Keď som v roku 1978 začal študovať na LF UK v Bratislave, mali sme v škole predmet, ktorý dnes už nikomu nič nehovorí. Volal sa SPP (čiže „spoločensko-politická prax“). Dnes táto skratka znamená čosi iné, ale vtedy sme sa tam mali naučiť „socialisticky pracovať a socialisticky žiť“. Ako „protisocialistickému živlu“, ktorého otec tiež nechcel vstúpiť do KSČ, sa mi podarilo úspešne vyhnúť členstvu v tejto totalitnej organizácií (mimochodom slovo totalita som po prvýkrát počul práve v UNIC-klube, od samozvaných členov jeho „tajnej protisocialistickej úderky“, ale o tom až neskôr). Musel som sa však vtesnať do pravidiel doby, a preto keď sa ma funkcionárka SZM, Irina (vtedy tuším tretiačka na medine, dnes vážená krčiarka) spýtala, čo by som v rámci SPP chcel robiť, povedal som, že čosi v kultúre. Tak som sa dostal do UNIC-klubu, kde práve potrebovali kultúrneho referenta.
Pamätám sa, ako keby to bolo včera, keď som prišiel po prvýkrát do UNIC-klubu, jeho podpredseda Jožo (zvaný Baťka, nedávno ešte poslanec NR SR) sedel v kresle s vyloženými nohami na stole. Mierne spoločensky unavený, fajčiac svoju, iste nie prvú večernú cigaretu, si ma premeral pohľadom a ponúkol mi kreslo vedľa seba. Hoci mu veľmi do reči nebolo, predpokladal som, že sa od neho dozviem, čo ma tu čaká. Ale prvé informácie som dostal až na klubovej rade, ktorá mala začať o pár minút. Tam som sa zoznámil s jej ďalšími členmi. Šéfom bol už spomínaný Gusto, Joža som už spoznal, tak nasledovalo zoznámenie s ďalšími členmi klubovej rady. Keďže som mal záujem o kultúru, dostal som sa k Norike (tiež medičke, ktorá ma mala zaučiť, lebo s funkciou v tom školskom roku končila). Medici a lekári mali v klubovej rade aj ďalšieho reprezentanta. Bol ním pokladník Rado (už vtedy známy krčiar). Edo (večný študent, už keď som prišiel do klubu mal tuším 27 rokov, mal na starosti prevádzku klubu a služby), jeho frajerka Marka (bola na tom podobne), ktorá potom počas môjho šéfovania robila kultúru. Dušan (východniar, volali ho Blizki, mal tuším na starosti techniku), Pišta (ďalší východniar brat Joža, ten bol zodpovedný za krúžkovú činnosť.) Zvláštnou kreatúrou bol šéf techniky, Vlado s hendrixovskou hrivou, ktorý jediný mal v tom čase zvláštne privilégium. Robil totiž v klube, aj keď ho z výšky už dávno vyliali. V technike bol macher a od všetkého mal kľúče. (Technika klubu bola „poplatná dobe“. Zosilňovače, premietačky, ale mali sme tam aj jeden výrobok zo „zahnívajúceho kapitalizmu“, kazeťák Sony.) Ďalším východniarom v Rade klubu bol Šivi (tiež večný študent, volal sa Jaro, ale nikto mu inak nepovedal ako Šivi. Neviem, prečo mu prischla táto prezývka). Maskotom klubovej rady bol Jano (toho sme volali „Strejček Jonatán“, dnes je tuším advokát). Ani si presne nepamätám, čo v klube robil, ale viem že na zasadnutia klubovej rady veľmi nechodil. Počas mojich rokov pôsobenia v klube sa tam vystriedalo mnoho tvárí, niektoré si pamätám dobre dodnes, iné menej. Sú medzi nimi i takí, ktorí sa veľmi za tie roky nezmenili, napr. Adri (pokladníčka a moja bývalá spolužiačka z gympla, teraz úspešná majiteľka lekárne na Morave, kam sa vydala). Jano Hangoni a Jano Kapusta hrávali v populárnej skupine YPS, ktorá sa neskôr stala našou klubovou kapelou.
Na začiatku druhého ročníka, v septembri mi hovorí vtedajší predseda Gusto (už vtedy najmä medzi študentami a bratislavskými klubistami známy chirurg): „Jožo, počúvaj, aký si mal priemer za vlaňajšok?“ Nevedel som, prečo sa to pýta. Keď som mu povedal, že čisté, len pokrútil hlavou a povedal: „No s takým priemerom tu ešte žiadny predseda nebol, ale niekto to začať musí“. Tak som teda začal a trvalo to až do roku 1982, kedy mal vystriedal, tuším Samo (priezviská tu zámerne neuvádzam, aby sa niektorí tu menovaní, dnes vážení občania tejto krajiny neurazili, ak sa tu náhodou spoznajú, ale jeho musím. Predstavoval sa totiž spojením „ja som Hluchý, ale počujem“. Vyštudoval za učiteľa, ale či sa tým živí, neviem.)
Činnosť klubu musela byť, samozrejme, pod palcom rodnej strany, preto bola naša činnosť kontrolovaná z niekoľkých strán. Na internáte fungovala tzv. politická zástupkyňa riaditeľa Gitka (s ňou sme sa rýchlo skamarátili, pomohlo mi, že si tykala s Gustom, mojim predchodcom). Keď ju vystriedal bývalý vojak Jano (zoznamovanie s ním trvalo o čosi dlhšie, lebo chcel v klube zavádzať vojenské poriadky. Nakoniec to skončilo medzi nami tak dobre, že som ho pozval aj na svoje promócie). Z Celoškolského výboru SZM sme mali pridelenú ďalšiu kontrolujúcu osobu. Nebol ňou nik iný, ako dnes mediálne populárna Eňa. Iste sa dnes za svoju komunistickú minulosť aj trocha hanbí, avšak vzhľadom na jej odvážne predrevolučné účinkovanie v humoristických reláciách Slovenského rozhlasu som jej tento „poklesok mladosti“ dávno odpustil. Čo je však zaujímavé, ani jeden z kontrolných „orgánov“ klubu nevedel, že tam fungovala „tajná protisocialistická úderka“ (aktívni boli v nej najmä Jožo, jeho brat Pišta a Edo). Ich protisocialistické a niekedy až „rasistické“ správanie sa prejavovalo najmä vtedy, keď prišiel nejaký počernejší študent zo spriatelenej socialistickej alebo rozvojovej krajiny a predložil požiadavku na konanie „večera sachranyčných študentóf“. Hoci sme vždy dostali príkaz zhora (teda nie z nebies, ale od príslušných súdruhov), že im musíme vyjsť maximálne v ústrety. Títo traja to vždy bojkotovali, pretože takéto akcie neboli pre klub lukratívne (už v tých časoch tam fungovali zárodky kapitalizmu a podnikania, hoci vtedy sa to tak nikto neodvážil nazvať. Klub si totiž musel na seba zarobiť. Náklady na akcie sa financovali zo vstupného a dotácie sme dostávali len na vybavenie klubu. Aj tu boli treba „socialistické známosti“, ktoré som si rýchlo po nástupe do funkcie získal v osobe pani inžinierky, korpulentnej, ale veľmi príjemnej dámy, zástupkyne riaditeľa pre technické veci, ktorá schvaľovala peniaze na techniku a väčšie opravy v klube.
V tom čase mal UNIC-klub na tú dobu slušne fungujúcu záujmovú činnosť. Populárni boli najmä rybičkári s Peťom, ktorý vyzeral ako spiaci kapor, pretože deň i noc trávil medzi nimi. Fotografi s Frenkim robili na tú dobu naozaj dobré fotky. Populárni boli aj „turisti“, v pamäti mi utkvel najmä pochod na Pajštún, ktorý organizovali každý rok. Počas môjho pôsobenia v klube sme oslavovali aj 10-te výročie jeho založenia. Bolo to tuším v roku 1981. Vydarenou akciou bývala každoročná prezentácia krúžkovej a záujmovo-umeleckej činnosti s názvom UNICULUM. V rámci nej, ale i cez školský rok tam vystupovali také hviezdy ako Modus, Elán, ale i na tú dobu veľmi známe české kapely ako Jazz Q, Katapult, Citron, či humoristi Lasica-Satinský, Eva Krížiková, Milan Mlsna alias strýco Marcin, či dvojica českých humoristov Vodňanský-Skoumal. Najvyhľadávanejšími akciami klubu boli cez školský rok tzv. spoločenské večery (teda diskotéky, píšem o nich aj na inom mieste) a v rámci nich najmä Mikulášska zábava (čudujem sa, že nám to tak dovolili nazvať, vtedy bol totiž povolený len „Ded Maróz“), pyžamová diskotéka, či už spomínané UNICULUM, v rámci ktorého sme návštevníkom každý rok ponúkli to najlepšie, čo sme v tej dobe vedeli zorganizovať a zaplatiť.
Zvláštnou kapitolou činnosti klubu bola tzv. Letná aktivita. To boli študentské letné brigády. Študenti, najmä stredoškoláci bývali na Mlynoch jeden mesiac z letných prázdnin, kedy chodili do fabrík v Bratislave a okolí pomáhať „budovať socializmus“ a klub večer fungoval ako ich kultúrne a relaxačné centrum, s programom, ktorý sme pre nich organizovali my, klubisti. Dalo sa tam na tú dobu celkom slušne zarobiť, tak sme to hojne využívali. Ja som tam však chodil ako zdravotník, ale bolo super, že som sa mohol večer ísť zabaviť do „svojho“ klubu.
Po mojom odchode z klubu v roku 1982 sa tam vystriedalo do mojich promócií ešte niekoľko šéfov. Okrem už spomínaného Sama si pamätám ešte Honzu (to bol český študent farmácie, s ktorým som sa nejako nemal v láske. Mal trocha despotické spôsoby vedenia klubu, dokonca mi chcel vziať preukaz čestného člena Rady klubu, ktorý ma oprávňoval na doživotný vstup do klubu zdarma. Priznám sa, už neviem, kde ho mám a možno by mi už bol aj zbytočný. V novom Unique by mal už určite nikto nespoznal).
(...a po tomto článku bude nasledovať desaťdielny seriál "Moje spomienky na Bratislavu" )
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára