Pamätám sa na jednu príhodu z detstva. Mama odišla na pár dní k rodičom a môj otec bol do jej návratu bez polievky, hoci navarené mal. Nevedel totiž okrem iného, nájsť naberačku.
Zato moja manželka vie veľmi dobre, že v tomto ohľade so mnou "nevypečie". Základné "ženské práce", teda varenie, pranie, žehlenie a podobné činnosti ako bývalý "starý mládenec" zvládnem aspoň tak, aby som nezomrel od hladu a špinavý. Hoci jedlo, ktoré raz za čas musím navariť sa manželkinej kuchyni nevyrovná, ešte sa u nás doma z neho nikto neotrávil. Dokonca deti sprášia moje opekané zemiaky skôr ako stihnem po sebe umyť riad. Vzájomná závislosť partnerov na sebe je síce pekná vec, ale aj tá má svoje hranice. Ženiť sa preto, aby muž mal doma slúžku je rovnako hlúpe, ako vydávať sa preto, aby žena mala doma sponzora. Muž sa má vedieť postarať o rodinu, ale aj žena by mu mala byť nápomocná aspoň tým, že zbytočne nerozhadzuje tam, kde to nie je treba, napr. závislosťou na nakupovaní.
Tak ako muži bývajú často závislí po svadbe na svojich polovičkách, tak sa niektorí z nich často prepracujú aj k iným závislostiam. Život so závislákom je hotové peklo a pred takýmito zväzkami často varujú aj odborníci. Ale, čo už s tým človek narobí, ak istou formou závislosti je aj láska. Zaľúbencovi jednoducho nevysvetlíte, že vzťah, do ktorého sa rúti, je neperspektívny a že mu potencionálne hrozí, že dotyčná dáma ho "po použití" vyhodí ako papierovú vreckovku. Obyčajne pochopí, až keď je už neskoro. Lenže, ak spáli za sebou všetky mosty, nebudú sa s ním baviť ani dvere na záchode rodičovského domu. Ale jemu je to obyčajne v stave zaľúbenosti úplne jedno.
Alkoholik tiež nechápe, že jeho životným krédom nemusí byť fľaška. Snažím sa mu to vysvetliť vždy, keď mám príležitosť. Sú takí, čo pochopia, ale sú aj takí, pred ktorými sa môžete aj na hlavu postaviť a ušami podoprieť, je im to jedno. Mám však istú pomerne osvedčenú formuláciu, ktorá zaberá na tých, čo majú deti. Ak sa nechcú priznať, že pokračujú v pití, poviem im jedno: "...moje zdravie to nie je čo si ničíte, za moje peniaze tiež nepijete, takže kľudne pokračujte. Ale ak budete takto pokračovať o pár mesiacov skončíte s tvrdou pečeňou v nemocnici a o ďalších pár mesiacov v jednej peknej červenej budove vedľa nej." Väčšina pochopí, čo tým myslím (tou červenou budovou je novozámocká patológia) a tým, ktorí stále nechápu poviem: "... a z tej červenej budovy vás možno odvezú na Mercedese ..." Vtom mnohí spozornejú. Ak ešte stále nechápu, vysvetlím im, že ten Mercedes je pohrebný a cintorín len o pár sto metrov ďalej. Trocha sarkazmu väčšinou pomôže zachrániť otca alebo matku rodiny. Mnohí sú mi potom za to vďační a mal som už aj pár prípadov, ktoré sa po takomto rozhovore so mnou pohárika ani nedotkli.
Je však zaujímavé, že akonáhle ochorie alkoholik alebo fajčiar, hneď chce tie najlepšie lieky, aby sa mohol čím skôr vyliečiť. Asi preto, aby mohol znova piť a fajčiť. Hoci s našim ministrom zdravotníctva v mnohom nesúhlasím, dávam mu za pravdu v tom, že kto si sám vedome poškodzuje svoje zdravie, mal by odvádzať vyššie zdravotné poistenie a nemal by dostávať takú istú liečbu ako ten, kto si svoje zdravie aspoň vedome nepoškodzuje. Mimochodom pred pár dňami som mal v ordinácii alkoholika, ktorý chodí ku mne už "nejaký ten piatok". Po "výplachu žalúdka", pretože laboratórne výsledky mal stále rovnaké, som mu podal nález a jeho otázka bola: "A lieky nedostanem?" Moja odpoveď znela: "Nie, ak budete dodržiavať režim, predpíše Vám ich Váš praktický lekár". A viete čo mi na to povedal? "No tak ja už viac neprídem". Tak som mu povedal to, o čom píšem vyššie. Kontrolu som mu dal až za polroka (inak som ho bežne kontroloval raz za tri mesiace), no uvidíme, čo z neho bude. Ale veľkú nádej do neho nevkladám.
Zvláštnou skupinou závislákov sú fajčiari. Tí to budú mať aj na Slovensku čoraz ťažšie. Odučiť ich od svojho zlozvyku je rovnako ťažké, ako ktoréhokoľvek iného závisláka. Často si neuvedomujú, že ich dym môže byť pre nefajčiara rovnako nepríjemný, ako pre triezveho pohľad alebo kontakt s alkoholikom. Musím sa priznať, že pohľad na cigaretu v ženských rukách, nech je ich majiteľka akokoľvek krásna a príťažlivá, vo mne zvlášť príjemné pocity nevyvoláva a ak sa o nejakej trebárs aj sympatickej žene dozviem, že fajčí, už má u mňa sto bodov dole. Našťastie sa pohľad na fajčenie a fajčiara začína pomaly, ale isto meniť. Fajčenie už v moderných krajinách nie je "in" a napr. v Kanade by sa na vás ako fajčiara, pozerali ako na mimozemšťana.
Drogy sú kapitolou, o ktorej by sa dali písať romány, ale to nie je účelom tohto môjho článku. Niekoľko rokov spolupracujem s Domom života bez drog v Ľudovítove. Jeho klienti sú mojimi pacientmi, pretože mnohí z nich majú ochorenia, s ktorými pracujem. Veľká väčšina z nich sú inteligentní mladí ľudia do tridsať rokov, ktorí si pomaly začínajú uvedomovať, že sa dá žiť aj inak ako s drogou. A to je chvályhodné.
Možno aj ja sa pomaly stanem závislákom – na PC a na blogovaní. Ale vzhľadom na to, že (ako hovoria moji doma), som rodený lenivec a škrob, dúfam, že mi nič podobné nehrozí. Na PC mám totiž nainštalovaný program, ktorý ma po určitom čase od internetu jednoducho odpojí a ak sa to už stane, som príliš lenivý zapínať ho znova. Chvála Bohu! Inak by som už možno mal na očiach "popolníky", krivú chrbticu a trasľavé ruky.
Jednu závislosť však predsa len mám a tou je muzika, ale o nej možno nabudúce v inej rubrike.
P.S. A prečo neznášam šmolkov, to ste sa mohli dočítať v prvom dieli tohto môjho seriálu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára