Súdruhovia z NDR na vylepšovaní E512-ky neúnavne pracovali, ale na stroji bolo vždy čo zlepšovať. Zvýšenie účinnosti mlátiaceho systému sa dalo dosiahnuť umiestnením zopár starých hadíc na sitá, v ktorých sa potom zrno nezachytávalo a klasy boli lepšie vymlátené. Autorom tohto a mnohých ďalších zlepšovacích návrhov bol môj otec. Napriek svojim pracovným výsledkom, keďže nikdy nebol súdruh a deti mu chodili na náboženstvo, nemohol dostať Rad práce, lebo ten nositeľom poskytoval isté výhody a 400 Kčs k dôchodku. Raz sa stalo, že celú žatvu v súťaži viedol a nakoniec ho „predbehol" nejaký súdruh z Barce o 10 hektárov, ktoré mu na konci súťaže akoby zázrakom pribudli.
 |
| Môj otec na žatve niekedy v 70-tych rokoch |
S príchodom E516-ky koncom 70-tych rokov prišli ďalšie vylepšenia. Priestor kombajnistu dostal vylepšenú kabínu. Síce zatiaľ neklimatizovanú, ale bol to pokrok, pretože do kabíny sa toľko neprášilo, ako keď bol kombajnista vystavený otvorenému priestoru. Vyštípané červené oči od prachu už neboli také bolestivé, ako kedysi. Hoci teplota v kabíne počas dňa dosahovala aj 40 stupňov, kabína poskytla kombajnistovi neoceniteľnú ochranu najmä večer, v noci a v jeseni, kedy už boli dni chladné a kosila sa kukurica.
V čase nástupu E512-tiek sa objavil aj sovietsky stroj Kolos (teda nie kolos ale v preklade klas). Otca súdruhovia nútili, aby si ho zobral, aj ho raz poslali na školenie. Pýtal sa sovietskeho technika ako funguje žacie ústrojenstvo. Ten mu však povedal, že on je špecialista na podvozok. Toto sa u súdruhov z NDR stať nemohlo. Navyše otec mal dobré skúsenosti s E512-kou, opakovane ho Nemci ako zlepšovateľa a popredného kombajnistu pozvali aj do ich výrobného závodu, kde bol dvakrát vyznamenaný. Tak si postavil hlavu a nakoniec mu tú E512-ku dali.
Tradičné v tom čase boli aj presuny kombajnistov naprieč celou republikou, ba až na Moravu, odkiaľ zas chodili kombajnisti k nám na juh v čase, kedy u nich obilie ešte len dozrievalo. Môj otec chodil do Kamenca pod Vtáčnikom, Necpál alebo do Přerova. Pri 20 km/h rýchlosti stroja, ktorý ťahal za sebou žacie ústrojenstvo, poskladané na vozíku, cesta do nového pôsobiska trvala niekedy aj 12-24 hodín.
Žatva bola pre kombajnistov „rajom" s trpkou príchuťou. Počas sezóny zarobili síce dvojnásobok zimného platu, ktorý im ostatní niekedy závideli, ale len málokto chcel vidieť, že robili denne 10-15 hodín. Otec chodieval domov večer o desiatej a ráno o piatej už vstával. Takže prakticky od júna do novembra sme ho my deti doma skoro nevideli. Pracoval aj cez víkendy. Žatva počkať nemohla. Bola to drina, ktorú však mal rád.
Na takomto poli by si už súdruh priemer toho veľa nenadrvil.
Aj v tých časoch chodili súdruhovia na polia drviť klasy a čosi trepať o dobrej úrode. Staré, pre niektorých dobré časy sa nám asi začínajú vracať. Náš súdruh priemer s hodinkami v cene 22 000 € tiež drvil klásky a čosi brblal o dobrej úrode. Slovenské poľnohospodárstvo je na kolenách a byť dnes poľnohospodárom je možno ešte ťažšie, ako v minulosti. A to aj napriek tomu, že kombajny sú už klimatizované, kombajnisti si v kabíne môžu pospevovať o dobrej úrode, mladí sa do tohto zamestnania nehrnú. Ak chce súdruh priemer niečo urobiť pre poľnohospodárov, mal by prejsť od drvenia klasov k činom a zatraktívniť toto povolanie, ktoré živí nás všetkých, napr. aj nejakými stimulmi pre mladých začínajúcich poľnohospodárov. Tí, ktorí by tie úľavy dostali, by však asi museli prísť z Východu alebo z Ameriky a podarovať pánu priemerovi nejaké nové hodinky.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára