Prvého apríla 1986 som sa po vojenčine vrátil na interné oddelenie. Ale opäť som tam dlho nepobudol. Po mesiaci sa zopakoval ten istý scenár, ako pri mojom nástupe do práce, opäť s predvolaním k námestníkovi, ale tentoraz s iným miestom výkonu práce. Na sedem mesiacov som sa stal závodným lekárom národných podnikov Elitex, Calex, Cukrovar Šurany a ďalších menších socialistických organizácií v tomto meste.
Aklimatizácia prebehla celkom hladko, pretože sestrička poznala všetkých štamgastov ambulancie, simulantov i chronických maródov. Pripadal som si ako doktor Štepán z filmu "Jak básníci prichádzejí o..." No, časom som si zvykol a celkom som zapadol aj do tamojšieho kolektívu lekárov. Náladu nám tam často zlepšovala gynekologička, ktorá mala v sebe asi toľko humoru ako Stela Zázvorková a aj sa na ňu trocha podobala. Na celý tento pobyt mám ešte jednu príjemnú spomienku. Tesne pred jeho koncom som dostal na tie časy kráľovskú odmenu 1600 Kčs, čo bola suma predstavujúca asi 70% môjho vtedajšieho platu. Za tú sumu som si kúpil skladací bicykel, ktorý dodnes slúži môjmu bratovi.
Po návrate zo šurianskeho "exilu" som sa znova na internom iba "ohrial". Bolo treba ísť na mesiac zastupovať obvodného lekára do Strekova. Predo mnou tam bol práve onen kolega Šaňo (spomínam ho v prvej časti), ktorý so mnou nastupoval v jeden deň na interné oddelenie, takže od neho som už mal celkom slušné informácie o tom, čo ma tam čaká. Práve od neho som sa dozvedel, že v Rúbani budem pôsobiť zároveň aj ako "klášterní lékař". Bol tam totiž charitný dom, v ktorom bývali rehoľné sestričky. Dvakrát týždenne, bolo to tuším v utorok a vo štvrtok, lekár pracoval v susednej obci Rúbaň, ktorá patrila tomuto obvodu a vtedy v utorok, asi od jedenástej hodiny sa tam chodilo ordinovať do charitného domu. Bola tam jedna rehoľná sestrička, ktorá pred vstupom do rehole bola zdravotnou sestrou, takže tá to tam všetko organizovala. Druhá stará sestrička zas rada rozprávala vtipy, takže práca tam bola celkom zábavná. Len som sa čudoval, ako to bolo na tú dobu možné. Ale keď som sa dozvedel, že súdruhovia si svoje deti tiež nechávali krstiť, ale vždy to bolo v inom okrese, teda nie v tom, v ktorom pôsobili alebo bývali a po ďalších veciach, o ktorých bude reč neskôr, prestal som sa čudovať. Sestričky v charitnom dome mali dobrý zvyk, pozvať lekára na obed. Priznám sa, dobre mi to padlo a vždy som sa tam tešil, lebo tam bola celkom príjemná atmosféra. Raz, keď som skončil ordináciu, mi sestrička niesla na tanieri obed (bol to rezeň, to si pamätám ako keby to bolo včera). No pošmykla sa a rezeň jej vypadol z taniera. "A jeho tam...", nezdržal som sa. Sestrička bez slova po sebe upratala, odišla do kuchyne a o minútu sa vrátila s novou porciou. Rezeň bol síce chutný, ale táto príhoda mi trocha vzala z dobrej nálady, ktorú som v ten deň mal.
Zdravotný stav nášho primára interného oddelenia sa začal prudko zhoršovať a o pár mesiacov aj zomrel. V období "bezvládia" bola poverená vedením najskúsenejšia a najuznávanejšia lekárka interného oddelenia, ktorá okrem toho ešte robila dvornú doktorku komoušom. Keď som sa dozvedel o jej trpkom životnom príbehu, ktorý zasiahol najmä jej rodičov, čudoval som sa jej a vlastne jej sa čudujem dodnes, prečo to vôbec robila. Komouši jej zlikvidovali rodičov po odbornej i ľudskej stránke, otca mala vychýreného primára na pľúcnom a donútili ich emigrovať. Nikdy som sa jej na to nepýtal, ale asi to aj s ňou mohlo byť podobné, ako s ostatnými prisluhovačmi vtedajšej moci. Možno ju donútili robiť to pod nejakou zámienkou, možno jej nechceli dovoliť vycestovať za rodičmi, len keď bude robiť tak, ako si to želajú, možno...neviem. Komouši mali totiž jednu zvláštnu vlastnosť. Ak bol lekár naozaj šikovný a dobrý, ponúkli mu isté výhody a ponechali si ho vo svojich službách, bez ohľadu na jeho, niekedy aj protisocialistickú minulosť.
Pomaly sa blížil termín mojej prvej atestácie, tak som si konečne vydobyl cirkuláciu na chirurgii a gynekológii, kam sa vtedy chodilo na dva plus dva mesiace. Na štyri mesiace som mal konečne prácu v novej nemocnici, ale dlho som sa netešil.
(pokračovanie 5.augusta 2015)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára