Od ôsmeho roku života som si odkladal peniaze na vkladnú knižku. Poctivo som si zarábal každé leto (na brigádu v ovocnom sade alebo pri žatve si spomínam dodnes), niečo som mal od rodiny (narodeniny, meniny, Veľká noc a iné príležitosti, ktoré sme ako chlapci mali veľmi radi práve preto, že sme si tam zarobili naše prvé peniaze), ale asi najviac mi prispela otcova teta, ktorá nemala nikoho, a tak nám vždy dávala viac ako iní z rodiny. Dostával som od nej bežne pri uvedených príležitostiach aj 500 Kčs, čo bol v tej dobe obrovský peniaz. Keď som už mal našetrené dosť, rozhodol som sa peniaze investovať do niečo, čo by mi zostalo na dlhé obdobie. To som vtedy ešte netušil, že to bude droga, ktorá ma opantá na veľmi dlhé obdobie, ba možno do konca života. Písal sa rok 1974.
Bol december. Nevedel som sa dočkať, kedy konečne príde k nám na návštevu teta z Bratislavy. Na jej návštevu sme sa ako deti vždy tešili, lebo nám vždy priniesla čosi, čo sme u nás nemali. Prišla aj s bratrancom pár dní pred Vianocami a priniesla mi najkrajší darček, ktorý som v tom veku mohol dostať. Mal som 14 a dostal som prvý „kazeťák“ SONY CF150. Za 4300 Kčs mi ho v Tuzexe zohnal bratranec. Mal rádio s dvomi vlnovými rozsahmi, VKV malo „západnú normu“ a na kazetu sa dalo nahrávať aj pomocou vonkajšieho mikrofónu, na ktorom bol prepínač na zastavenie chodu kazety. To bola perfektná finta na otca, ktorému som vysvetlil, že magnetofón potrebujem na angličtinu. Nuž, ale keď o pár mesiacov začul, čo za podivné pazvuky v podaní skupín, ktoré sa neskôr stali mojimi najobľúbenejšími (napr. Uriah Heep, Deep Purple a iné) to vychádzajú z obývačky (tam som mal najlepší príjem), aj sme si trocha „skočili do frizúry“. Nuž, ale v takom veku, v akom som bol, je to asi normálne. Zvuk z rádia, ktoré brbľalo čosi po nemecky a nerozumel som mu ani „milú kedveš“, sa rozľahol po celom byte. Až keď sa ozvali prvé tóny „Lady In Black“, som zachytil prvé ako-tak zrozumiteľné slová. Vtedy som už mal pár mesiacov angličtinu na gympli. To som, ešte nevedel, že to spieva Uriah Heep. Dovtedy som počúval iba Zákrutu, Maratón alebo občas hitparádu Rádia Hviezda (tak sa vtedy volalo federálne vysielanie československého rozhlasu).
A potom to všetko začalo. Bratranec mi vysvetlil základné funkcie tejto, odvtedy pre mňa najvzácnejšej krabice. Stanice, ako O3 mi dovtedy nič nehovorili. Hneď som sa pustil do hľadania ďalších. Kvalita príjmu bola v porovnaní s tranzistorom značky Menuet, ktorý som dovtedy mal, neporovnateľná. Ale najdôležitejšie bolo, že si pieseň, ktorá sa mi zapáči, môžem aj nahrať a nemusím čakať na jej reprízu v rozhlase. Postupne som na O3 objavoval relácie ako Radioaktiv, Trefpunkt O3, Sport und Musik či nedeľnú hitparádu alebo pravidelný hudobný koktail, ktorý dávali každý deň od 11:00 h. Občas ho zostavoval aj Jaroslav Fiala. To mi však nestačilo. O3 bolo totiž už vtedy komerčné rádio a piesne nikdy nedávali celé, takže som z ich nahrávania nemal takmer nič.
Všetko sa však rapídne zmenilo, keď som sa v škole od spolužiakov dozvedel, aké perfektné relácie dávajú Maďari. Mená ako Komjáthy György, či B. Tóth László a ich relácie (Csak fiataloknak, A beat kedvelőinek, Tölcsön egy órát kedvedczeivel, Poptarisznya a iné) sa stali pre mňa pojmom, na ktorý som reagoval ako Pavlovov pes. Vo väčšine týchto relácií dávali piesne úplne celé, dokonca aj celé albumy.
Tak som si začal robiť svoj prvý hudobný archív. Bolo to obdobie začínajúcej slávy skupín ABBA, Bad Company, či spevákov ako Gary Glitter, či Quincy Jones. Na vrchole slávy už boli Beatles, dobre známa už bola skupina Chicago, či silná štvorka Led Zeppelin, Uriah Heep, Deep Purple a Black Sabbath. Z tohto štvorlístka som si najviac obľúbil Uriah Heep. Neviem prečo, asi to spôsobila „Lady In Black“, ktorá sa mi zapáčila na prvé počutie už pri ladení môjho „pekelného stroja“. Postupne som objavoval mená ako Eddy Grant, či Demis Roussos alebo skupiny ako Journey, Foreigner, či Kansas, ktoré som dovtedy nepoznal. Dodnes nemám vyhranený štýl, ktorý by som uprednostňoval pred ostatnými. Počúvam takmer všetko od tvrdého rocku až po country alebo jazzrock.
Z tejto muziky sa po pár dávkach stala moja droga, ktorou sa dopujem, keď mám „vybité baterky“. Hoci už skončilo obdobie, kedy som si kupoval mesačne dve až tri LP-vinylky alebo CD, teraz žijem z toho, čo mám. Archív mám síce bohatý, ale mám ešte asi 10 vecí, ktoré musím mať, kým umriem.
Ale o nich a aj o iných mojich zážitkoch s hudbou z tohto obdobia možno nabudúce.
A na úplný záver ešte môj súkromný rebríček TOP 20:
1. Bachman Turner Overdrive - I´m Lonely
2. Uriah Heep - Lady In Black
3. Eagles - Lyin´ Eyes
4. Beatles - All My Lovin´
5. Kansas - Dust In The Wind
6. Foreinger - I Wanna Know What Love Is
7. Boston - Amanda
8. Deep Purple - High Way Star
9. Queen - Spread Your Wings
10. Led Zeppelin - Starway to Heaven
11. Boney M - Ma Baker
12. Pilot - Magic
13. Carl Douglas - Kung Fu Fighting
14. Reo Speedwagon - That Ain´t Love
15. Santana - Europe
16. Eddy Grant - Romancing The Stone
17. Player - Baby Come Back
18. Steve Wonder - Part Time Lover
19. Bay City Rollers - Saturday Night
20. Sweet - Fox On The Run
(písané pre blog-sme.sk v roku 2005)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára