piatok 31. júla 2015

Moje spomienky na Bratislavu-časť druhá, diel ôsmy (1978-1986)

   Prázdniny mi ubehli ako voda, počas nich som totiž ešte musel absolvovať záverečné vojenské sústredenie a prax z gynekológie, takže oddych trval zase len niečo vyše mesiaca. Ani som si neuvedomil, že sa pomaly sa blíži finále. Šiesty ročník, štátnice a ... hurá do praxe.
   Na začiatku posledného školského roku som už síce vedel, že by som sa chcel venovať internej medicíne, ale nemal som predstavu, kde. V našom okrese, z ktorého pochádzam, som pracovať nechcel z viacerých dôvodov. Tak som sa rozhodol pre susedný-novozámocký, kde pôsobím dodnes.
   Ešte predtým, ako som sa sem dostal, som však musel zvládnúť štyri štátnice. Klinické predmety – interná, chirurgia a gynekológia mi väčšie problémy nerobili. Nakoniec som ich všetky mal za jedna. Horšie to už bolo so známym "trojbojom" -hygiena, sociálne lekárstvo a marxizmus-leninizmus. Nesmejte sa, to sme za mojich čias mali povinné. Ale poďme po poriadku.
   Pred každou klinickou štátnicou sme mali najprv tzv. rigoróznu skúšku, ktorá pozostávala z klinického vyšetrenia pacienta, diagnostického a terapeutického plánu (no proste hrali sme sa na doktorov a na túto našu hru dozerali a hodnotili ju odborní asistenti). Nebola to však len taká hra, jej výsledok mal pre nás pri štátnici vážne dôsledky. Na "rigá" z internej a gynekológie však len tak ľahko nezabudnem. Na internú mi asistent pridelil pacienta s rakovinou pečene. Keď som sa však dozvedel o koho ide, nezmohol som sa na slovo. Bol to môj kamarát asi o 5 rokov starší odo mňa. Keď som ho tam uvidel (jeho diagnóza bola z jeho výzoru jasná na prvý pohľad), iba som sa zo slušnosti idiotsky spýtal ako sa má, hoci som vedel, že táto moja otázka je len hlúpou formalitou. Požiadal som asistenta, aby mi dal iného pacienta. Povedal som mu, že je to môj kamoš a že jeho diagnózu poznám a necítil by som sa príjemne (a iste ani môj kamoš nie), keby som ho musel vyšetrovať. Asistent to pochopil a dal mi iného pacienta. Už si nepamätám, akú mal diagnózu, ale "rigo" som spravil slušne a štátnicu tiež.
   Na gynekológii sa situácia zopakovala, ale s opačným garde. Mojim kamošom bol pre zmenu skúšajúci asistent. Nevedel som ako sa mám tváriť, ale povedal som si, že musím byť lepší ako ostatní, inak by možno Maroša (to bol ten asistent) nabonzovali, že mi nadržiava. Ale nebolo treba. Hoci keď mi pridelil na vyšetrenie mladú 17-ročnú kočku, ako obrázok, roztriasli sa mi kolená. Našťastie klasické gynekologické vyšetrenie sme na štátnici robiť nemuseli. Tá moja kočka mala operovanú cystu vaječníka, takže vyšetrenie somj zvládol pomerne hladko, tuším si len zdvihla nočnú košeľu a zľahka som jej prehmatal brucho (prsníky a lymfatické uzliny v slabinách som jej však vyšetriť musel. Pár dní predtým totiž asistent vyhodil z riga nejakého kolegu, ktorý tiež mladej pacientke nevyšetril slabiny a čo čert nechcel, mala tam zväčšené uzliny). Našťastie tá moja pacientka bola po operácii, tak som ju nemusel dlho trápiť. Samozrejme som sa jej ešte predtým asi stokrát ospravedlnil, že ju chápem, že to pre ňu nie je nič príjemné, ale že to žiaľ musí byť. No nejako sme to obaja prežili. Ani neviem čo ma to napadlo, ale keď som spravil štátnicu, vyhľadal som ju na klinike, ešte tam ležala. Priniesol som jej čokoládu a skamarátili sme sa. Hoci to bolo len priateľstvo, často sme si pomohli. Pamätám sa ako mi ona, vtedy učnica, budúca predavačka, nosila ananásový kompót, lebo za oných čias to bol podpultový tovar a ja som priam zbožňoval maminu ananásovú tortu. Kým som skončil školu, párkrát sme sa stretli, dokonca som raz bol aj u nich na návšteve, mala už len mamu, ktorá vtedy potrebovala vybaviť sonografiu žlčníka, tak som sa mohol pred Zuzanou (tak sa volala), blysnúť. Po skončení školy sme sa ešte stretli asi dva, či trikrát, úplne náhodou. Naposledy to bolo asi 2-3 roky po mojej promócii. Predavačské remeslo zavesila na klinec, vydala sa, už mala tuším aj syna a robila, čuduj sa svete, zdravotnú sestru na zubnej ambulancií. Dorobila si školu a zmenila život. Odvtedy sme sa viac nevideli.
   Školu som skončil 31. mája 1984. Večer sme to išli patrične osláviť a spred krčmy som zavolal domov. Mama sa takmer rozplakala a otec určite niečo nalial. Iste bol na mňa patrične hrdý. Pamätám sa ako raz povedal starému otcovi, keď otcov starší brat končil školu, že aj on chce mať doma doktora. Starý otec, keď mu jeden zo synov skončil vysokú školu s titulom RNDr. (vtedy ako jeden z prvých promovaných v šírom okolí), chodil vtedy od domu k domu a každému sa s tým chválil. Môjho otca to vtedy dosť štvalo. Ale starý otec sa mojej promócie už nedožil.   

(pokračovanie 1. augusta 2015)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára