Keď padol berlínsky múr, dúfal som, že čosi podobné zažijeme aj v Československu. O tom, že sa tak stane, som však nebol celkom presvedčený, hoci atmosféra u nás už bola dosť uvoľnená a režim slabol. Dôkazom toho mohli byť aj humoristické relácie, ktoré sa v tom čase vysielali v Slovenskom rozhlase. Jednu z nich, Humorikon, moderovala aj moja niekdajšia klubová ideologička Eňa (vtedy ešte Kunštárová). To čo si tí dvaja s Oliverom Andrássym v tej relácii niekedy dovolili, bolo miestami ostré, ako maďarská paprika a ja som len čakal, kedy zahlásia, že o ďalší mesiac ich už počuť nebudem. Ale nestalo sa.
Slovenská televízia, to bol v tom čase jeden komunistický moloch. O budovaní socializmu vtedy v Televíznych novinách horlivo referoval aj jej terajší riaditeľ. Tuším práve z jeho úst som počul prvú ideologicky upravenú správu o pražskej študentskej demonštrácii zo 17. novembra.
Našťastie v maďarskom rozhlase naďalej vysielali moje obľúbené hudobné relácie, ktorých akoby sa prebiehajúce zmeny ani netýkali. Najväčšie svetové hity som mal teda v malíčku a aj na svojich kazetách. Cher spievala „If I could turn back time", ale našťastie sa u nás čas uberal dopredu a politické zmeny nenechali na seba dlho čakať. Aj v našej populárnej hudbe boli už v tom čase odvážne texty. Pieseň Tublatanky „Pravda víťazí" sa stala nepísanou hymnou nežnej revolúcie a dovtedy nikdy nevydaná skladba „Loď do neznáma" iba podporila atmosféru tých dní.
Naše ešte stále cenzúrované správy v rozhlase, televízii a v denníku Práca, ktorý nám domov vtedy chodil, som si korigoval počúvaním, no ako sa im vtedy hovorilo „štvavých, protisocialistických vysielačov", Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky. Tam v tom čase už pracoval aj jeden z bývalých slávnych bratislavských diskotékarov, Števo Anderko, ktorý do USA emigroval pár rokov predtým. Našťastie môj starý tranzistorák Menuet 2 mal aj krátke vlny, na ktorých uvedené stanice vysielali. Cez hudobné relácie som sa tak dostal k politickým. Vtedy som konečne pochopil svojich starých otcov, ktorí počúvali ako o dušu, rušené vysielanie týchto staníc ešte v čase, keď som bol malý chlapec.
V novembri 1989 som čosi vyše roka po atestácii, ako mladý internista mal na našom oddelení povesť rebela. Nuž bol som slobodný a bezdetný a asi aj viac odvážny, ako poniektorí kolegovia. Tí čo mali už svoje postavenie a rodiny, radšej mlčali - aj po Novembri. Mnohí stále nevedeli, kam sa majú postaviť.
Nastalo obdobie vyslovovania dôvery svojim nadriadeným. Poobede sme sa zhromaždili v zadnej miestnosti oddelenia, kde sme mávali ranné sedenia. Hlasovanie o dôvere bolo síce tajné, ale každý z nás vedel, od koho boli dva hlasy za, ktoré náš primár dostal. Jeden od vrchnej sestry a druhý od predsedu SZM. O pár dní na to primár na vizite demonštratívne zahodil svoju stranícku knižku, so slovami, že vraj politika do nemocnice nepatrí. A začal chodiť do kostola.
Neviem, či bol aj na polnočnej, ale pamätám si, že kostol doslova praskal vo švíkoch. Náš primár očného, ktorý neohol chrbát ani za socializmu a do kostola chodil aj vtedy, sa asi musel cítiť trápne, keď videl okolo seba toľko komunistov. Tí ho ako odborníka nechali pracovať, pretože lepšieho v tom čase široko-ďaleko nebolo. A náhradu za neho nemali.
Na deň Generálneho štrajku si pamätám úplne presne. Ráno som s pripnutým znakom VPN na modrej juhoslovanskej vetrovke značky Toper, nasadol do sanitky, rozheganej tisícdvestotrojky, ktorá sa pomaly terigala do galantskej nemocnice. Išiel som tam s pacientom na kolonoskopiu. Hoci som nevedel, ako dopadne vyšetrenie a či na ceste nebudeme mať kvôli štrajku nejaké problémy, šiel som. Bolo to lepšie ako zostať v nemocnici, pretože hoci bol štrajk, my sme pracovať museli a mohli sme sa k nemu pridať iba morálne. Pacienta aj jeho nie celkom príjemnú diagnózu si pamätám dodnes.
V tom čase sa už aj v nemocnici a v meste začalo formovať VPN. Do okresných štruktúr sa však pretlačili mnohí kariéristi, prezliekači kabátov a kriminálnici. Zhromaždenia VPN v nemocnici boli tiež pomerne živelné. Akosi mi prischlo, pripraviť si a prečítať stanovisko k vysloveniu nedôvery nášmu primárovi. Hoci ma podporovalo prakticky celé oddelenie, nevedel som, ako skončím. Napriek tomu som v tom čase na hlavné vchodové dvere do nemocnice vylepil odvážny text piesne TEAM-u, „Jeden kabát, jedna koža, jedna tvár". Rozčuľovali ma špitálski prezliekači kabátov a takto som im chcel vyjadriť svoje „sympatie". Nuž ale, ako sa neskôr ukázalo, mnohí z nich prežili vo svojom postavení dodnes. A politickí chameleóni dokonca kandidovali aj do terajších volieb do VÚC.
Neviem, kedy ma to napadlo, ale keď primára v januári 1990 odvolali, rozhodol som sa, že nášmu predsedovi SZM to hlasovanie o dôvere primárovi trocha „osladím".
Vyhotovil som mu „lustrační osvědčení", na ktoré som rovnako amatérsky capol pečiatku, pripomínajúcu oficiálny štempeľ Ministerstva vnitra. Nemal som ani šajnu o tom, ako vyzerá pravý podpis Jána Langoša, vtedajšieho federálneho ministra vnútra, ale spoliehal som sa na to, že ani adresát to vedieť nebude. Pečiatku som vyrobil z rubu koruny československej, na ktorej bol štátny znak a okolo neho text, čo značne pripomínalo pečiatky, aké dávala vtedajšia Verejná bezpečnosť alebo colníci do našich dokladov. Papier bol síce obyčajný, kancelársky, ale hlavičku mal ako sa patrí aj s jednacím číslom a podobnými hlúposťami.
V strede boli veľkými písmenami napísané nacionálie dotyčného a pod nimi text:
OSOBA JE EVIDOVÁNA VE SVAZKU č. ...
jako spolupracovník Státní bezpečnosti
kategorie..... pod krycím jménem.................
V Praze dne................. Ján Langoš
Federální ministr vnitra
(pečiatka a nečitateľný podpis)
Zhodou okolností som bol pri tom, keď si obálku na lekárskej izbe otváral. Krvi by sa v ňom asi nebol dorezal. Keď som sa mu s tým neskôr priznal, skoro ma prizabil.
Dnes tiež chodí do kostola.
(písané pre blog.sme.sk v r. 2009)
