štvrtok 23. júla 2015

Moje spomienky na Bratislavu-časť prvá (1960-1977)

   Po prvýkrát som sa dostal do Bratislavy kedysi v 60-tych rokoch minulého storočia. Mal som asi 5 rokov a pamätám sa na to len preto, lebo rodičia mi v detstve často pripomínali dva momenty z tejto mojej prvej návštevy nášho hlavného mesta. Prvý bol ten, že som pri výlete loďou chcel hodiť svoju baretku do Dunaja a druhý, že som sa stále čudoval, ako sa "tam tí hore", čo sa pozerali z okien starodávnych panelákov na nás na ulici, tam dostali.
   Zo 70-tych rokov, kedy som ako gymnazista chodil na letné študentské brigády (vtedy sa to volalo "letná aktivita") si zvlášť pamätám na jednu z nich. Bolo to v júli roku 1976. Bývali sme na "Nešporáku" (bol to študentský domov kúsok od starej budovy Slovenského rozhlasu). Neviem, či dnes ešte existuje. Brigádovali sme v Slovliku Stupava, čo boli vtedy konzervárne na spracovanie zeleniny a ovocia. Bola tam jedna okuliarnatá majsterka, ktorá nás neustále naháňala do roboty. Mne sa ušiel vozík na palety, s ktorým som celý deň prevážal prázdne a plné debničky. Robota sa mi celkom páčila, bolo to lepšie ako sedieť za pásom a triediť ovocie alebo ho vykôstkovávať ručne. Počas brigády som sa tam zoznámil s dvomi kočkami, Záhoráčkami, a s jednou z nich sme si dlho aj písali. Keď som dostal list, mladší bratia sa mi doma posmievali, že mám frajerku (mal som šestnásť a oni trinásť a osem). Počas tejto mojej brigády (to si pamätám veľmi presne) zavraždili Ľudmilu C. S jej prípadom som sa stretol ešte raz asi v roku 1981, kedy prišiel túto vraždu vyšetrovať istý podplukovník z Prahy a slovenský kapitán. V tom čase som bol šéfom UNIC-klubu na Mlynoch, kde sa dotyčná pred vraždou zabávala. Iná, radostnejšia príhoda, spojená s touto brigádou, ma čakala niekedy začiatkom ďalšieho školského roka. Dostal som list od primátora Bratislavy s pozvaním na vyhodnotenie letnej aktivity 1976. Z našej školy tam bol pozvaný ešte jeden profesor. Dostali sme odznak "Budovateľ Bratislavy" a obrázkovú publikáciu. Doteraz neviem, kto ma tam navrhol.
   Počas stredoškolských rokov nám naša triedna vybavila v rámci biológie návštevu LF UK, ktorej súčasťou bola aj účasť na pitve. To bola moja prvá skúška ohňom a vôbec prvé stretnutie s mojou budúcou alma mater. Neodpadol som! Mohol som sa teda uchádzať o prijatie na túto školu. Hoci som po nej veľmi túžil, zistil som, že dostať sa tam bude asi problém (rodičia bez členstva v KSČ, nábožensky založení, na základnej škole šesť rokov náboženstva atď. No na tú dobu samé "výborné hodnotenia"). Ale bizarnosťou tej doby bolo, že aj vysokopostavení komunistickí funkcionári a ich manželky boli tak zaneprázdnení, že košele im chodili žehliť aj ich "úhlavní nepriatelia" (teda pobožné ženy). Moja teta bola jednou z nich a tá mi spravila protekciu. Vhľadom na to, že dnešné školstvo a spoločnosť sú možno ešte oveľa skorumpovanejšie, priznávam sa k tomu po viac ako 25-tich rokoch aj verejne. Trúfam si povedať, že na týchto pomeroch sa za toto obdobie veľa nezmenilo. Ale to už bude možno téma môjho iného príspevku.

(pokračovanie 24.7.2015)