utorok 28. júla 2015

Moje spomienky na Bratislavu-časť druhá, diel piaty (1978-1986)

   Hoci štvrtý ročník medicíny bol pre mňa asi najkrajším obdobím celého môjho študentského života, zimný semester resp. jeho skúškové obdobie sa pre mňa nezačalo najlepšie. Nebol som síce "filatelista", ale na prvú "výbornú" som si musel počkať až do leta. Niekedy začiatkom jari som bol na diskotéke v UNIC-klube, ktorá sa mi stala "osudnou".
   Požiadal som tam o tanec jednu kočku, ktorá sa mi od začiatku páčila. Potom sme sa ešte párkrát stretli, ale naše stretnutia boli spočiatku vlažné. Hoci by som možno bol chcel, aby sa to vyvíjalo inak, ale nechcel som veci urýchľovať. Jarka (tak sa volala) mala v tom čase chalana na vojne, ale vycítil som, že to už medzi nimi asi nie je ono. Stretávali sme sa stále častejšie, až sa to nakoniec prelomilo. Cítil som sa veľmi zvláštne a dosť dlho mi trvalo, kým som sa s tým, že som si privlastnil niekoho, kto mi nepatril, vyrovnal. Prežili sme spolu naozaj pekný rok a pol. Mojou manželkou sa nakoniec nestala, ale prečo, o tom až neskôr.
   Na intráku som býval "konečne" so Slovákmi. Na Mlynoch som zostal preto, lebo som bol šéfom UNIC-klubu, tak sa to nejako dalo vybaviť. Keďže medikov na Mlynoch zostalo len pár, v podstate len zdravotníci (každý intrák mal zdravotníka a to robili medici), nemohol som rátať s tým, že budem bývať s nimi. Tak som s napätím čakal na prvé stretnutie s mojimi novými spolubývajúcimi. Šaňo bol dlhovlasý slovenský Maďar, mat-fyzák a metalista. V Maďarsku sa už v tom čase dali zohnať veci, ako v "zahnívajúcom kapitalizme" (kožené bundy, opasky, čižmy, dokonca aj časopis Metal Hammer). Ja som sa k tomu, že ovládam jeho rodnú reč a že som vlastne "lovensko-moďorský križovatka", nepriznal.
   Hoci, raz sa mi stalo, že za mnou do UNIC-klubu prišla spolužiačka z Gympla, ktorá chodila do maďarskej triedy (mali sme jednu triedu slovenskú a jednu maďarskú). Samozrejme, bol som zvyknutý s maďarskými spolužiakmi hovoriť "tak, ako mi polovica huby narástla", ale to som nemal robiť. Najväčší stredoslovák a člen "protitotalitnej bunky" v UNIC-u, Edo, ma hneď poslal do p.... Nebolo mi to príjemné a nemal som chuť sa s ním hádať.
   Druhý spolubývajúci sa volal Martin. Bol to ašpirant (teda skončený doktor medicíny), ktorý robil na kožnej klinike, podobný fúzatý fičúr ako ten asistent z patológie. Ak to mám slušne povedať, nebol veľmi poriadkumilovný tvor. Keď nám so Šaňom jeho bordel už liezol na city, nahádzali sme mu ho jednoducho do skrine alebo do perináka. To si potom či chcel alebo nie, aspoň raz mesačne musel upratať. Neviem ako to robil, ale napriek jeho "poriadkumilovnosti" sa baby naňho priam lepili. Poväčšine každá mala nejaký kožný problém a pán doktor z kožnej kliniky, bol pre ne ako výhra v lotérií.
   V škole sa mi v lete zrazu začalo dariť. Prvá jednotka vôbec vo štvrtom ročníku v mojom indexe sa objavila z psychiatrie. Toto mala byť skúška, na ktorú som sa "po protekcií" mal dostať k profesorovi, pretože o docentovi bolo známe, že je náladový ras. Tak mi moja známa vtedy odborná asistentka na psychiatrií, ku ktorej som chodil na doučovanie, navrhla, že to dohodne s profesorovou sekretárkou, ktorou nebol nik iný, ako profesorova manželka. Últučká dáma, ktorá nemala viac ako 40 kg aj s topánkami a podľa mojich dnešných vedomostí určite trpela nejakým druhom malabsorbčného syndrómu (to je ochorenie s poruchou trávenia a vstrebávania živín) a nechávala sa titulovať "pani profesorová". Medzi študentmi sa to rýchlo rozšírilo a keď sme niečo potrebovali vybaviť a takto sme ju oslovili, dostali sme všetky informácie, o ktoré sme požiadali. Pri rozdeľovaní indexov musel zrejme "pani profesorovú" niekto vyrušiť, lebo čo čert nechcel, môj index sa dostal k docentovi. V kútiku duše som dúfal, že si spomenie na tie besedy, ktoré som s ním viedol v UNIC-klube. Jedna z jeho besied bola dokonca prvá, ktorá bola prepojená cez IRŠ (internátne rozhlasové štúdio) do izieb študentov. Keď som medzi ostatnými tuším piatimi študentmi počul svoje meno, nenápadne som si sadol v jeho pracovni za stôl. Čakal som čo sa bude diať a či ma vôbec spozná. Mal silné dioptrické tmavé okuliare a do očí sa mu vidieť nedalo, ale nepohol ani brvou. "No do kelu..." myslím si, "nespoznal ma". Pot mi stekal po chrbte až... veď viete kam. Prišiel som na rad. Tú jeho prvú zašivácku otázku o psychoterapií si pamätám dodnes. Aby ma nachytal, opýtal sa ma, vraj ktorý lekár by mal najlepšie ovládať psychoterapiu. Ja som s kľudom Angličana odpovedal: "Myslím si, pán docent, že všetci..." To ho zjavne potešilo a viac do mňa nevŕtal. Dal mi to za jedna.
   Trojboj "rádiológia, onkológia a nukleárna medicína" bol považovaný za skúšku, ktorá sa dá urobiť "ľavou zadnou." V tom čase som už chodil s Jarkou, na skúšku som mal dokopy štyri dni a aj tie som sa "preflákal" s ňou a s Mirom (ktorého spomínam v predošlej časti). Tak to aj dopadlo. Skúšku som si zopakoval v auguste a moja taktika mi opäť vyšla. Pred prázdninami pri prvom pokuse som totiž vyletel hneď z rádiológie a tú som si na druhý pokus nechal až nakoniec. Keď docent rádiológie videl, že z nukleárky a z onkológie tam už mám malé jednotky a jeho otázku som v podstate vedel, nemal inú možnosť. Len sa veľmi čudoval, prečo som na prvýkrát vyletel, keď to teraz tak ovládam. Ale pravý dôvod sa nedozvedel.

(pokračovanie 29.júla 2015)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára