streda 22. júla 2015

I don´t like Mondays

   Tento titulok známej piesne The Boomtown Rats, známej to kultovej kapely zo 70-tych rokov som si pre svoj dnešný príspevok nezvolil náhodou. Túto skupinu som v mladosti celkom rád počúval a... Ja naozaj nemám rád pondelky! Ten včerajší bol jasným dôkazom, prečo. Hoci som mal už v nedeľu nepríjemné tušenie, včera ráno sa moja predtucha naplnila. Ochorel mi syn. Síce to na nič vážne nevyzeralo, mal len zvýšenú teplotu, ale musel som ho nechať zo školy doma. Ranný rituál s dcérou prebehol tradične. Po nekonečných upozorňovaniach, aby sa konečne ponáhľala, sa okolo pol ôsmej začala obliekať. Odviezol som ju do školy a ponáhľal som sa do práce.   
Takto vyzerá muž, ktorý je ženou v domácnosti, po 23.00 hodine. Takto vyzerá muž, ktorý je ženou v domácnosti, po 23.00 hodine.
   Ráno som podľa harmonogramu objednaných pacientov mal mať celkom kľud. Prvú polhodinu to tak aj vyzeralo, dokonca sa zdalo, že nebudem mať čo robiť. Dvaja pacienti sa pre chrípku odhlásili (to na mojej ambulancií znamená minimálne polhodinovú pauzu). Pribudli však traja noví, takže ich sestrička vzala bez objednania. Ešte som ani nedokončil vyšetrenie pacienta a už mi zvoní telefón. Volal mi pacient, ktorý sa ku mne na vyšetrenie dostal úplne náhodou. Prišiel ako sprievodca dcéry a požiadal ma, či by som nevyšetril aj jeho. Pôvodne mal v úmysle nechať si ošetriť „zlatú žilu“, ale situácia sa vyvinula úplne inak. Vykľula sa z toho podstatne horšia diagnóza, kvôli ktorej som mu vybavoval ďalšie vyšetrenia. Je dosť úzkostlivý a často telefonicky konzultuje so mnou, ako ďalej. Medzitým som si spomenul, že by som mal zavolať synovi. Našťastie scenár filmu „Sám doma“ sa u nás nekonal a všetko bolo v najlepšom poriadku, až na synovu zvýšenú teplotu. Počas vyšetrovania ďalšej pacientky mi volala švagriná. Už minulý týždeň sa necítila dobre a sľúbil som jej dohodnúť vyšetrenie u kolegyne na pľúcnom. V jej ambulancií, hoci vonku mala plno pacientov, vládol pokoj. Spolu so sestričkou vysvetľovali pacientke, čo je to bronchoskopia, ktorú mala podstúpiť, čo trvalo aj s jej otázkami minimálne 15 minút. Potom mala podpísať informovaný súhlas. V duchu som si predstavoval, ako by to asi vyzeralo na mojej ambulancií, keby som nemal všetko pripravené písomne. Švagrinú som nechal na vyšetrení a vrátil som sa k svojej práci. Medzitým poprichádzali objednaní, ale aj ďalší neobjednaní pacienti, takže roboty začínalo pribúdať. Minulý piatok sa mi pokazila tlačiareň, čo ešte zvýraznilo môj časový sklz. Medzitým mi volala manželka, že urobila skúšku z anatómie, čo bola doobeda pre mňa asi jediná dobrá správa. Bolo pomaly pol jedenástej. Ešte som mal pred endoskopickou vyšetrovňou asi tri pacientky, ktoré čakali na gastroskopiu. Pár minút po jedenástej mi znova zvoní telefón. Volal mi nový pacient. Predstavil sa a vraví, že by chcel prísť na vyšetrenie. Vravím, dobre a pýtam sa aké má ťažkosti a odkiaľ je. Vraj si ma našiel na internete a je z Partizánskeho, ale on by chcel prísť hneď. Pozerám na hodinky, je pomaly štvrť na dvanásť, tak mu hovorím, že to asi už dnes nestihne. Musel som totiž kvôli synovi byť čo najskôr doma, tak som chcel skončiť okolo jednej poobede. Ale on je už vraj tu pred mojou ordináciou a vraj či by som ho nemohol vziať skôr a uprednostnenie by si zaplatil. Hovorím mu, že u nás sa pracuje síce na časenky, ale táto nadštandardná služba je zadarmo, pretože ak je niekto súrny prípad, aj tak má prednosť a predplácať si časenky, ak čas vyšetrenia potom neviem dodržať, sa mi zdá neférové. Pochopil a počkal, ale jeho počin, že prišiel len tak naslepo, bol prinajmenšom zvláštny. Po tomto pacientovi, ktorého som vzal na vyšetrenie asi o hodinu, som vybavil ešte jednu pacientku. Medzitým mi už volala manželka, že ma čaká na stanici, lebo som jej sľúbil, že ju prídem čakať. Nestalo sa, nestihol som. Tak prišla za mnou do práce. O pár minút som s vyplazeným jazykom chcel skončiť, ale to ešte medzi dverami stála neohlásená návšteva z farmaceutickej firmy. Vybavil som ju o pár minút, zbalil tlačiareň do opravy a odviezol som manželku domov. Aspoň ma odbremenila od starostí okolo syna, pretože som musel odniesť tlačiareň do opravy. Domov som sa dostal asi o pol tretej, a to som sa poobede chcel ešte vrátiť do práce, pretože ma tam ako vždy na začiatku mesiaca čakal kopec administratívy. Nedočkal sa. Len čo som začal jesť, volal mi priateľ, ktorý potreboval jednu moju administratívno-byrokratickú službu, ku ktorej bolo treba aj pečiatku, takže ma vzal do práce. Hovorím si: „Kvôli nejakým hlúpym papierom však nezostanem bez obeda!“ Vrátil som sa teda dojesť obed. Len čo som ho dojedol, musel som ísť po dcéru do školy. Manželka zaspala unavená po skúške a večer ju čakalo rodičovské.
   A tu sa môj pracovný deň končí. Začína druhá smena. O tej však viac možno napíšu moje kolegyne-blogerky. To je väčšinou ženská parketa. Hoci aj ja by som o nej vedel písať romány...


(spomienka na moje blogerské začiatky z roku 2004)