem iných aj meno Ekecs Gábor, fotograf, ktorý žil v Los Angeles. Bol to syn tohto redaktora RFE, ktorý sa vlastným menom volal Ekecs Géza. Cez jeho syna získala kontakt na starého pána, ktorému o dva roky po prvom kontakte udelili čestné občianstvo v roku 2007.
„V prvých rokoch vysielania som mal dojem, že rozprávam do steny, lebo odozva nebola žiadna“, vraví čestný občan Okoča (Ekecs), Cseke László, vlastným menom Ekecs Géza, ktorý s touto dedinkou dovtedy nemal nič spoločné.
„Najdôležitejší boli pre mňa vždy poslucháči, písali za nebezpečných okolností, žiadali ma o platne, plnil som ich želania, nežiadal som od nich adresy a mená, písali pod značkou. Na jednom liste však bola plná adresa a v liste vysvetlenie...Laci bácsi, neuveríte, ale to tam na obálke je adresa miestneho straníckeho tajomníka...“, hovorí na slávnosti odovzdávania čestného občianstva Cseke László.
Maďarská redakcia RFE vysielala 42 rokov (od r. 1951, z toho posledný rok z Budapešti) jej vysielanie sa skončilo 31. októbra 1993. Laci bácsi ako americký občan, trvale žijúci v Mníchove už mohol slobodne cestovať aj do svojej rodnej krajiny, kde bol častým hosťom súkromných rádií. Po založení internetového rádia Poptarisznya, ktorého spolumajiteľom nie je nik iný, ako B. Tóth László, bývalý DJ tejto relácie, ktorú aj za hlbokého socializmu vysielalo Petőfi Rádió a bola populárna aj u nás na juhu Slovenska, začal Laci bácsi čoraz častejšie chodiť aj do tohto rádia. B. Tóth László sa k svojmu učiteľovi Komjáthy Györgyovi zachoval maximálne seriózne, pretože ten napriek tomu, že už prekročil osemdesiatku, má v rádiu stále priestor. Zopár relácii v Poptarisznya Rádió robili spolu všetci traja a pre pamätníka, ovládajúceho maďarčinu, boli tieto relácie nezabudnuteľným zážitkom.
Článok venujem slovenským poslucháčom maďarského vysielania RFE a svojmu profesorovi angličtiny na bývalom hurbanovskom gymnáziu. Ali bácsi, ako sme ho všetci volali, sa po anglicky naučil v americkom zajatí cez vojnu a s Csekem sa osobne poznal. Vďaka nemu som v roku 1974 začal počúvať aj maďarské vysielanie RFE, ktoré mi dalo základy hudobného rozhľadu, z ktorého čerpám dodnes.
Cseke László v časoch svojej najväčšej slávy v mníchovskom štúdiu maďarskej redakcie RFE (http://indafoto.hu/nemzetikonyvtar/image/19742363-f41f5102)
Ani zrno nazmar
Pamätníci si možno ešte spomenú, že takto sa kedysi volala socialistická súťaž kombajnistov. Chlieb sa vtedy dorábal naozaj ťažko a kombajnisti museli v neklimatizovaných strojoch presedieť 10-15 hodín denne. Začínali skoro ráno a končili neskoro večer. Keď sa do Československa dostali prvé kombajny E512 z NDR, bola to priam revolúcia v žatve. Dovtedy naše polia brázdili len sovietske kombajny, ktoré mali nad vodičom len striešku, stroje sa ovládali enormne ťažko. Nemali žiaden posilňovač riadenia ani iné vymoženosti. Prvé E512-ky sa preto zdali našim kombajnistom ako sen. Priestranné pracovisko kombajnistu síce spočiatku neposkytovalo zatvorený priestor kabíny, ten prišiel až neskôr, ale oproti sovietskym strojom to bol výrazný pokrok. Taký bol úvod sedemdesiatych rokov na našich poliach.
Súdruhovia z NDR na vylepšovaní E512-ky neúnavne pracovali, ale na stroji bolo vždy čo zlepšovať. Zvýšenie účinnosti mlátiaceho systému sa dalo dosiahnuť umiestnením zopár starých hadíc na sitá, v ktorých sa potom zrno nezachytávalo a klasy boli lepšie vymlátené. Autorom tohto a mnohých ďalších zlepšovacích návrhov bol môj otec. Napriek svojim pracovným výsledkom, keďže nikdy nebol súdruh a deti mu chodili na náboženstvo, nemohol dostať Rad práce, lebo ten nositeľom poskytoval isté výhody a 400 Kčs k dôchodku. Raz sa stalo, že celú žatvu v súťaži viedol a nakoniec ho „predbehol" nejaký súdruh z Barce o 10 hektárov, ktoré mu na konci súťaže akoby zázrakom pribudli.
S príchodom E516-ky koncom 70-tych rokov prišli ďalšie vylepšenia. Priestor kombajnistu dostal vylepšenú kabínu. Síce zatiaľ neklimatizovanú, ale bol to pokrok, pretože do kabíny sa toľko neprášilo, ako keď bol kombajnista vystavený otvorenému priestoru. Vyštípané červené oči od prachu už neboli také bolestivé, ako kedysi. Hoci teplota v kabíne počas dňa dosahovala aj 40 stupňov, kabína poskytla kombajnistovi neoceniteľnú ochranu najmä večer, v noci a v jeseni, kedy už boli dni chladné a kosila sa kukurica.
V čase nástupu E512-tiek sa objavil aj sovietsky stroj Kolos (teda nie kolos ale v preklade klas). Otca súdruhovia nútili, aby si ho zobral, aj ho raz poslali na školenie. Pýtal sa sovietskeho technika ako funguje žacie ústrojenstvo. Ten mu však povedal, že on je špecialista na podvozok. Toto sa u súdruhov z NDR stať nemohlo. Navyše otec mal dobré skúsenosti s E512-kou, opakovane ho Nemci ako zlepšovateľa a popredného kombajnistu pozvali aj do ich výrobného závodu, kde bol dvakrát vyznamenaný. Tak si postavil hlavu a nakoniec mu tú E512-ku dali.
Tradičné v tom čase boli aj presuny kombajnistov naprieč celou republikou, ba až na Moravu, odkiaľ zas chodili kombajnisti k nám na juh v čase, kedy u nich obilie ešte len dozrievalo. Môj otec chodil do Kamenca pod Vtáčnikom, Necpál alebo do Přerova. Pri 20 km/h rýchlosti stroja, ktorý ťahal za sebou žacie ústrojenstvo, poskladané na vozíku, cesta do nového pôsobiska trvala niekedy aj 12-24 hodín.
Žatva bola pre kombajnistov „rajom" s trpkou príchuťou. Počas sezóny zarobili síce dvojnásobok zimného platu, ktorý im ostatní niekedy závideli, ale len málokto chcel vidieť, že robili denne 10-15 hodín. Otec chodieval domov večer o desiatej a ráno o piatej už vstával. Takže prakticky od júna do novembra sme ho my deti doma skoro nevideli. Pracoval aj cez víkendy. Žatva počkať nemohla. Bola to drina, ktorú však mal rád.
Na takomto poli by si už súdruh priemer toho veľa nenadrvil.
Aj v tých časoch chodili súdruhovia na polia drviť klasy a čosi trepať o dobrej úrode. Staré, pre niektorých dobré časy sa nám asi začínajú vracať. Náš súdruh priemer s hodinkami v cene 22 000 € tiež drvil klásky a čosi brblal o dobrej úrode. Slovenské poľnohospodárstvo je na kolenách a byť dnes poľnohospodárom je možno ešte ťažšie, ako v minulosti. A to aj napriek tomu, že kombajny sú už klimatizované, kombajnisti si v kabíne môžu pospevovať o dobrej úrode, mladí sa do tohto zamestnania nehrnú. Ak chce súdruh priemer niečo urobiť pre poľnohospodárov, mal by prejsť od drvenia klasov k činom a zatraktívniť toto povolanie, ktoré živí nás všetkých, napr. aj nejakými stimulmi pre mladých začínajúcich poľnohospodárov. Tí, ktorí by tie úľavy dostali, by však asi museli prísť z Východu alebo z Ameriky a podarovať pánu priemerovi nejaké nové hodinky.
Súdruhovia z NDR na vylepšovaní E512-ky neúnavne pracovali, ale na stroji bolo vždy čo zlepšovať. Zvýšenie účinnosti mlátiaceho systému sa dalo dosiahnuť umiestnením zopár starých hadíc na sitá, v ktorých sa potom zrno nezachytávalo a klasy boli lepšie vymlátené. Autorom tohto a mnohých ďalších zlepšovacích návrhov bol môj otec. Napriek svojim pracovným výsledkom, keďže nikdy nebol súdruh a deti mu chodili na náboženstvo, nemohol dostať Rad práce, lebo ten nositeľom poskytoval isté výhody a 400 Kčs k dôchodku. Raz sa stalo, že celú žatvu v súťaži viedol a nakoniec ho „predbehol" nejaký súdruh z Barce o 10 hektárov, ktoré mu na konci súťaže akoby zázrakom pribudli.
 |
| Môj otec na žatve niekedy v 70-tych rokoch |
S príchodom E516-ky koncom 70-tych rokov prišli ďalšie vylepšenia. Priestor kombajnistu dostal vylepšenú kabínu. Síce zatiaľ neklimatizovanú, ale bol to pokrok, pretože do kabíny sa toľko neprášilo, ako keď bol kombajnista vystavený otvorenému priestoru. Vyštípané červené oči od prachu už neboli také bolestivé, ako kedysi. Hoci teplota v kabíne počas dňa dosahovala aj 40 stupňov, kabína poskytla kombajnistovi neoceniteľnú ochranu najmä večer, v noci a v jeseni, kedy už boli dni chladné a kosila sa kukurica.
V čase nástupu E512-tiek sa objavil aj sovietsky stroj Kolos (teda nie kolos ale v preklade klas). Otca súdruhovia nútili, aby si ho zobral, aj ho raz poslali na školenie. Pýtal sa sovietskeho technika ako funguje žacie ústrojenstvo. Ten mu však povedal, že on je špecialista na podvozok. Toto sa u súdruhov z NDR stať nemohlo. Navyše otec mal dobré skúsenosti s E512-kou, opakovane ho Nemci ako zlepšovateľa a popredného kombajnistu pozvali aj do ich výrobného závodu, kde bol dvakrát vyznamenaný. Tak si postavil hlavu a nakoniec mu tú E512-ku dali.
Tradičné v tom čase boli aj presuny kombajnistov naprieč celou republikou, ba až na Moravu, odkiaľ zas chodili kombajnisti k nám na juh v čase, kedy u nich obilie ešte len dozrievalo. Môj otec chodil do Kamenca pod Vtáčnikom, Necpál alebo do Přerova. Pri 20 km/h rýchlosti stroja, ktorý ťahal za sebou žacie ústrojenstvo, poskladané na vozíku, cesta do nového pôsobiska trvala niekedy aj 12-24 hodín.
Žatva bola pre kombajnistov „rajom" s trpkou príchuťou. Počas sezóny zarobili síce dvojnásobok zimného platu, ktorý im ostatní niekedy závideli, ale len málokto chcel vidieť, že robili denne 10-15 hodín. Otec chodieval domov večer o desiatej a ráno o piatej už vstával. Takže prakticky od júna do novembra sme ho my deti doma skoro nevideli. Pracoval aj cez víkendy. Žatva počkať nemohla. Bola to drina, ktorú však mal rád.
Na takomto poli by si už súdruh priemer toho veľa nenadrvil.
Aj v tých časoch chodili súdruhovia na polia drviť klasy a čosi trepať o dobrej úrode. Staré, pre niektorých dobré časy sa nám asi začínajú vracať. Náš súdruh priemer s hodinkami v cene 22 000 € tiež drvil klásky a čosi brblal o dobrej úrode. Slovenské poľnohospodárstvo je na kolenách a byť dnes poľnohospodárom je možno ešte ťažšie, ako v minulosti. A to aj napriek tomu, že kombajny sú už klimatizované, kombajnisti si v kabíne môžu pospevovať o dobrej úrode, mladí sa do tohto zamestnania nehrnú. Ak chce súdruh priemer niečo urobiť pre poľnohospodárov, mal by prejsť od drvenia klasov k činom a zatraktívniť toto povolanie, ktoré živí nás všetkých, napr. aj nejakými stimulmi pre mladých začínajúcich poľnohospodárov. Tí, ktorí by tie úľavy dostali, by však asi museli prísť z Východu alebo z Ameriky a podarovať pánu priemerovi nejaké nové hodinky.
Spomienky na moje prázdniny
Pri pohľade na dnešné deti a ich trávenie prázdnin, sa mi vynárajú spomienky na tie moje pred 40 a viac rokmi. Na toto obdobie roka som sa vždy tešil nielen preto, že sme dva mesiace nechodili do školy. Na niektoré z týchto prázdnin si pamätám dodnes. Za našim domom kombajny kosili obilie a večer sme chodili do družstevnej maštale po mlieko priamo od kráv, ktoré tam vtedy chovali. Ich kŕmičom bol náš sused. Mlieko sa dávalo medzi šiestou a siedmou večer, v každom ročnom období. Často sme poň chodili aj my deti. Pri čakaní na dojenie sme sa pred kravínom občas bláznili. Domino z dolného konca ma chytil za ruky a točil ako na kolotoči. Vyšmykol som sa mu a vyrazil som si predný zub. Našťastie bol ešte mliečny. Spomienka na to, ako sa mi potom týždeň kýval a nemohol som riadne jesť, mi zostala dodnes.
Svoje prvé prázdniny, po školskom roku 1966/67 som trávil u svojich starých rodičov v Dubníku. V tom čase to bola prevažne maďarská dedina. Nagymama si po mňa k nám prišla ráno. Na obed sme išli autobusom do Pribety, kde bolo treba prestúpiť na spoj do Dubníka. K nagymame sme prišli okolo 14:00 h. Keďže nagypapa v tom čase pracoval na poli, pri našom príchode nebol doma. Keďže nemala nič navarené, spýtala sa ma, či si dám varené vajce. Nevedelo mi hneď prísť na um, aké to je „lágy tojás“, tak som iba prikývol. Našťastie bolo na mäkko, tak som si celkom pochutil.
Keďže po maďarsky som už vtedy vedel celkom slušne, nemal som problém nájsť si tam kamarátov, hoci prvý a najlepší bol sused v mojom veku. Bol to syn riaditeľa slovenskej základnej školy a volali ho Janko. Ani dnes, keď sa stretneme mu inak nepoviem, hoci už má cez 50. Jeho otec učil ešte moju mamu.
Hneď sme si padli do oka a z roka na rok sme sa na prázdninách stretávali. Boli sme spolu niekedy aj celý deň, odbehli sme si domov len na obed a večeru. V nedeľu sme občas zašli do dedinského kina, v ktorom roky premietala mama nášho rovesníka, s ktorým som sa tiež skamarátil. Dodnes si pamätám na jednu ruskú, na tú dobu sci-fi rozprávku, v ktorej vystupoval mocný strašidelný drak Kaščej. Vstupné stálo 2 koruny československé. Kúsok od kina bol stánok so zmrzlinou, takže z troch korún, ktoré som do kina dostal sa mi ušlo aj na ňu.
V pubertálnom veku sme s Jankom počúvali rockovú muziku a nie hocijakú. Už mal kotúčový a neskôr kazetový magnetofón a v tom čase bolo možné pomerne ľahko získať dobré nahrávky z maďarských rádií. Najviac mi utkvel v pamäti album The dark side of the moon od Pink Floyd a skladba Flight of the rat od Deep Purple a album In Rock. Tie sme počúvali z jeho pások do omrzenia.
Na neďaleké kúpalisko, hoci bolo vzdialené od našich domovov asi na 100 metrov, som chodil zriedka, lebo som nevedel plávať a nenaučil som sa to dodnes. Kúpalisko stálo na vyvýšenine a večer bolo osvetlené neónovými lampami. V 70-tych rokoch bolo v plnej kráse, dnes chátra.
U nagymamy som každé ráno vyháňal husi k potoku. Hnal som ich cez celú dedinu. V potoku mali už svoje miesto a ráno si ho vždy našli. Dodnes neviem pochopiť, ako som ich večer spoznal, keď som po ne prišiel a ešte viac mi nejde do hlavy, ako sa všetky do jednej pekne pozbierali a išli za gunárom. Samozrejme, toho bolo treba nájsť ako prvého a vyhnať z potoka. Ale keď sa stalo, že som prišiel medzi poslednými, chodili tam totiž kŕdle z celej dediny, husi ma už čakali na čele s gunárom. Raz mi dokonca prišli domov samé. Neviem, prečo, ale aj ja aj nagymama sme na ne zabudli. Kým sme si na ne spomenuli, už stáli pred bránou.
Jeden deň v týždni bolo treba skoro vstávať. Tuším to bola streda. Nagymama predtým večer zamiesila cesto na chlieb, ktoré v noci nakyslo. Dala ho do veľkého „vajlingu“, ktorý sme na malej modrej káričke ráno tlačili do dedinskej pekárne. Cestou sme kúpili niečo na raňajky a doma sme sa najedli. Nagypapa už bol dávno na poli. Prišiel domov až na obed najesť sa a potom zas odišiel. Chodieval na svojom bicykli s hliníkovými striebornými blatníkmi a širokými kolesami, ktorý si pamätám dodnes. Po obede nás nagymama v mladšom veku vždy uložila spať Išla s nami, ale keď sa jej zdalo, že už spíme, vytratila sa variť večeru. Keď som to zistil, hovorím jej „nagymama, megyünk cigányíttani?“ Vždy sa tomu z chuti zasmiala. Nazval som tie poobedné spania tak preto, lebo slovo „cigániť“ znamená aj v maďarčine „klamať“.
Mám na tie prázdniny príjemné spomienky, aké možno dnešné deti už nezažijú. Civilizácia a technika nám síce veľa dala, ale aj veľa vzala. Deti, ktoré môžu aj dnes prežiť prázdniny na dedine u starých rodičov, si tento dar možno dnes vážiť nevedia a ak tam nie je internet, ani tam ísť nechcú. Ťažko im vysvetliť, že raz to možno budú ľutovať.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)