utorok 21. júla 2015

Spomienky na moje prázdniny


   Pri pohľade na dnešné deti a ich trávenie prázdnin, sa mi vynárajú spomienky na tie moje pred 40 a viac rokmi. Na toto obdobie roka som sa vždy tešil nielen preto, že sme dva mesiace nechodili do školy. Na niektoré z týchto prázdnin si pamätám dodnes. Za našim domom kombajny kosili obilie a večer sme chodili do družstevnej maštale po mlieko priamo od kráv, ktoré tam vtedy chovali. Ich kŕmičom bol náš sused. Mlieko sa dávalo medzi šiestou a siedmou večer, v každom ročnom období. Často sme poň chodili aj my deti. Pri čakaní na dojenie sme sa pred kravínom občas bláznili. Domino z dolného konca ma chytil za ruky a točil ako na kolotoči. Vyšmykol som sa mu a vyrazil som si predný zub. Našťastie bol ešte mliečny.  Spomienka na to, ako sa mi potom týždeň kýval a nemohol som riadne jesť, mi zostala dodnes.   

Svoje prvé prázdniny, po školskom roku 1966/67 som trávil u svojich starých rodičov v Dubníku. V tom čase to bola prevažne maďarská dedina. Nagymama si po mňa k nám prišla ráno. Na obed sme išli autobusom do Pribety, kde bolo treba prestúpiť na spoj do Dubníka. K nagymame sme prišli okolo 14:00 h. Keďže nagypapa v tom čase pracoval na poli, pri našom príchode nebol doma. Keďže nemala nič navarené, spýtala sa ma, či si dám varené vajce. Nevedelo mi hneď prísť na um, aké to je „lágy tojás“, tak som iba prikývol. Našťastie bolo na mäkko, tak som si celkom pochutil.

Keďže po maďarsky som už vtedy vedel celkom slušne, nemal som problém nájsť si tam kamarátov, hoci prvý a najlepší bol sused v mojom veku. Bol to syn riaditeľa slovenskej základnej školy a volali ho Janko. Ani dnes, keď sa stretneme mu inak nepoviem, hoci už má cez 50. Jeho otec učil ešte moju mamu.

Hneď sme si padli do oka a z roka na rok sme sa na prázdninách stretávali. Boli  sme spolu niekedy aj celý deň, odbehli sme si domov len na obed a večeru. V nedeľu sme občas zašli do dedinského kina, v ktorom roky premietala mama nášho rovesníka, s ktorým som sa tiež skamarátil. Dodnes si pamätám  na jednu ruskú, na tú dobu sci-fi rozprávku, v ktorej vystupoval mocný strašidelný drak Kaščej. Vstupné stálo 2 koruny československé. Kúsok od kina bol stánok so zmrzlinou, takže z troch korún, ktoré som do kina dostal sa mi ušlo aj na ňu.

V pubertálnom veku sme s Jankom počúvali rockovú muziku a nie hocijakú. Už mal kotúčový a neskôr kazetový magnetofón a v tom čase bolo možné pomerne ľahko získať dobré nahrávky z maďarských rádií. Najviac mi utkvel v pamäti album The dark side of  the moon od Pink Floyd a skladba Flight of the rat  od Deep Purple a album In Rock. Tie sme počúvali z jeho pások do omrzenia.

Na neďaleké kúpalisko, hoci bolo vzdialené od našich domovov asi na 100 metrov, som chodil zriedka, lebo som nevedel plávať a nenaučil som sa to dodnes. Kúpalisko stálo na vyvýšenine a večer bolo osvetlené neónovými lampami. V 70-tych rokoch bolo v plnej kráse, dnes chátra.

U nagymamy som každé ráno vyháňal husi k potoku. Hnal som ich cez celú dedinu. V potoku mali už svoje miesto a ráno si ho vždy našli. Dodnes neviem pochopiť, ako som ich  večer spoznal, keď som po ne prišiel a ešte viac mi nejde do hlavy, ako sa všetky do jednej pekne pozbierali a išli za gunárom. Samozrejme, toho bolo treba nájsť ako prvého a vyhnať z potoka. Ale keď sa stalo, že som prišiel medzi poslednými, chodili tam totiž kŕdle z celej dediny, husi ma už čakali na čele s gunárom. Raz mi dokonca prišli domov samé. Neviem, prečo, ale aj ja aj nagymama sme na ne zabudli. Kým sme si na ne spomenuli, už stáli pred bránou.

Jeden deň v týždni bolo treba skoro vstávať. Tuším to bola streda. Nagymama predtým večer zamiesila cesto na chlieb, ktoré v noci nakyslo. Dala ho do veľkého „vajlingu“, ktorý sme na malej modrej káričke ráno tlačili do dedinskej pekárne. Cestou sme kúpili niečo na raňajky a doma sme sa najedli. Nagypapa už bol dávno na poli. Prišiel domov až na obed najesť sa a potom zas odišiel. Chodieval na svojom bicykli s hliníkovými striebornými blatníkmi a širokými kolesami, ktorý  si pamätám dodnes. Po obede nás nagymama v mladšom veku vždy uložila spať  Išla s nami, ale keď sa jej zdalo, že už spíme, vytratila sa variť večeru. Keď som to zistil, hovorím jej „nagymama, megyünk cigányíttani?“ Vždy sa tomu z chuti zasmiala. Nazval som tie  poobedné spania tak preto, lebo slovo „cigániť“ znamená aj v maďarčine „klamať“.      

Mám na tie prázdniny príjemné spomienky, aké možno dnešné deti už nezažijú. Civilizácia a technika nám síce veľa dala, ale aj veľa vzala. Deti, ktoré môžu aj dnes prežiť prázdniny na dedine u starých rodičov, si tento dar možno dnes vážiť nevedia a ak tam nie je internet, ani tam ísť nechcú. Ťažko im vysvetliť, že raz to možno budú ľutovať.