sobota 25. júla 2015

Moje spomienky na Bratislavu-časť druhá, diel druhý (1978-1986)

   Prvý ročník som absolvoval celkom v pohode, aj keď anatómia a histológia mi dali zabrať, ale tie sme mali až v letnom semestri. Mojou prvou veľkou skúškou bola biofyzika. Keď som počúval hororové zážitky svojich spolužiakov, nebolo mi práve do smiechu.
   Na „cviká“ nás mala istá okuliarnatá asistentka (v súčasnosti už profesorka, ale stále...) „stará dievka“, ktorá nemala v obľube počas školského roka takmer nikoho. Až počas skúšok sa v nej objavilo trocha súcitu. Skúšala praktickú časť a hoci nám počas „cvík“ naháňala strach, na skúškach celkom „ušla“. Počas učenia biofyziky sa medzi nami rozšíril vtip, ktorý sa tradoval z generácie na generáciu a ktovie, či bol vôbec pravdivý. Istá medička vraj na otázku, čo je to potenciometer, odpovedala, že je to prístroj na meranie mužskej potencie. Skúšajúci sa nedal vyviesť z miery a požiadal ju, aby mu nakreslila schému zapojenia. Vraj zo skúšky letela ako špinavá bielizeň.
   Latinu nás učila manželka istého spisovateľa. Dosť nás počas semestra sekírovala, ale skúška u nej bola celkom „urobiteľná“. V lete nás čakala anatómia, histológia a embryológia, ruština a výkvet prvého ročníka tzv. Dejiny MRH (čiže medzinárodného robotníckeho hnutia).
   Na anatómií som mal trocha „protekciu“. Na pitvách som mal asistentku, o ktorej som sa neskôr dozvedel, že je moja krajanka. Tak som pred skúškou poprosil krstného otca, ktorý robil v hurbanovskom pivovare, aby mi priniesol pár plechoviek „Bažanta“. V tom čase to bolo vychýrené pivo (dnes už má silnú konkurenciu) a plechovky boli podpultové, vlastne iba na export. Keď som ich niesol do Blavy, slinky sa mi len tak zbiehali, ale neotvoril som si ani jednu. Dal som ich mojej krajanke. Neviem, či z nich ochutnal aj docent, ktorý ma potom skúšal, pretože z nás piatich, čo sme u neho boli, štyroch vyhodil a ja som potom musel po nich upratovať kosti. Dostal som to za jedna a myslím si, že to nebolo kvôli tomu pivu. „Anatku“ som sa učil doma mesiac a už mal z nej bolel zadok. Nie nadarmo sa hovorí, že vysoká škola a zvlášť medicína (najmä prvé tri roky) si vyžadujú najmä tvrdú hlavu a ešte tvrdší zadok. Pár dní pred skúškou som už nevedel ani sedieť ani ležať. Chodil som sa učiť do hájika za domom starých rodičov, ktorý bol oproti nášmu, krížom cez cestu. Oveľa radšej som počúval šum stromov a obdivoval život na poli, ako sa učil anatómiu. Tej som mal pár dní pred skúškou plné zuby. To nespočetné kvantum latinských výrazov a ich správne zaradenie (vyzeralo to komicky, keď si medik na skúške pomýlil uretru, čo je močová trubica, s uterom, čo je po slovensky maternica.) mi liezlo na nervy, pretože som si to musel dookola opakovať, aby som si to zapamätal.
   Pred letnými prázdninami som si urobil všetky ďalšie skúšky okrem histológie. Tej som sa obával najviac, tak som si ju nechal na september. A finta „fň“ mi vyšla. Keď docent videl, že tam mám samé, ešte ma ani neskúšal, už si hundral popod nos, vraj aký som pedant, lebo histológia je veľmi ťažká skúška a nechal som si na ňu celé prázdniny. Bola spolu s embryológiou a o docentoch, ktorí tieto predmety prednášali, bolo verejným tajomstvom, že sa veľmi v láske nemali, hoci ich priezviská boli také podobné, že mnohokrát sme si ich pomýlili, čo ich vedelo parádne vytočiť.    
   Prázdnin som si po prvom ročníku veľa neužil, ale tá námaha stála za to. Po histológií som sa vyťahoval ako malá blcha. Podarilo sa mi dokázať nielen sebe, ale aj svojim rodičom a okoliu, že do školy som sa dostal právom, aj keď s protekciou. Najvyššie prospechové „štipko“ 350 Kčs mi už nikto nemohol zobrať...

(pokračovanie 26.júla 2015)