piatok 24. júla 2015

Moje spomienky na Bratislavu-časť druhá, diel prvý (1978-1986)

   Na prijímačky na LF UK si pamätám len hmlisto. V pamäti mi však utkvelo oznámenie o prijatí na štúdium. Nasledovali bežné formality a účasť na letnej aktivite vo Frute Znojmo. Tam sa spracovávali uhorky. Pred brigádou som dostal od rodičov svoje prvé ozajstné rifle. Tešil som sa ako blcha.
      Počas brigády som sa zoznámil so svojimi budúcimi spolužiakmi. Sčítaný a skúsený Rado (nechal sa oslovovať menom "Aďo") mi svojimi múdrosťami naháňal strach. Mal už nejaké skúsenosti z práce v zdravotníctve a jeho reči tomu aj nasvedčovali. Mimoriadne som bol prekvapený počtom svojich spolužiakov z okolia Komárna a Nových Zámkov. Bolo nás asi 15, z toho asi 8 z novozámockého okresu. Z brigády si pamätám najmä Jara, ktorý bol známy svojimi vtipmi (dnes je chirurgom v novozámockej nemocnici), Milana (v súčasnosti tiež chirurg, tuším v Dunajskej Strede, o ňom ešte bude reč neskôr) a pár kočiek. Jedna, volala sa Marika, sa mi dokonca ponúkla, že mi vyžehlí košeľu bez toho, aby za to niečo chcela. To som naozaj nečakal.
   V septembri roku 1978 to všetko začalo. Nastalo veľké sťahovanie do ešte väčšieho veľkomesta. Napriek tomu, že som bol chlapec z dediny, som sa pomerne rýchlo zorientoval aj vďaka pomoci svojich sesterníc a bratranca, ktorí už roky bývali v Bratislave a boli už ostrieľanými študentmi. Vybavovanie bežných formalít, potrebných na ubytovanie a aklimatizáciu v meste mi zabralo asi týždeň.
   Mierny šok som zažil po ubytovaní na intráku. Ako spolubývajúcich som dostal dvoch Nemcov zo spriatelenej NDR (pre tých neskôr narodených čitateľov na vysvetlenie-bola to východná, socialistická časť Nemecka, tzv. Nemecká demokratická republika). Jeden sa volal Holger (mal také poľské priezvisko) a druhý Frank. Obaja prišli do socialistického Československa študovať stomatológiu. Frank mal babku v Západnom Nemecku, takže bol na tom o čosi lepšie ako Holger. Ten mal frajerku, typickú Nemku. No, ako by som to slušne napísal, cesta do roboty bola krajšia. Raz prišla za ním na návštevu. Spávala sa ako oberleitnant a dokonca mala aj malý revolver. Neviem, ako ho prepašovala cez hranice. Medzi Nemcami bol ešte jeden blondiak, ktorého si pamätám. Volal sa Thomas a bol v slovenčine oveľa lepší ako jeho krajania. Dokonca nás Slovákov opravoval aj v skloňovaní nadávok. Holger a Frank školu nedokončili, o Thomasovi neviem. Ak som už začal o "sachraničnych študentoch", musím povedať, že som si k nim vypestoval celkom pozitívny vzťah a dokonca som sa ich naučil imitovať, najmä Arabov. V druhom ročníku som totiž po prvýkrát býval s Arabom. Volal sa Anwar a bol z Izraela, z prístavného mesta Haify. Výnimkou bol jedine tretí ročník, kedy som býval so slovenským Maďarom Zolom. Ten bol pediater a bol z Demandíc. Na Maďara vedel naozaj slušne po slovensky, takže jeho som imitovať nevedel. Ale iných Maďarov napodobniť pre mňa nie je problém. Od štvrtého ročníka som býval opäť s Arabom. Volal sa Mahmud a priženil sa do Prešova. Už je vraj dedko. Vtedy s nami býval ešte jeden ašpirant. Volal sa Martin, ale o ňom možno neskôr. Teraz ešte pár slov o "sachraničnych študentoch". V prvom ročníku sme mali anatómiu a učili sme sa z českých kníh. Nerozumel som slovu "jícen". Dozvedel som sa to od kolegu černocha. Volal sa Gaius, bol už štvrták a na chodbe mi vysvetlil, že je to pažerák. Zvláštnosťou boli pre mňa arabské rituály a zvláštne vône orientálnych korení, ktoré používali pri varení. Na našej izbe sa ich vždy zišla celá tlupa. Varili si tam, púšťali arabskú muziku a ...robili aspoň na moje pomery, značný hluk. Ich stretnutia mi pripomínali rómske sídlisko. Vedeli oceniť, ak sa im človek prispôsobil. Keď som nemal skúšky, nebol to problém, horšie to bolo počas skúškového obdobia. Ja som sa učieval väčšinou cez deň, oni v noci. Raz som sa chcel cez deň učiť a Anwar si priviedol frajerku, blonďatú, celom peknú stredoškoláčku. (Slovenské baby na Arabov leteli a oni na ne tiež). Ja som sa však musel učiť, na druhý deň som mal skúšku. Robil som sa akoby sa nič nedialo. Na chvíľu som vyšiel na chodbu. Vtom priletel za mnou Anwar a skoro ma roztrhal v zuboch. Vraj či nevidím, že on má návštevu. Hovorím mu: "Dobre kamarát, ale mohli sme sa dohodnúť. Ty nič nepovieš len si dovedieš babu a ja sa mám prispôsobiť bez toho, aby som o tom vedel dopredu?" Chvíľku sme si ešte hlučne "vymieňali názory". Nakoniec ma to prestalo baviť a aj z obavy, či náhodou nebude agresívny, som vypadol z izby. Večer sme si to však vysvetlili a podobný incident sa medzi nami už neopakoval. Odvtedy, keď chcel mať "čisté pole", vždy sa ozval dopredu.

(pokračovanie 25.júla 2015)