Ešte pred skončením školy mi môj spolubývajúci Martin povedal: "Jozef, ak môžeš, vybav si vojnu, lebo je to pakáreň a zbytočne stratený čas". Ponúkol sa, že mi sprostredkuje stretnutie s lekárom ČH (Červenej hviezdy, čo bol za socializmu názov pre terajší ŠKP, teda športový klub polície), ktorý by mi mohol pomôcť vybaviť, aby som sa dostal na vojnu k nim. Tak sa aj stalo. Podal som si teda žiadosť o odklad, pretože do ČH Bratislava sa rukovalo v apríli. Ale podplukovníka na vojenskej správe v Bratislave, ktorý mal na starosti evidenciu odkladov medzitým zatvorili, moje papiere sa stratili a mňa koncom októbra 1984 povolali k letcom do Českých Budějovíc. Okamžite som sa spojil s doktorom z ČH. Už sme vymýšľali, že mi pomôže "vyrobiť" nejaký vred na dvanástniku, aby mi tie zelené mozgy dali odklad. Nakoniec však nebolo treba.
Prvého augusta 1984 som nastúpil pracovať do OÚNZ (teda Okresného ústavu národného zdravia) na I. interné oddelenie v Nových Zámkoch. Námestník riaditeľa ma hneď na druhý deň "prevelil" z interného na Liečebňu pre dlhodobo chorých. Vtedy som ešte netušil,. že to u vojakov perfektne využijem. Pracovala tam totiž iba primárka a ja. Už neviem, kto mi poradil, že zelení by mi mali dať odklad, ak o to požiada zamestnávateľ. Tak som teda napochoval za námestníkom a ten mi vyhovel. List som odoslal vojakom a odklad som mal v suchu.
Tak som potom prvého apríla 1985 narukoval do ČH. Hlásiť sa bolo treba v Prahe, nasledoval mesačný prijímač vo Velimi (možno si pamätáte na žuvačky Pedro, tak tie sme tam chodili v rámci socialistickej výpomoci národnému hospodárstvu občas vyrábať). Prijímač bol o hubu, ale pre mňa iba prvý týždeň. Ďalšie tri som už strávil na ošetrovni ako druhý lekár. To asi mnohí, vrátane absolventa-psychológa Jula, ktorý mal byť potom prevelený so mnou do Bratislavy, nevedeli "prežrať". Počas prijímača bol ku mne dosť arogantný až drzí. Skamarátili sme sa až v Blave. Na ČH na Harmincovu ulicu som sa dostal prvého mája 1985.
Na deviaty deň, teda 9. mája som sa takmer ocitol v base. Mal som službu pri vchode (hovorilo sa tomu "dozorný") s jedným vojakom, ktorý mal tri mesiace do civilu a teda vojnu na háku. Vtedy bola tuším sobota. Na ČH cez víkend mali individuálnu stravu a keď som sa išiel najesť a on mal slúžiť pri vchode, dotrepal sa k nám náčelník inšpekcie MV ČSSR z Prahy. No to bol zrazu poprask. On potom skončil s piatimi ostrými a ja s troma podmienečne. Ale s veliteľom som sa celkom skamarátil a keď sme už boli zadobre (to viete, robil som doktora nielen športovcom, ale celému veliteľskému zboru a ich rodinám a známym, tak to vtedy chodilo), priniesol na ČH psa, krásneho vlčiaka, o ktorého som sa potom staral. Asi po polroku sa nám stratil, dostali sme druhého, ale s tým som sa už tak neskamarátil.
Cez víkendy som občas chodieval baviť sa do UNIC–klubu. Raz som sa takto zabudol na Mikulášskej zábave a do "kasína" ma neviezol nik iný ako môj kamarát kriminalista Jano (spomínam ho vo štvrtej časti týchto spomienok), ktorý tam mal službu. Prá minút potom ako som vliezol do izby oknom prišiel Jofo, náš veliteľ (tak sme ho volali). Náčelník hádzanej kapitán Miki jedával tak rýchlo, že na obede ho nik nepredbehol. Náčelníkom organizačno-metodického oddelenia (OMO) bol major Zoli (Maďar, ktorý vedel aj po nemecky, preto sme ho volali podľa tej reklamy, čo v tých časoch bežala na Viedni "das ist OMO..." Sám najväčší náčelník ČH mal dve priezviská (bol z takej dediny, kde to tak mali takmer všetci). "Das ist OMO" bol známy zmätkár a raz keď sme mali ísť kdesi na sústredenie a veľký náčelník išiel s nami, keď prišiel do hotela, recepčná sa ho pýta ako sa volá. Predstavoval sa, samozrejme iba prvým priezviskom. Prekvapená recepčná nevedela pochopiť, kto je ten Gajdoš, to bolo totiž jeho druhé priezvisko (tzv. prímenie), lebo izbu mal objednanú pre dve osoby. Tak to totiž dohodol "das ist OMO". Asi ani jemu nikto nerozumel, keď tú izbu objednával.
S psychológom Julom sme dlho nevedeli nájsť spoločnú reč. Raz však čosi potreboval odo mňa a odvtedy sme boli kamaráti. Naverboval ma, aby som chodil s ním cvičiť a do sauny. Pristal som, hoci som nevedel, čo ma čaká. Chodil s nami ešte jeden jeho kamarát a mal prezývku Dlhý. Dnes to nie je nik iný ako dnešný veliteľ Útvaru špeciálneho určenia MV SR plukovník Igor. Raz mi naložil asi 60-kilovú činku, takmer som pod ňou vypustil dušu.
Doma som bol aj na Vianoce aj na Silvestra a na môj trest sa už zabudlo. Ďalšie tri mesiac ubehli ako voda a civil tu bol čo nevidieť. Tešil som sa domov a možno aj do práce. To som však ešte nevedel, že po návrate z vojny budem musieť absolvovať povinný "výlet za krásami okresu Nové Zámky". Ale o tom možno v ďalšom mojom seriáli.
- K O N I E C -
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára