Tretí ročník na medicíne, to bola riadna "zaberačka". Hoci skúšky sa už konečne začali podobať na to, čo medicína v skutočnosti je, ešte to nebolo celkom ono. V lete ma čakala obávaná patológia, preslávené sito medikov.
Na cvikách nás mal asistent, ktorého baby "žrali". Ani on si za ich náklonnosť ruku nedal odtrnúť. Raz sme prišli na cviká a ešte sme ani nevošli do pitevne už nás začal skúšať. Samozrejme, na to sme neboli v strede semestra pripravení, veď ktorý idiot by sa učil cez semester všetko. To čo bolo treba na cviká som sa väčšinou naučil, ale... No, čo čert nechcel, asistent začal skúšať samé kraviny zo začiatku semestra a vraj to už máme vedieť a on tu s nami dnes nebude strácať čas, vraj sa to máme ísť doučiť a vyrazil celý krúžok. Neskôr sme sa dozvedeli, že to bola len zámienka, pretože sme aj tak nemali čo robiť. Slušne povedané, fakulta nemala k dispozícií "biologický materiál". Asi dva-tri roky po skončení školy som robil v rámci letnej aktivity na Mlynoch zdravotníka a tam sme sa s oným asistentom stretli. Aj sme si pri víne potykali a pripomenul som mu túto príhodu. Už si na ňu nespomínal a ani mňa si nepamätal. Na patole som nebol zvláštny lúmen, nakoniec som ju ledva na druhýkrát urobil za tri.
Ale zato som si veľmi obľúbil internú. Prednášal nám ju profesor, ktorého som si veľmi vážil. Jeho prednášky mám dodnes odložené, pretože to, čo povedal malo "hlavu i pätu". Ak by som v tej dobe bol používal diktafón, jeho prednáška sa mohla rovno publikovať. Prednášky spestroval tým, že nám ukazoval pacientov s chorobami, o ktorých hovoril. Raz takto priviezla pacienta ošetrovateľka, s ktorou potom profesor plynule komunikoval po maďarsky. To som iba otváral ústa. Ako som sa neskôr dozvedel, bol to veľmi vzdelaný Rusín a nebol členom KSČ, ale papaláši si ho držali ako "svojho" a preto mohol cestovať aj po svete.
Môj tretí ročník bol pre medikov posledný, kedy oficiálne bývali na Mlynoch. Ten som prežil na dvojke na átriakoch za bytné 40 Kčs mesačne, so slovenským Maďarom Zolom. Bol to pediater, veľký stranník a bol z Demandíc. Vedľa nás bývali dvaja ašpiranti LF UK, z jednej strany Marián (teraz už docent) a z druhej strany istý Vietnamec (jeho "ťin-ťanské" meno som už zabudol). Ten sa každý večer menil na krajčíra. Šil nohavice, ktoré potom jeho súkmeňovci predávali na Centrálnom trhovisku. Toto boli asi prvé zárodky vietnamského kapitalizmu na Slovensku. Spočiatku som si vždy spomenul na rozprávku zo svojho detstva od bratov Grimmovcov o krajčírikovi, ale keď sa nám stena medzi dvomi izbami, ktorá mala asi hrúbku toaletného papiera začala večer, čo večer otriasať "tttt-tttt", znenávidel som všetkých krajčírov a všetkých Vietnamcov som za nich považoval.
Cez Zola som sa v tom čase zoznámil aj s ďalšími medikmi, šiestakmi Mirom a Danom. Hrali sa na veľkých frajerov a občas nám dávali rozumy. Najmä Miro bol expert na baby (už vtedy vedel, že bude gynekológ). V lete sme mali skúšku z chirurgickej propedeutiky (to je akýsi úvod do "normálnej" chirurgie). Už neviem ako a kde som sa zoznámil s jednou kočkou, volala sa Vilma. Tá sa vtedy do Mira zaľúbila, ale on ju trocha vodil za nos. Dala sa však nahovoriť, že mi bude robiť modelku na obväzy. Na chirurgickú propedeutiku sme totiž museli v rámci praktickej otázky vedieť to, čo bežne robia sanitári a zdravotné sestry, teda aj naložiť obväz alebo sadru. Miro sa úplne vyžíval v tom, keď ma mohol pred Vilmou buzerovať. Bolo to totiž v lete, na obväzovanie prišla v plavkách a vyzerala v nich naozaj dobre. Skúšku som nakoniec urobil za dva, ale akú som mal praktickú otázku, to si už nepamätám.
V tom čase na Mlynoch už fungovalo vysunuté pracovisko VB (teda Verejnej bezpečnosti, ako sa kedysi hovorilo polícií). Z titulu svojej funkcie v UNIC-u som sa dostal do okruhu ľudí, ktorí mali "byť nápomocní" činnosti tohto pracoviska, čo mi moji "súkmeňovci" z UNIC-u dlho nevedeli zabudnúť. Mysleli si, že majú medzi sebou bonzáka, ale skôr opak bol pravdou. So šéfom pracoviska Slavom som sa celkom skamarátil a keď sa dozvedel, že som "doktor", hneď som mal o bod viac. Samozrejme, už ako medik som mal v nemocniciach v Blave nejaké kontakty medzi kamošmi, ktorí boli čerství doktori a cez nich sa dalo všeličo vybaviť. A oný "orgán" to občas aj využíval a jeho nadriadení tiež. Tam som sa zoznámil aj s kriminalistom Janom (ešte pred pár rokmi hovorcom MV SR). Viedol SZM na Bezpečnosti v obvode Bratislava IV. teda v Karlovke. Počas revolúcie 1989 stúpol u mňa na cene, keď sa ako jeden z prvých bratislavských príslušníkov VB odvážil vystúpiť na tribúnu ku Kňažkovi a Budajovi a povedať, že "príslušníci VB nezasiahnu proti ľudu". Hoci jeho slová nemuseli mať veľkú váhu, dokonca si mohol za ne od svojich nadriadených vyslúžiť "pochvalu", vtedy to národu pod tribúnou iste dobre padlo. Dostal búrlivý potlesk.
(pokračovanie 28. júla 2015)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára