streda 29. júla 2015

Moje spomienky na Bratislavu-časť druhá, diel šiesty (1978-1986)

   Prázdniny po štvrtom ročníku sme mali iba mesiac. V júli ma čakala mesačná prax., teda dva týždne z internej a dva z chirurgie. Strávil som ju v Partizánskom. Prečo práve tam? Dôvod vám napovie predošlý diel mojich spomienok.
   Na internej, ktorá ma bavila to ušlo celkom rýchlo. Dokonca si do dnešného dňa pamätám meno primára, ktorý tam vtedy pôsobil, i tému seminára, ktorú nám prednášal. Boli to poruchy metabolizmu tukov. Z praxe na chirurgií mi utkvel v pamäti jeden nepríjemný zážitok. Mal som mať práve nočnú. Už medzi dverami ma privítali sestričky, vraj dnes to tu bude "veselé". Práve im totiž priviezli mladého muža, ktorému nákladná tatrovka takmer prešla po hlave. Keď som ho uvidel, nebolo mi práve najlepšie a veľkú nádej na prežitie som mu v duchu nedával. Ale keď som videl, ako sa zo dňa na deň zlepšuje, akosi ma to tešilo, hoci som sa na zlepšení jeho zdravotného stavu nijako nepodieľal. To viete, medici a budúce zdravotné sestry na praxi obyčajne iba "zavadzajú". Tak som sa snažil zavadzať čo najmenej a keď bolo treba pomôcť, zavolali ma alebo som sa ticho spýtal, či tam môžem byť. Priezvisko toho mladého muža si pamätám dodnes. Pri jeho lôžku sa striedali nielen najlepší domáci odborníci, ale zlomenú čeľusť mu dokonca prišli zreparovať aj stomatochirurgovia z Bratislavy. Prežil a ako som sa neskôr dozvedel, odišiel po vlastných.
   Po praxi sme mali voľno, ktoré sme trávili rôzne. Keďže môj dôvod, prečo som si vybral za miesto praxe práve Partizánske bol veľmi prozaický, o zábavu som mal postarané. Pamatám si ako ma Jarka raz učila plávať na jazere vo Veľkých Uherciach. Zatiahla ma do hlbokej vody a nechala ma tam napospas vlastnému osudu. Keď som videl, že mi nikto nepomôže, snažil som sa robiť, čo sa dalo, ale plávať som sa nenaučil. Druhýkrát to už neskúšala. Mesiac v Partizánskom ubehol ako voda a naši doma nemali ani tušenia, prečo som sa odtrepal práve tam. Myslím si, že mama to do dnešného dňa ani nevie. Ale v tom veku , to už tak chodí, že niektoré tajomstvá si nechávame pre seba. No aspoň vidím, čo ma čaká s mojimi deťmi.
   V auguste nasledoval oddych doma (neviem, či som bol niekde na brigáde, hoci som chodil takmer každé leto privyrobiť si nejakú korunku k vreckovému).
   Do školy sme obyčajne nastupovali až v októbri, avšak po štvrtom ročníku nás v septembri čakalo úvodné vojenské sústredenie v "kasíne" na Zadunajskej ulici v Petržalke. Och! To boli časy! Na intrák som prišiel pár dní predtým, aby som sa trocha aklimatizoval. V UNIC-klube ešte žiadne akcie neboli a tak sme chodili s kamošmi na prehliadku "krás Bratislavy" (rozumej bratislavských krčiem). Nikdy som nebol veľký konzument alkoholu a z duše som nenávidel podobné akcie. Ale keď som nechcel trčať z radu, musel som sa ako-tak prispôsobiť. Keď toho už bolo príliš, išiel som radšej k tete na návštevu.
   A v polovici septembra to vypuklo. Tlačenica v tridsaťdevine ešte zďaleka nebola taká, ako cez školský rok, zato však každá linka bola plná študentských "zelenáčov". Od rána do nás hustili "vojenskí profesionáli" hlúpe predpisy ako "Zákl. Ř1" a podobné prkotiny. Medici mali tri čaty. Každá mala veliteľa-študenta a profesionálneho vojaka. Ten náš "profesionál" bol malý asi šesťdesiatkilový podplukovník, ktorého bolo ledva vidieť od zeme. Na vojenskej katedre tam s ním robila aj jeho manželka. Tá bola na rozdiel od neho, hoci tiež vojačka, normálna. Ale všetci títo socialistickí podplukovníci boli tak trocha "strelení". Jediným plukovníkom okrem náčelníka Vojenskej katedry bol plukovník magister farmácie, Maďar, ktorý bol vždy "vhodne adjustovaný". Toto slovné spojenie používal asi stokrát počas výkladu o zdravotníckej brašni a iných pomôckach. Všetky boli "vhodne adjustované". Náčelníkom katedry bol vtedy plukovník "prcek". Tak sme ho volali, lebo bol krpatý a mal tomuto výrazu a podobné meno. Náčelník zdravotnej prípravy, podplukovník MUDr. Mudr... (jeho priezvisko naozaj takto začínalo) sa pred nami vždy rád chválil, že nech si vraj nemyslíme, že na vojenských katedrách sú iba kripli, sám má vraj klasifikáciu A, teda "zdravý a schopný bez obmedzenia". Pri pochodovaní sa však kýval zo strany na stranu, ako keby sa každú chvíľu chcel zvaliť ako podťatý strom. Čosi však tá klasifikácia naozaj vystihovala. Nápady a najmä šplechy "zelených mozgov", ako sme ich volali, boli naozaj niekedy "bez obmedzenia". Ale o nich bude reč v inej časti môjho blogu.

(pokračovanie 30.júla 2015)