Už počas prvého ročníka som začal pracovať v UNIC-klube na Mlynoch, kde na poste predsedu Rady klubu nastalo začiatkom školského roka 1979/80 menšie bezvládie. Na pár mesiacov bol poverený vedením študent práva Mišo. Asi v novembri som bol menovaný za šéfa ja.
Pribudli mi nové povinnosti, už to nebolo ako v prvom ročníku, keď som bol len pravá ruka kultúrnej referentky. Zrazu som bol postavený do úlohy, ktorú som nikdy predtým nerobil a mal som z nej veľké obavy. Podpredsedom totiž zostal Jožo (donedávna poslanec slovenského parlamentu) ktorý bol ako študent a "unikár" známy svojim "nekonformným" správaním. UNIC-klub v tom čase fungoval ako tzv. agitačné stredisko Slovenskej televízie, ktoré slúžilo na popularizáciu jej činnosti medzi študentami a prykryté to bolo "podporou politiky KSČ". Jeho šéfom za mojich čias bol pán, ktorý Jožovi nevedel zabudnúť, že ho prijal v kancelárií UNIC-klubu fajčiac s vyloženými nohami na stole. Musel som toto jeho faux pas v televízií trocha vyžehliť, ale dotyčný pán mu to do konca svojho funkčného obdobia nezabudol. Naša spolupráca však fungovala skôr na kamarátskej báze. "Styčným dôstojníkom" medzi televíziou a UNIC-klubom bol inžinier Vojto. S ním sme sa všetci skamarátili natoľko, že niektorí z nás "unikárov" mu dokonca boli aj na svadbe alebo pomáhať na stavbe rodinného domu. Cez neho sme potom žehlili všetky problémy, ktoré v spolupráci nastali. Pamätám sa raz na isté oslavy, neviem, možno to bol "víťazný február", ale podstatné bolo, že na prejav súdruhov z mestského výboru KSČ, ktorý bol doplnený "kultúrnou vložkou" operných spevákov prišli až dvaja študenti a traja členovia Rady klubu, ktorí akciu zabezpečovali po technickej stránke. Bol som medzi nimi, a preto sa mi ťažko potom na koordinačnej rade vysvetľovalo, že sme urobili, čo sa dalo. Boli však aj príjemné chvíle na akciách, organizovaných v spolupráci s televíziou. V UNIC-klube sa niektoré filmy dokonca premietali v predpremiére (napr. Jakubiskov "Postav dom, zasaď strom". Tí, čo tento film poznáte, iste uznáte, že na tú dobu to bol priam husársky kúsok, pustiť takýto slovenský film študentom, a to dokonca v predpremiére).
Čo to vlastne bola tá koordinačná rada? Bol to akýsi orgán, zložený zo zástupcov fakúlt UK (na jej čele stál dlhý čas istý docent, ktorý sa takto všade aj podpisoval, teda so všetkými titulmi pred i za menom), riaditeľstva ŠD ĽŠ (teda študentského domova Ľudovíta Štúra, tak sa vtedy volali internáty na Mlynoch), agitačného strediska televízie a študentov (študentskej rady a ja som tam bol ako šéf vtedy "jedinej kultúrnej ustanovizne študentov na Mlynoch", teda UNIC-klubu). Pamätám sa ako sme tam raz riešili prípad študentov, ktorí mali na internátnej izbe sovietsku a americkú zástavu, medzi nimi znak SZM (teda Socialistického zväzu mládeže), okolo neho fotky holých báb a nápis: "Sexom za mier!". Na tú dobu to bola priam superkreativita. Hrozilo im, chudákom, vylúčenie z intráku, no potom sa to nejako ututlalo.
Po rozbehu práce v UNIC-klube sa blížilo skúškové obdobie. Začal som ho dosť neslávne. Asi som chcel zostať verný tradícií mojich predchodcov v UNIC-klube. Prvá skúška v zime z biológie mi ešte vyšla za jedna. Robil som ju u vtedajšieho dekana LF UK, ktorý si ma pamätal z UNIC-u a poznal ho dobre aj môj mecenáš, cez ktorého som sa dostal do školy, tak som sa tešil, že som si neurobil hanbu. Druhá skúška z angličtiny už bola za dva a v letnom semestri ma čakala hotová pohroma. Chémia ledva (hoci na prvýkrát) za tri, fyziológia za dva a z politickej ekonómie ma vyrazil asistent, ktorý robil na intráku na Mlynoch politického zástupcu. Ten mal za úlohu dozerať aj na činnosť klubu. Veľmi sme sa neskamarátili a ani si ma, zrejme, na skúške nechcel pamätať. Tváril sa ako skutočný súdruh. Raz darmo, neovládal som ekonomické zákony "zahnívajúceho" kapitalizmu, (nerehocte sa, tak nás to kedysi učili), nuž poslal ma do "teplých krajín".
Počas celých šiestich rokov na medicíne som býval na Mlynoch na "átriakoch". Už v tom čase boli v dosť dezolátnom stave. Osprchovať ste sa mohli len, ak ste si priniesli vlastný kohútik a ružicu. Kuchynky boli tiež zničené ako terajší Luník IX. Študentská rada sa mohla aj postaviť na hlavu a ušami podoprieť, medzi 10 študentmi stačili dvaja bordelári na to, aby pokazili, čo sa dalo. Aj my sme mali v ročníku takých expertov. Dvaja z nich bývali na jednej chodbe so mnou, našťastie však o niekoľko izieb ďalej. Inak by som bol vtedy od toho smradu, ktorý sa šíril z ich izby, asi umrel. Raz sa stalo, že neupratovali asi tri mesiace. Nevynášali koše, neumývali podlahu, no proste nerobili v izbe okrem spánku, (ak sa v takom smrade vôbec dalo spať), asi nič. Neviem, čo ich k tomu doviedlo, ale v jednu sobotu zrazu vidím, že Milan s Petrom upratujú. Myslel som si, že sa zbláznili. Vyviezli z izby asi 5 fúrikov špiny. Mimochodom obaja patrili na vtedajšie pomery do "vyššej strednej triedy". Jeden mal otca "normálneho doktora" a druhý zverolekára.
V lete po druhom ročníku sme mali tzv. "sesterskú prax". Už teraz presne neviem, kde sme počas nej bývali, ale pamätám si, že som praxoval na urológií na Kramároch. Tam so sa po prvýkrát stretol so živou urologičkou a vysokoškolsky vzdelanou zdravotnou sestrou. Počas praxe som sa tam zoznámil s jednou sestričkou. Bola v tom čase dosť nešťastná, lebo už bola zasnúbená a snúbenec sa jej zabil na motorke. Hoci bola odo mňa o pár rokov staršia a sympatie boli na oboch stranách, nakoniec z toho nič nebolo. Teda bolo. Pozvala ma na omšu, tuším do Modrého kostolíka a potom som kvôli nej takmer zruinoval "unikársky" účet za telefón. Raz som jej volal do nočnej a telefonovali sme spolu 6 hodín, teda ak nerátam prestávky, keď musela odbehnúť k pacientovi. To som už bol šéfom UNIC-u a dovtedy sme mali telefón voľne prístupný a aj "unikári" si mohli zavolať domov, keď potrebovali. V septembri, keď prišiel účet asi 600 Kčs za telefón, čo bol na tú dobu hotový majland, sa pokladník Rado veľmi čudoval (aj ja s ním) a technicky zdatní chalani z Rady klubu uvažovali, či sa nám niekto nenapichol cez prázdniny na linku. No, ale dať si v tom čase urobiť výpis hovorov alebo zistiť niečo podobné bola priam utópia. Tak to klubová pokladnica zacvakala za mňa a telefón sme umiestnili do skrinky, od ktorej mali kľúče traja ľudia, medzi nimi, samozrejme, aj ja. Tak "unikári" urobili capa záhradníkom. Mal som z toho dlho výčitky svedomia, ale doteraz som sa s tým nikomu nepriznal...
(pokračovanie 27.júla 2015)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára