Neznášam Šmolkov a konflikty

   Tento týždeň vyzeral spočiatku celkom pohodový. Tešil som sa na deň voľna, ktorý preťal moju pracovnú aktivitu, ale to som nemal robiť. V utorok ráno mi zazvonil v práci telefón. Volala mi kolegyňa, ktorá robí rozpis služieb na centrálnom príjme.  Prosila ma, aby som si vzal inú službu, ako som pôvodne chcel a tú moju pôvodnú nechal kolegovi, ktorý koncom mesiaca nemôže slúžiť. Vravím si, prečo nie, veď mi je to v podstate jedno, sobota ako sobota. Tak som si vzal inú sobotu z konca mesiaca.        

V stredu ráno mi zvoní v práci telefón opäť. Na druhom konci linky je oná kolegyňa, celá nešťastná, že nevie, ako mi to povedať, ale na tú službu, ktorú mi včera ponúkla si nárokuje iná kolegyňa, ktorá sa s ňou kvôli tomu pochytila, vraj ju mala rezervovanú už predo mnou. A musí ju mať aj keby... (veď to poznáte, aké to je keď niekto niečo chce stoj, čo stoj...). Tak som sa teda podujal, že  problém, ktorý som síce nespôsobil ja, sa pokúsim s onou kolegyňou vyriešiť. Teraz však nie som si istý, či som urobil dobre, ale...

   Veď posúďte sami. Zdvihol som teda slúchadlo a zavolal som onej kolegyni, ktorá mi „vyfúkla“ sobotnú službu koncom mesiaca. Spočiatku bola moja reakcia veľmi mierna, skutočne som nemal záujem zvyšovať na ňu hlas, alebo jej nebodaj vynadať. Ale to, čo predchádzalo môjmu telefonátu s ňou a čo som počul o tom, ako bojovala o tú službu mi vyrazilo dych. Myslím si, ak ona chce používať takéto argumenty a neférové ťahy (hoci som v podstate mierumilovný typ a konflikty v zásade nevyhľadávam (najmä nie s kolegami a s kolegyňami už tobôž nie), povedal som si, že toto si len tak nenechám. „Logické argumenty“ (aspoň som si vtedy z môjho pohľadu myslel, že logické sú) v rozhovore s ňou nezabrali. Keďže  medzi nami nedošlo ku kompromisu ani po 15-minútovom telefonáte, rozhodol som sa ho rázne ukončiť. Hoci vulgárne výrazy používam naozaj len keď to už musí byť (asi to ak muselo byť aj tentoraz), rozhovor som ukončil vetou: „S...m na to, tak si tú službu zober, ja to jeden mesiac bez jednej soboty prežijem... Končím. Ahoj.“  Potom som zavolal kolegyni, ktorá píše služby, takmer do bodky som jej odrapotal predošlý telefonát a vzal som si nasledujúcu nedeľu po tej inkriminovanej sobote, hoci nedeľa mi z rodinných dôvodov maximálne nevyhovuje. Asi o 5 minút mi znova zvoní telefón. Na druhom konci bola kolegyňa, s ktorou sme sa preli o tú sobotu. S plačom sa mi ospravedlnila, uznala moje argumenty a tvrdila, ako ju to veľmi mrzí, že bude mať kvôli tomu, čo som jej povedal, pokazenú celú dovolenku, na ktorú nastupovala vo štvrtok a vraj si na zmierenie a do nového roka musíme štrngnúť. Veľmi ma to prekvapilo a musím uznať, že hoci mi tú službu napokon nechala a vlastne som bol v spore víťazom, vôbec som sa ním necítil. Odpustil som jej so sľubom, že si teda na ten nový rok štrngneme. Ona si vzala tú nedeľu po mne, tak som jej sľúbil, že to zrealizujeme pri výmene služieb, lebo inú možnosť na stretnutie máme veľmi zriedka. Ja si to budem môcť dovoliť, budem mať totiž po službe a príde po mňa manželka. Kolegyňa si však bude môcť len symbolicky liznúť, inak v prípade kontroly by mohla mať o problém a možno ďalší konflikt viac. Ale to už je mimo mňa. Našťastie!  Ak by všetky moje konflikty končievali takto, možno by som ich mal celkom rád. Ale nie som masochista a nechcem byť ani alkoholik. Pohľad na niektorých mojich pacientov ma totiž pred prepadom do tejto kategórie dostatočne chráni.  

   P.S. A prečo nemám rád šmolkov? Keď boli moje deti menšie, vypukla tzv. šmolkománia (niektorí rodičia si ju iste pamätajú). Šmolkovia boli všade, v televízií, v rozhlase, na kazetách, na tričkách, no jednoducho sa bez nich nezaobišlo žiadne dieťa a dospelí ich mali plné zuby (myslím tých šmolkov a možno aj vlastných detí, keď si ich doma púšťali od rána do večera). Potom prišli pokémoni a znova to isté, ale to som si už zvykol. Ale šmolkovia boli prví a práve preto, že boli všade, mi začali liezť na city.  Podobne je to aj s konfliktmi. Ak vás zachvátia, nie ste schopní ničoho. Aj ja som chcel tento blog písať už vo štvrtok poobede, ale po konflikte s manželkou pár hodín predtým (samozrejme, pre hlúposť),  som už naň nemal síl. Mimochodom, aj manželka sa mi na druhý deň ospravedlnila!


(Z mojich blogerských začiatkov)