štvrtok 30. júla 2015

Moje spomienky na Bratislavu-časť druhá, diel siedmy (1978-1986)

    Po mojich najkrajších vysokoškolských prázdninách ma čakal piaty ročník medicíny. V tom čase sme začínali školský rok až v októbri. Bolo to hádam po prvýkrát, čo som sa nevedel dočkať jeho začiatku. Vtedy som však ešte netušil, že tento školský rok pre mňa veľmi príjemný nebude. Ale nepredbiehajme...
   V zimnom semestri ma čakalo viac skúšok, medzi nimi aj moja obľúbená interná medicína. Skúšal ma ju profesor, ktorý v podstate môže za to, že sa tejto, ako on hovorieval "kráľovnej medicíny", venujem dodnes. Hoci som ju urobil za dva, mal som z nej dobrý pocit.
   Zo zimného semestra si spomínam ešte na skúšku z oftalmológie. Skúšal nás otec jedného nášho kolegu, ktorého nedávno pred našou skúškou vymenovali za profesora. Kolegyňa, ktorá so mnou bola na skúške to nevedela. Oslovila ho "pán docent" a on na to: "Nie som docent..." No potom sa už mohla aj zodrať, ledva to dostala za tri. Nebola extra pekná, ale ani hlúpa, no doplatila na svoju "nevedomosť" a profesorovu samoľúbosť.
   Na stáže z chirurgie sme chodili do fakultnej nemocnice oproti bývalej "Metropolke". Tam zas chodili niektorí profesori a študenti radšej ako do roboty, resp. do školy. Raz v pondelok prišiel kolega Milan (spomínal som ho v treťom dieli, to bol jeden z tých bordelárov, ktorí potom špinu z izby museli vyvážať fúrikom). Ten mal otca zverolekára a bol povestný tým, že vždy v pondelok chodil z domu nabalený dobrotami z bitúnku. Ani v ten pondelok tomu nebolo inak. Nestihol prísť v nedeľu a tak sa dotrepal s nabalenou taškou na stáže v pondelok ráno. Keď to videl jeden kolega z môjho krúžku, napadlo ho, že s Milanom trocha "vypečie". V nestráženej chvíli mu z tašky vybral všetky dobroty a namiesto nich mu tam umne naaranžoval infúzne roztoky. Milan to zbadal až na intráku, keď mu už slinky tiekli a chystal sa jesť. Penil ako besný pes, ale chalani sa nepriznali, kto to urobil, len sa na ňom náramne zabávali. Ja som pri tom, keď to Milan zistil nebol, ale kto mu to urobil, to som sa dozvedel až asi o rok neskôr. Bol to Marián, s ktorým sa zhodou okolností teraz stretávame na gastroenterologických podujatiach, pretože si vybral tú istú špecializáciu, ako ja. Na tejto príhode sa často spolu zabávame.
   Letný semester bol začiatkom konca mojej prvej a jedinej veľkej študentskej lásky. Po roku a pár mesiacoch krásneho priateľstva sme sa s Jarkou rozišli. Presne si už nepamätám, kedy to bolo, ale utkvela mi v pamäti jedna príhoda, ktorá sa mohla stať niekedy v máji. Čakal som do UNIC-klubu akýsi dôležitý list. Dlho mi neprichádzal, tak som sa jedného dňa prehrabával v krabici s došlou poštou, kde boli listy z celého týždňa s nesprávnou adresou. A tu som nechtiac natrafil na pohľadnicu pre Jarku, ktorá mala tiež zlú adresu, tuším bez čísla izby. Bola od chalana a hoci jej text nebol nijako zvláštny (písal jej ako sa tešil že sa stretli a že doma oberal čerešne), už som tušil, že sa bude diať pre mňa niečo nepríjemné. Hoci som dokázal toto tajomstvo udržať pred Jarkou v tajnosti, nášmu rozchodu som už zabrániť nedokázal. Asi o mesiac na to sme sa definitívne rozišli. Onen pisateľ je dodnes jej manželom.

(pokračovanie 31. júla 2015)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára