Váš gastroenterológ sa po sviatkoch na vás teší!
Varujúce upozornenia sú pred sviatkami takmer na dennom poriadku. Zo skúseností však väčšina z nás môže povedať, že tieto dobre mienené rady, bez ohľadu na to, či ich autormi sú odborníci alebo laici, vždy (alebo takmer nikdy) nepadnú na úrodnú pôdu.
Tí, ktorí máme starostlivosť o žalúdky svojich chlebodarcov v pracovnej náplni, by sme sa na sviatky i medzisviatkové resp. posviatkové obdobie mali vlastne tešiť. Nuž, ale keďže najlepší slovenskí gastroenterológovia cez Vianoce a niektorí ani po Vianociach nepracujú, rozhodol som sa z titulu svojej profesionálnej deformácie osobnosti dať tomuto pospolitému ľudu pár dobre mienených rád, ktoré nakoniec väčšina, vrátane mňa aj tak nedodrží.
Ale aj s radami lekárov je to niekedy ako s paragrafmi. Radšej sa obchádzajú, ako dodržiavajú. Niekomu nestačí povedať to slušne, jednoducho to nepochopí. Trocha to ním zatrasie, až keď to dostane po lopate a možno aj trocha vulgárne. Dnešný svet je už totiž taký skazený, že človek rozumie viac vulgarizmom ako slušnej reči.
Ako by sme sa mali teda cez sviatky správať k svojim tráviacim orgánom, aby sme po nich nakoniec neskončili s hadicou v krku alebo v zadku? Nuž asi ako v tom príbehu o zaručenej redukčnej diéte. Poznáte to. Pošlite 100 Sk na uvedenú adresu a dostanete návod, ako za týždeň schudnúť 10 kg. Urobíte, ako si želá inzerent a o týždeň dostanete veľkú obálku alebo krabicu v domnienke, že v nej nájdete zabalený zázračný prípravok na chudnutie.
Namiesto neho po rozbalení tam však na vás civie iba malý lístok s piatimi veľkými písmenami NEŽER.
Nuž a k tomu by sa ešte hodilo dopísať NESLOP.
NEVYVAĽUJ SA pred telkou s plným žalúdkom a radšej sa choď po obede prebehnúť so psom. Keď sa vrátiš, vezmi deti a choď te si stavať snehuliaka.
NECHRÁP s plným bruchom, lebo budeš mať bujaré sny a namiesto príjemného spánku môžeš nedobrovoľne skončiť v najmenšej miestnosti svojho bytu a stráviť tam celú noc.
A buď si istý, že ak to nedodržíš, tvoj gastroenterológ sa po sviatkoch na teba bude tešiť a vo svojej ordinácií ťa privíta minimálne s domácou klobásou a šampanským. Klobásu dostal pred Vianocami od Juli nény so slovami:
"Dojte si pón doktor, zobíjoli sme sa". A šampanské? Nebuď naivný, to tiež určite nekupoval kvôli tebe.
Možno ti medzi dverami povie: "Dajte si pán Obézny, aj tak sme to už doma chceli vyhodiť!"
Aj on totiž musí z niečoho (niekoho) žiť.
písané pre blog.sme.sk v r. 2005
streda 23. decembra 2015
utorok 17. novembra 2015
Moje spomienky na November 1989
Keď padol berlínsky múr, dúfal som, že čosi podobné zažijeme aj v Československu. O tom, že sa tak stane, som však nebol celkom presvedčený, hoci atmosféra u nás už bola dosť uvoľnená a režim slabol. Dôkazom toho mohli byť aj humoristické relácie, ktoré sa v tom čase vysielali v Slovenskom rozhlase. Jednu z nich, Humorikon, moderovala aj moja niekdajšia klubová ideologička Eňa (vtedy ešte Kunštárová). To čo si tí dvaja s Oliverom Andrássym v tej relácii niekedy dovolili, bolo miestami ostré, ako maďarská paprika a ja som len čakal, kedy zahlásia, že o ďalší mesiac ich už počuť nebudem. Ale nestalo sa.
Slovenská televízia, to bol v tom čase jeden komunistický moloch. O budovaní socializmu vtedy v Televíznych novinách horlivo referoval aj jej terajší riaditeľ. Tuším práve z jeho úst som počul prvú ideologicky upravenú správu o pražskej študentskej demonštrácii zo 17. novembra.
Našťastie v maďarskom rozhlase naďalej vysielali moje obľúbené hudobné relácie, ktorých akoby sa prebiehajúce zmeny ani netýkali. Najväčšie svetové hity som mal teda v malíčku a aj na svojich kazetách. Cher spievala „If I could turn back time", ale našťastie sa u nás čas uberal dopredu a politické zmeny nenechali na seba dlho čakať. Aj v našej populárnej hudbe boli už v tom čase odvážne texty. Pieseň Tublatanky „Pravda víťazí" sa stala nepísanou hymnou nežnej revolúcie a dovtedy nikdy nevydaná skladba „Loď do neznáma" iba podporila atmosféru tých dní.
Naše ešte stále cenzúrované správy v rozhlase, televízii a v denníku Práca, ktorý nám domov vtedy chodil, som si korigoval počúvaním, no ako sa im vtedy hovorilo „štvavých, protisocialistických vysielačov", Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky. Tam v tom čase už pracoval aj jeden z bývalých slávnych bratislavských diskotékarov, Števo Anderko, ktorý do USA emigroval pár rokov predtým. Našťastie môj starý tranzistorák Menuet 2 mal aj krátke vlny, na ktorých uvedené stanice vysielali. Cez hudobné relácie som sa tak dostal k politickým. Vtedy som konečne pochopil svojich starých otcov, ktorí počúvali ako o dušu, rušené vysielanie týchto staníc ešte v čase, keď som bol malý chlapec.
V novembri 1989 som čosi vyše roka po atestácii, ako mladý internista mal na našom oddelení povesť rebela. Nuž bol som slobodný a bezdetný a asi aj viac odvážny, ako poniektorí kolegovia. Tí čo mali už svoje postavenie a rodiny, radšej mlčali - aj po Novembri. Mnohí stále nevedeli, kam sa majú postaviť.
Nastalo obdobie vyslovovania dôvery svojim nadriadeným. Poobede sme sa zhromaždili v zadnej miestnosti oddelenia, kde sme mávali ranné sedenia. Hlasovanie o dôvere bolo síce tajné, ale každý z nás vedel, od koho boli dva hlasy za, ktoré náš primár dostal. Jeden od vrchnej sestry a druhý od predsedu SZM. O pár dní na to primár na vizite demonštratívne zahodil svoju stranícku knižku, so slovami, že vraj politika do nemocnice nepatrí. A začal chodiť do kostola.
Neviem, či bol aj na polnočnej, ale pamätám si, že kostol doslova praskal vo švíkoch. Náš primár očného, ktorý neohol chrbát ani za socializmu a do kostola chodil aj vtedy, sa asi musel cítiť trápne, keď videl okolo seba toľko komunistov. Tí ho ako odborníka nechali pracovať, pretože lepšieho v tom čase široko-ďaleko nebolo. A náhradu za neho nemali.
Na deň Generálneho štrajku si pamätám úplne presne. Ráno som s pripnutým znakom VPN na modrej juhoslovanskej vetrovke značky Toper, nasadol do sanitky, rozheganej tisícdvestotrojky, ktorá sa pomaly terigala do galantskej nemocnice. Išiel som tam s pacientom na kolonoskopiu. Hoci som nevedel, ako dopadne vyšetrenie a či na ceste nebudeme mať kvôli štrajku nejaké problémy, šiel som. Bolo to lepšie ako zostať v nemocnici, pretože hoci bol štrajk, my sme pracovať museli a mohli sme sa k nemu pridať iba morálne. Pacienta aj jeho nie celkom príjemnú diagnózu si pamätám dodnes.
V tom čase sa už aj v nemocnici a v meste začalo formovať VPN. Do okresných štruktúr sa však pretlačili mnohí kariéristi, prezliekači kabátov a kriminálnici. Zhromaždenia VPN v nemocnici boli tiež pomerne živelné. Akosi mi prischlo, pripraviť si a prečítať stanovisko k vysloveniu nedôvery nášmu primárovi. Hoci ma podporovalo prakticky celé oddelenie, nevedel som, ako skončím. Napriek tomu som v tom čase na hlavné vchodové dvere do nemocnice vylepil odvážny text piesne TEAM-u, „Jeden kabát, jedna koža, jedna tvár". Rozčuľovali ma špitálski prezliekači kabátov a takto som im chcel vyjadriť svoje „sympatie". Nuž ale, ako sa neskôr ukázalo, mnohí z nich prežili vo svojom postavení dodnes. A politickí chameleóni dokonca kandidovali aj do terajších volieb do VÚC.
Neviem, kedy ma to napadlo, ale keď primára v januári 1990 odvolali, rozhodol som sa, že nášmu predsedovi SZM to hlasovanie o dôvere primárovi trocha „osladím".
Vyhotovil som mu „lustrační osvědčení", na ktoré som rovnako amatérsky capol pečiatku, pripomínajúcu oficiálny štempeľ Ministerstva vnitra. Nemal som ani šajnu o tom, ako vyzerá pravý podpis Jána Langoša, vtedajšieho federálneho ministra vnútra, ale spoliehal som sa na to, že ani adresát to vedieť nebude. Pečiatku som vyrobil z rubu koruny československej, na ktorej bol štátny znak a okolo neho text, čo značne pripomínalo pečiatky, aké dávala vtedajšia Verejná bezpečnosť alebo colníci do našich dokladov. Papier bol síce obyčajný, kancelársky, ale hlavičku mal ako sa patrí aj s jednacím číslom a podobnými hlúposťami.
V strede boli veľkými písmenami napísané nacionálie dotyčného a pod nimi text:
OSOBA JE EVIDOVÁNA VE SVAZKU č. ...
jako spolupracovník Státní bezpečnosti
kategorie..... pod krycím jménem.................
V Praze dne................. Ján Langoš
Federální ministr vnitra
(pečiatka a nečitateľný podpis)
Zhodou okolností som bol pri tom, keď si obálku na lekárskej izbe otváral. Krvi by sa v ňom asi nebol dorezal. Keď som sa mu s tým neskôr priznal, skoro ma prizabil.
Dnes tiež chodí do kostola.
(písané pre blog.sme.sk v r. 2009)
Slovenská televízia, to bol v tom čase jeden komunistický moloch. O budovaní socializmu vtedy v Televíznych novinách horlivo referoval aj jej terajší riaditeľ. Tuším práve z jeho úst som počul prvú ideologicky upravenú správu o pražskej študentskej demonštrácii zo 17. novembra.
Našťastie v maďarskom rozhlase naďalej vysielali moje obľúbené hudobné relácie, ktorých akoby sa prebiehajúce zmeny ani netýkali. Najväčšie svetové hity som mal teda v malíčku a aj na svojich kazetách. Cher spievala „If I could turn back time", ale našťastie sa u nás čas uberal dopredu a politické zmeny nenechali na seba dlho čakať. Aj v našej populárnej hudbe boli už v tom čase odvážne texty. Pieseň Tublatanky „Pravda víťazí" sa stala nepísanou hymnou nežnej revolúcie a dovtedy nikdy nevydaná skladba „Loď do neznáma" iba podporila atmosféru tých dní.
Naše ešte stále cenzúrované správy v rozhlase, televízii a v denníku Práca, ktorý nám domov vtedy chodil, som si korigoval počúvaním, no ako sa im vtedy hovorilo „štvavých, protisocialistických vysielačov", Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky. Tam v tom čase už pracoval aj jeden z bývalých slávnych bratislavských diskotékarov, Števo Anderko, ktorý do USA emigroval pár rokov predtým. Našťastie môj starý tranzistorák Menuet 2 mal aj krátke vlny, na ktorých uvedené stanice vysielali. Cez hudobné relácie som sa tak dostal k politickým. Vtedy som konečne pochopil svojich starých otcov, ktorí počúvali ako o dušu, rušené vysielanie týchto staníc ešte v čase, keď som bol malý chlapec.
V novembri 1989 som čosi vyše roka po atestácii, ako mladý internista mal na našom oddelení povesť rebela. Nuž bol som slobodný a bezdetný a asi aj viac odvážny, ako poniektorí kolegovia. Tí čo mali už svoje postavenie a rodiny, radšej mlčali - aj po Novembri. Mnohí stále nevedeli, kam sa majú postaviť.
Nastalo obdobie vyslovovania dôvery svojim nadriadeným. Poobede sme sa zhromaždili v zadnej miestnosti oddelenia, kde sme mávali ranné sedenia. Hlasovanie o dôvere bolo síce tajné, ale každý z nás vedel, od koho boli dva hlasy za, ktoré náš primár dostal. Jeden od vrchnej sestry a druhý od predsedu SZM. O pár dní na to primár na vizite demonštratívne zahodil svoju stranícku knižku, so slovami, že vraj politika do nemocnice nepatrí. A začal chodiť do kostola.
Neviem, či bol aj na polnočnej, ale pamätám si, že kostol doslova praskal vo švíkoch. Náš primár očného, ktorý neohol chrbát ani za socializmu a do kostola chodil aj vtedy, sa asi musel cítiť trápne, keď videl okolo seba toľko komunistov. Tí ho ako odborníka nechali pracovať, pretože lepšieho v tom čase široko-ďaleko nebolo. A náhradu za neho nemali.
Na deň Generálneho štrajku si pamätám úplne presne. Ráno som s pripnutým znakom VPN na modrej juhoslovanskej vetrovke značky Toper, nasadol do sanitky, rozheganej tisícdvestotrojky, ktorá sa pomaly terigala do galantskej nemocnice. Išiel som tam s pacientom na kolonoskopiu. Hoci som nevedel, ako dopadne vyšetrenie a či na ceste nebudeme mať kvôli štrajku nejaké problémy, šiel som. Bolo to lepšie ako zostať v nemocnici, pretože hoci bol štrajk, my sme pracovať museli a mohli sme sa k nemu pridať iba morálne. Pacienta aj jeho nie celkom príjemnú diagnózu si pamätám dodnes.
V tom čase sa už aj v nemocnici a v meste začalo formovať VPN. Do okresných štruktúr sa však pretlačili mnohí kariéristi, prezliekači kabátov a kriminálnici. Zhromaždenia VPN v nemocnici boli tiež pomerne živelné. Akosi mi prischlo, pripraviť si a prečítať stanovisko k vysloveniu nedôvery nášmu primárovi. Hoci ma podporovalo prakticky celé oddelenie, nevedel som, ako skončím. Napriek tomu som v tom čase na hlavné vchodové dvere do nemocnice vylepil odvážny text piesne TEAM-u, „Jeden kabát, jedna koža, jedna tvár". Rozčuľovali ma špitálski prezliekači kabátov a takto som im chcel vyjadriť svoje „sympatie". Nuž ale, ako sa neskôr ukázalo, mnohí z nich prežili vo svojom postavení dodnes. A politickí chameleóni dokonca kandidovali aj do terajších volieb do VÚC.
Neviem, kedy ma to napadlo, ale keď primára v januári 1990 odvolali, rozhodol som sa, že nášmu predsedovi SZM to hlasovanie o dôvere primárovi trocha „osladím".
Vyhotovil som mu „lustrační osvědčení", na ktoré som rovnako amatérsky capol pečiatku, pripomínajúcu oficiálny štempeľ Ministerstva vnitra. Nemal som ani šajnu o tom, ako vyzerá pravý podpis Jána Langoša, vtedajšieho federálneho ministra vnútra, ale spoliehal som sa na to, že ani adresát to vedieť nebude. Pečiatku som vyrobil z rubu koruny československej, na ktorej bol štátny znak a okolo neho text, čo značne pripomínalo pečiatky, aké dávala vtedajšia Verejná bezpečnosť alebo colníci do našich dokladov. Papier bol síce obyčajný, kancelársky, ale hlavičku mal ako sa patrí aj s jednacím číslom a podobnými hlúposťami.
V strede boli veľkými písmenami napísané nacionálie dotyčného a pod nimi text:
OSOBA JE EVIDOVÁNA VE SVAZKU č. ...
jako spolupracovník Státní bezpečnosti
kategorie..... pod krycím jménem.................
V Praze dne................. Ján Langoš
Federální ministr vnitra
(pečiatka a nečitateľný podpis)
Zhodou okolností som bol pri tom, keď si obálku na lekárskej izbe otváral. Krvi by sa v ňom asi nebol dorezal. Keď som sa mu s tým neskôr priznal, skoro ma prizabil.
Dnes tiež chodí do kostola.
(písané pre blog.sme.sk v r. 2009)
sobota 31. októbra 2015
Na pamiatku mojich zosnulých
Dneškom sa začína niekoľkodňové obdobie, počas ktorého si spomíname na svojich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. Postojíme v tichu cintorína, zapálime sviečku, pomodlíme sa. Aj ja tak robím každoročne, niekedy aj mimo týchto dní. V spomienkach sa vraciam k tým, ktorí tu kedysi boli, tak ako ja, ale už nie sú. Každý z nich mal aj ľudské slabosti, ale o nich tu písať nechcem. Tieto moje zážitky, ktoré majú okolo 40 rokov, sú v mojej pamäti stále živé a asi v nej ešte dlho pretrvajú.
Moji prapredkovia z otcovej strany pochádzali od Žiliny, z Frivaldu (dnešnej Rajeckej Lesnej). Boli to typickí horniaci, dnes by sa im dalo povedať „slotovci". Zachovali si svoje národovectvo i typické nárečie.
Naopak, v rodokmeni mojej matky sú poväčšine Maďari, tak ako boli aj jej rodičia.
Otcova mama zomrela pár mesiacov po jeho narodení na otravu krvi po zubárskom zákroku. Aspoň tak to hovorievali starší z našej rodiny.
Zato starého otca si pamätám dobre. Hoci pri úraze v mladosti prišiel o jedno oko, tým jedným videl niekedy aj to, čo si iní ani s dvomi nevšimli. Keď sa jeho syn, teda môjho otca brat, stal doktorom prírodných vied, bol taký naradovaný, že pohostil svojim domácim vínom každého, kto sa u neho vtedy zastavil a obtelefonoval všetkých svojich známych. V tom čase bol totiž jediný, kto mal v dome telefón, hoci družstevný, ktorý v prípade potreby slúžil pre celú osadu. Raz mi do pionierskeho tábora napísal: „Milý Jožko, píšem ci túto kartu, aby si si nemyslol, že tvoj starý ocec na ceba zapomenul..." K lekárovi nechodil a v nemocnici ležal iba raz, keď ho zrazilo auto. Zomrel v zime 1975.
Jeho švagriná, Katarína, ktorú všetci jej rovesníci volali Kača a niekedy aj malé deti, keď okopávala v záhrade, takto na ňu pokrikovali. Bola to vlastne stryná môjho otca. Manžel jej zomrel v mladom veku, deti nemali a znova sa nevydala. Zostala bývať so starým otcom a jeho sestrou Magdou, o ktorej bude reč neskôr. Strynka Kača, neskôr aj s mojou mamou, museli variť nielen pre 5 dospelých, ale čase robôt na poli aj pre robotníkov, takže sa mali čo obracať. Raz varila zemiakovú kašu s oškvarkami (volali ju po „horniacky" braj), ktorá sa obyčajne zapíjala kyslým mliekom (hovorili mu kýška). Mne toto jedlo veľmi nechutilo a keď si to všimla, vraví mi: „Nále, Jožko, ty si voláký žitný človek..." (po slovensky to znamená fajnový, vyberavý, popánštený...) Po smrti starého otca odišla späť do svojho rodiska, Frivaldu, kde neskôr aj zomrela. Mala niečo cez 80 rokov.
Tetka Magda, tak sme ju všetci volali, bola od detstva mentálne postihnutá. Údajne ako dieťa sa vyštverala na skriňu, z ktorej spadla a utrpela úraz hlavy. Napriek svojmu hendikepu to však bola dobrosrdečná osoba. Pomohla každému, komu mohla a ja som nebol výnimkou. Vždy nám ako deťom zo svojho skromného zárobku alebo dôchodku prispela k meninám, či Vianociam. Rok po smrti svojho brata si zlomila nohu a takto nariekala: „Budzem mac ja Vianoce pri kríži, pri mojem bratovi..." Nakoniec sa tých Vianoc dožila ešte viac ako desiatich. Najprv sa chcela dožiť mojej maturity, potom promócie. Splnilo sa jej to. Jej sestra, ktorá bývala o pár domov ďalej, jej zvykla hovoriť: „No Magda, ty už neumreš, šag máš doma dochtora..."
Môj otec bol iba „obyčajný" traktorista. Hoci viac bol známy ako kombajnista a túto prezývku som po tomto jeho povolaní dostal aj ja od spolužiakov na gymnáziu. Svoje stroje mal rád a bol veľkým zlepšovateľom. Kombajnisti mali v tých časoch súťaž „ani zrno nazmar". Vedelo ho maximálne vytočiť, keď súdruhovia hovorili o bezstratovom zbere úrody. Vždy sa v rámci Slovenska umiestňoval na popredných miestach. Nebol však v tej správnej strane a tak prvý nemohol byť nikdy. Hoci návrh na štátne vyznamenanie mal niekoľko rokov, dostal ho až v roku 1975 „Za zásluhy o výstavbu". K Radu práce bol totiž príplatok k platu, a ten mohli dostať iba komunisti. Keď som skončil školu, bol rovnako pyšný ako jeho otec na svojho syna, ako o tom píšem vyššie. Aj to po mojej promócii šplechol svojmu otcovi do očí: „...no vidzíce, uš aj ja mám dochtora, nielen vy..."
Naučil ma okrem iného tri veci:
"Rozum si zadarmo nerozdávaj", často mi vravieval.
„Uč sa, lebo čo máš v hlave ci nigdo nezebere", podotkol akoby na moje ospravedlnenie, keď mal volal pomáhať a ja som povedal, že sa musím učiť.
Občas, keďže sme traja bratia, nás poúčal: „Túka si neber..."
Mojej svadby sa však nedožil. Umrel v lete roku 1989. Ale myslím si, že s mojou manželkou by bol spokojný. Túk v žilinskom nárečí znamená tĺk.
Môj krstný otec (manžel sestry mojej mamy) bol veľký „konzument života". Keď už nevládal pracovať, venoval sa svojim holubom a andulkám. Jeho charakteristickou črtou bola jeho zrýchlená reč, ktorej často nerozumeli ani jeho svokrovci, hoci boli Maďari rovnako, ako on. Umrel náhle, asi na porážku, pár rokov po päťdesiatke.
S úctou a láskou si spomínam na rodičov mojej mamy. Hoci prakticky nevedeli po slovensky, svoje dve dcéry dali do slovenských škôl. Boli toho názoru, že s maďarčinou by sa ďalej, ako k obecnej studni, ktorú mali 20 metrov od domu, nedostali. Ako školák som k nim chodieval často na prázdniny. Žili svorne a vo vzájomnej úcte. Ešte aj po 50-ročnom manželstve sa cestou z kostola držali za ruky. Ale aj medzi nimi to občas zaiskrilo, lebo nagymama bola veľký generál. Dôkazom toho je druhá príhoda, ktorú tu spomeniem, ale poďme po poriadku, pretože táto prvá sa stala skôr.
Ráno sa nagymama vrátila z mäsiarstva. V taške mala párky, ktoré chcela pripraviť na raňajky. Keďže bola starý pedant, nákup si doma hneď odvážila. Váha párkov jej akosi nesedela s údajom, ktorý dostala z mäsiarstva na papieriku. Ihneď si vypočítala, že ju oklamali asi o dva párky.
"Pista, adj ide a kötényemet, majd én megyek, adok én a Rozinak. Mit gondol, két párky, nem pénz?" A už si aj brala sukňu, ktorú si pred chvíľou vyzliekla. Ako vkladala vážené párky do tašky, z ktorej ich predtým vybrala, našla v nej aj dva inkriminované párky.
Druhá príhoda sa odohrala o pár rokov neskôr.
Raz chcela piecť rumové zákusky. Vošla do špajze a znenazdajky spustila:
„Te Pista, az istállóját a pofádnak, mikor szlapáltad ki aszt a rumot?"
„Én?", bránil sa nagypapa, ale vedel, že je zle. „No jól van, szomjas voltam"
"Ha szomjas vagy, igyá vizet" , vraví mu nagymama
„Víz az nem jó...", oponoval nagypapa.
To si však ani jeden z nich nevšimol, že som si tento ich dialóg tajne nahrával na svoj nový magnetofón. Keď som to už nevydržal, uprostred hádky som im ju prehral. Všetci sme sa začali smiať a bolo po probléme.
Uvedené dve epizódy sa odohrali pred viac ako 30-mi rokmi, ale nagymamu rozosmiali aj na smrteľnej posteli. Ani my ostatní, čo sme o nich vedeli sme neboli výnimkou.
Nagypapa bol veľký dobráčisko a pobožný človek. V Boha začal asi veriť ešte viac, keď mu cez vojnu modlitebná knižka, ktorú mal v ľavom náprsnom vrecku, zachránila život. Zachytili sa v nej projektily, ktoré mali skončiť v jeho hrudníku. Vytrpel si pár rokov v ruskom zajatí a na robotách v Čechách. Tam sa naučil trocha po „československy". Zomrel vyše 90 ročný, asi 10 dní po smrti svojej manželky, asi od žiaľu. Pri jedle dostal náhle bolesti do hrudníka a po pár minút ešte pred príchodom sanitky skonal.
Neviem, kedy sa dostanem tento rok na hroby, pretože doma máme cez tieto dni trocha pohon.
Ale svojim zosnulým, aj tým, ktorých som tu nespomínal, určite okrem modlitby venujem aj tichú spomienku.
--------------------------------------------------------------------------------------------------
Preklad vyššie uvedených nespisovných maďarských dialógov:
„Pišta, daj mi sem sukňu, už aj idem, však ja tej Róze ukážem. Čo si myslí, že dva párky nie sú peniaze?"
"Pišta, ty huba nevymáchaná, kedy si vyslopal ten rum?"
„Ja?" „No dobre, bol som smädný"
"Keď si smadný, daj si vodu"
„Voda nie je dobrá..."
(písané pre blog.sme.sk v r. 2006)
Moji prapredkovia z otcovej strany pochádzali od Žiliny, z Frivaldu (dnešnej Rajeckej Lesnej). Boli to typickí horniaci, dnes by sa im dalo povedať „slotovci". Zachovali si svoje národovectvo i typické nárečie.
Naopak, v rodokmeni mojej matky sú poväčšine Maďari, tak ako boli aj jej rodičia.
Otcova mama zomrela pár mesiacov po jeho narodení na otravu krvi po zubárskom zákroku. Aspoň tak to hovorievali starší z našej rodiny.
Zato starého otca si pamätám dobre. Hoci pri úraze v mladosti prišiel o jedno oko, tým jedným videl niekedy aj to, čo si iní ani s dvomi nevšimli. Keď sa jeho syn, teda môjho otca brat, stal doktorom prírodných vied, bol taký naradovaný, že pohostil svojim domácim vínom každého, kto sa u neho vtedy zastavil a obtelefonoval všetkých svojich známych. V tom čase bol totiž jediný, kto mal v dome telefón, hoci družstevný, ktorý v prípade potreby slúžil pre celú osadu. Raz mi do pionierskeho tábora napísal: „Milý Jožko, píšem ci túto kartu, aby si si nemyslol, že tvoj starý ocec na ceba zapomenul..." K lekárovi nechodil a v nemocnici ležal iba raz, keď ho zrazilo auto. Zomrel v zime 1975.
Jeho švagriná, Katarína, ktorú všetci jej rovesníci volali Kača a niekedy aj malé deti, keď okopávala v záhrade, takto na ňu pokrikovali. Bola to vlastne stryná môjho otca. Manžel jej zomrel v mladom veku, deti nemali a znova sa nevydala. Zostala bývať so starým otcom a jeho sestrou Magdou, o ktorej bude reč neskôr. Strynka Kača, neskôr aj s mojou mamou, museli variť nielen pre 5 dospelých, ale čase robôt na poli aj pre robotníkov, takže sa mali čo obracať. Raz varila zemiakovú kašu s oškvarkami (volali ju po „horniacky" braj), ktorá sa obyčajne zapíjala kyslým mliekom (hovorili mu kýška). Mne toto jedlo veľmi nechutilo a keď si to všimla, vraví mi: „Nále, Jožko, ty si voláký žitný človek..." (po slovensky to znamená fajnový, vyberavý, popánštený...) Po smrti starého otca odišla späť do svojho rodiska, Frivaldu, kde neskôr aj zomrela. Mala niečo cez 80 rokov.
Tetka Magda, tak sme ju všetci volali, bola od detstva mentálne postihnutá. Údajne ako dieťa sa vyštverala na skriňu, z ktorej spadla a utrpela úraz hlavy. Napriek svojmu hendikepu to však bola dobrosrdečná osoba. Pomohla každému, komu mohla a ja som nebol výnimkou. Vždy nám ako deťom zo svojho skromného zárobku alebo dôchodku prispela k meninám, či Vianociam. Rok po smrti svojho brata si zlomila nohu a takto nariekala: „Budzem mac ja Vianoce pri kríži, pri mojem bratovi..." Nakoniec sa tých Vianoc dožila ešte viac ako desiatich. Najprv sa chcela dožiť mojej maturity, potom promócie. Splnilo sa jej to. Jej sestra, ktorá bývala o pár domov ďalej, jej zvykla hovoriť: „No Magda, ty už neumreš, šag máš doma dochtora..."
Môj otec bol iba „obyčajný" traktorista. Hoci viac bol známy ako kombajnista a túto prezývku som po tomto jeho povolaní dostal aj ja od spolužiakov na gymnáziu. Svoje stroje mal rád a bol veľkým zlepšovateľom. Kombajnisti mali v tých časoch súťaž „ani zrno nazmar". Vedelo ho maximálne vytočiť, keď súdruhovia hovorili o bezstratovom zbere úrody. Vždy sa v rámci Slovenska umiestňoval na popredných miestach. Nebol však v tej správnej strane a tak prvý nemohol byť nikdy. Hoci návrh na štátne vyznamenanie mal niekoľko rokov, dostal ho až v roku 1975 „Za zásluhy o výstavbu". K Radu práce bol totiž príplatok k platu, a ten mohli dostať iba komunisti. Keď som skončil školu, bol rovnako pyšný ako jeho otec na svojho syna, ako o tom píšem vyššie. Aj to po mojej promócii šplechol svojmu otcovi do očí: „...no vidzíce, uš aj ja mám dochtora, nielen vy..."
Naučil ma okrem iného tri veci:
"Rozum si zadarmo nerozdávaj", často mi vravieval.
„Uč sa, lebo čo máš v hlave ci nigdo nezebere", podotkol akoby na moje ospravedlnenie, keď mal volal pomáhať a ja som povedal, že sa musím učiť.
Občas, keďže sme traja bratia, nás poúčal: „Túka si neber..."
Mojej svadby sa však nedožil. Umrel v lete roku 1989. Ale myslím si, že s mojou manželkou by bol spokojný. Túk v žilinskom nárečí znamená tĺk.
Môj krstný otec (manžel sestry mojej mamy) bol veľký „konzument života". Keď už nevládal pracovať, venoval sa svojim holubom a andulkám. Jeho charakteristickou črtou bola jeho zrýchlená reč, ktorej často nerozumeli ani jeho svokrovci, hoci boli Maďari rovnako, ako on. Umrel náhle, asi na porážku, pár rokov po päťdesiatke.
S úctou a láskou si spomínam na rodičov mojej mamy. Hoci prakticky nevedeli po slovensky, svoje dve dcéry dali do slovenských škôl. Boli toho názoru, že s maďarčinou by sa ďalej, ako k obecnej studni, ktorú mali 20 metrov od domu, nedostali. Ako školák som k nim chodieval často na prázdniny. Žili svorne a vo vzájomnej úcte. Ešte aj po 50-ročnom manželstve sa cestou z kostola držali za ruky. Ale aj medzi nimi to občas zaiskrilo, lebo nagymama bola veľký generál. Dôkazom toho je druhá príhoda, ktorú tu spomeniem, ale poďme po poriadku, pretože táto prvá sa stala skôr.
Ráno sa nagymama vrátila z mäsiarstva. V taške mala párky, ktoré chcela pripraviť na raňajky. Keďže bola starý pedant, nákup si doma hneď odvážila. Váha párkov jej akosi nesedela s údajom, ktorý dostala z mäsiarstva na papieriku. Ihneď si vypočítala, že ju oklamali asi o dva párky.
"Pista, adj ide a kötényemet, majd én megyek, adok én a Rozinak. Mit gondol, két párky, nem pénz?" A už si aj brala sukňu, ktorú si pred chvíľou vyzliekla. Ako vkladala vážené párky do tašky, z ktorej ich predtým vybrala, našla v nej aj dva inkriminované párky.
Druhá príhoda sa odohrala o pár rokov neskôr.
Raz chcela piecť rumové zákusky. Vošla do špajze a znenazdajky spustila:
„Te Pista, az istállóját a pofádnak, mikor szlapáltad ki aszt a rumot?"
„Én?", bránil sa nagypapa, ale vedel, že je zle. „No jól van, szomjas voltam"
"Ha szomjas vagy, igyá vizet" , vraví mu nagymama
„Víz az nem jó...", oponoval nagypapa.
To si však ani jeden z nich nevšimol, že som si tento ich dialóg tajne nahrával na svoj nový magnetofón. Keď som to už nevydržal, uprostred hádky som im ju prehral. Všetci sme sa začali smiať a bolo po probléme.
Uvedené dve epizódy sa odohrali pred viac ako 30-mi rokmi, ale nagymamu rozosmiali aj na smrteľnej posteli. Ani my ostatní, čo sme o nich vedeli sme neboli výnimkou.
Nagypapa bol veľký dobráčisko a pobožný človek. V Boha začal asi veriť ešte viac, keď mu cez vojnu modlitebná knižka, ktorú mal v ľavom náprsnom vrecku, zachránila život. Zachytili sa v nej projektily, ktoré mali skončiť v jeho hrudníku. Vytrpel si pár rokov v ruskom zajatí a na robotách v Čechách. Tam sa naučil trocha po „československy". Zomrel vyše 90 ročný, asi 10 dní po smrti svojej manželky, asi od žiaľu. Pri jedle dostal náhle bolesti do hrudníka a po pár minút ešte pred príchodom sanitky skonal.
Neviem, kedy sa dostanem tento rok na hroby, pretože doma máme cez tieto dni trocha pohon.
Ale svojim zosnulým, aj tým, ktorých som tu nespomínal, určite okrem modlitby venujem aj tichú spomienku.
--------------------------------------------------------------------------------------------------
Preklad vyššie uvedených nespisovných maďarských dialógov:
„Pišta, daj mi sem sukňu, už aj idem, však ja tej Róze ukážem. Čo si myslí, že dva párky nie sú peniaze?"
"Pišta, ty huba nevymáchaná, kedy si vyslopal ten rum?"
„Ja?" „No dobre, bol som smädný"
"Keď si smadný, daj si vodu"
„Voda nie je dobrá..."
(písané pre blog.sme.sk v r. 2006)
utorok 25. augusta 2015
Nová Trstená - kus Horniakov na Dolnej Zemi III.
Majerčania a Dulovčania Majerčanov s Dulovčanmi spája nielen doteraz nespevnená poľná cesta, ale predovšetkým škola a viera. V dulovskom kostole mali roky starého kostolníka, ktorý mal tuším amputovanú alebo minimálne krivú nohu, lebo ťažko chodil. Volal sa Jonáš. O ňom sa traduje táto príhoda kedysi zo šesťdesiatych rokov. Do kostola prišli mladé dievčatá, ktoré sa vzadu v jednom kuse chichúňali. Starého Jonáša to už prestalo baviť počúvať, tak k nim vybehol a vraví: „No čo sa smejete jak staré kozy, čo ste došli omšu odbavovati alebo sa smáti".
Krížom cez pole sú Dulovce z majera asi 2 km a stále je tam iba poľná cesta, ktorú teraz už využívajú iba poľnohospodárske stroje. Noha pešieho alebo cyklista tadiaľ prejde už len zriedka a osobné auto ešte zriedkavejšie. Od čias vzniku Novej Trstenej, prakticky až do začiatku šesťdesiatych rokov tam však deti chodili do školy a veriaci do kostola. Piatok-sviatok, blato, sucho, mráz, ba ani snehová metelica či záveje neboli pre deti ani veriacich prekážkou, ktorú by pri ceste za svojim cieľom nezdolali.
K typickým majerčanom patrili:
Janko
večne usmiaty autor obnovenej zvonice a prístrešku pred domom smútku. Na úsmeve mu možno pridával aj strieborný predný zub, ktorý mu bolo vidno vždy, keď otvoril ústa. Slávnym sa stal už v šesťdesiatych rokoch, kedy vyhral na majeri prvé auto. Kúpil si lós za desať korún a dostal auto. Mnohí majerčania mu možno v duchu aj závideli. Jeho maslovožltá Škoda 1000 MB, bola tuším prvým autom na majeri a jej číslo KN 09-69 si pamätám dodnes. Janko bol dobrosrdečný starý mládenec a na svojom aute zviezol každého, kto ho poprosil. Vozil ľudí, najmä študentov k vlaku do Hurbanova, ale i deti, či ženy do kostola. Aj v štyridsiatke mal mladícky výzor. Náramne som sa pobavil, keď som kedysi v sedemdesiatych rokoch v Smene objavil článok o „mladom talentovanom zväzákovi z Novej Trstenej". Už vtedy sa venoval rezbárstvu, v ktorom vynikal. Ale keďže bol ten istý ročník narodenia ako moja mama, v sedemdesiatych rokoch už mal okolo štyridsiatky, teda nebol už najmladší a zväzákom tiež nebol. Ale to komunistické noviny napísať nemohli. A keby vedeli, že je pobožný, asi by o ňom nenapísali ani čiarku.
Šimon
Ak mal niekto na majeri v šesťdesiatych rokoch strednú školu, už patril medzi vzdelanejších majerčanov. A Šimon ju mal. Robil na STS (strojno-traktorovej stanici) v Hurbanove „rastlinolekára", vyznal sa v postrekoch a pestovaní viniča, i iných rastlín. Majerčanom často radil, ako majú striekať stromy a sadiť planty papriky, či očkovať stromy. Mal jednu z najpočetnejších rodín na majeri - osem detí.
Mikuláš
„amerikánec", ktorý ešte aj v osemdesiatke jazdil na bicykli. Jeho hliníkové blatníky a hrubé plášte na oboch kolesách si pamätám dodnes. Mal taký aj môj starý otec. Mikuláš zomrel tuším 86-ročný a tradovalo sa o ňom, že deti učí anglické nadávky. Jeho žena Vinca bola s našou Kačou veľká kamarátka.
Eduš
bol môj starý otec. Volal sa Eduard, ale všetci ho volali Eduš. Od mladosti mu chýbalo jedno oko, ale s tým zdravým videl často aj to, čo iní dvomi zdravými očami prehliadli. Prakticky až do smrti sa zaujímal o dianie okolo seba a mal rád spoločnosť. Hoci ťažko niesol kolektivizáciu, vzali mu dobytok i stroje, v časoch mojej mladosti k nemu chodievali funkcionári JRD na víno. Možno aj to zohralo svoju úlohu v tom, že dostal do správy jediný majerský telefón. Viac mu nebolo treba, chodil, vybavoval, telefonoval, kde bolo treba a cítil sa ako ryba vo vode. Ako malému chlapcovi mi vždy z Hurbanova nosil vtedy jediný motoristický časopis „Svět motorů" . Večer vždy zasadol k svojmu obrovskému rádiu, ktoré katastrofálne šušťalo. Vtedy som ešte nevedel, že počúva Slobodnú Európu.
Napriek tomu, že Nová Trstená vždy patrila administratívne do Bohatej alebo neskôr do Hurbanova, k Dulovčanom mali jej obyvatelia akosi bližšie. Možno to bolo preto, že aj Dulovce boli v tých časoch prakticky čisto slovenská dedina, ale možno za tým boli aj iné dôvody. Rodinne a nábožne založení Dulovčania chodili často „na roboty" do majera. Tak sa stalo, že sa do „Margit Pusty" niektoré vydali, iní priženili. Majerčania a Dulovčania si často navzájom zo seba uťahovali, ale vždy to bolo len preto, aby sa druhá strana dobre zabavila, bez cielenej urážky toho druhého. Mentalita „horniakov" s tou dulovskou často akosi nešla dokopy. Niektorí Dulovčania sa stali priam majerskými maskotmi. Neviem, prečo, ale za menami si dávali maďarské prípony báči a néna. Svoje nárečie si však udržiavali a trvá im to dodnes. Je skutočne typické a niekedy ťažko napodobiteľné. Niektoré slová používajú Dulovčania často. Slovné spojenie „hybaj do pronta" je u nich asi také časté, ako u pražákov „ty vole". Tak im u nás na majeri prischla prezývka „prontoši".
Toto sú ich najtypickejší predstavitelia:
Kalman-báči,
vlastne spisovne Koloman bol známy tým, že keď mal náladu, prešiel po návštevách takmer celý majer. Samozrejme, že mu naliali skoro všade, veď nenaliať návšteve by bol na majeri do neba volajúci hriech. Takže kým prišiel domov, mal čo robiť, aby zvládol nielen cestu, ale niekedy aj bicykel. Bol chorý, bral lieky, veľa piť nemohol, ale symbolicky si chcel dať s každým. Raz mu tie lieky asi začali liezť poriadne na city, veď ich bral roky. Raz tak sedel u nás a vraví môjmu otcovi: „Hát, véš kmoter, neskaj mi móžeš aj naláť, prerušev som léky..." Toho nebolo treba dvakrát prehovárať, tiež mal rád spoločnosť, takže si spolu posedeli a popili niekedy aj zo tri hodiny.
Maryš-néna,
typická dulovská generálka. Príhod, v ktorých hrá hlavnú úlohu je toľko, že by sa o nich dal napísať celý článok. Na Veľkú noc sa kedysi na majeri chodilo oblievať z domu do domu. Maryš-néna mala dve dcéry, takže sa mala čo zvŕtať, aby pohostila všetkých kúpačov. A nielen pohostila, ale im aj niečo dala, ako to na majeri v tých časoch bolo zvykom. Chodili sme traja bratia, ak sa cestou k nám pridali ešte kamaráti, tak sa niekedy stalo, že do domu sa nahrnulo aj zo desať šarvancov naraz, Začali sme na jednom konci okolo šiestej a do ôsmej, kedy sa chodilo do kostola, sme už museli mať absolvovaný celý majer. Raz sa stalo, že sa nás u nej zišla celá guča. Bolo to kedysi v sedemdesiatych rokoch, kedy sa na majeri začali kupovať autá. A tak nám vraví: „No, véte chlapci, čil vám dám len peť korún, lebo zme kúpeli auto a nesáhajú nám peňáze".
Staršia generácia majerčanov a dulovčanov vedela aj po maďarsky. Raz sa vyššie spomínaný Šimon pri pojazdnej predajni mäsa, ktorá k nám chodila, začal baviť s mäsiarom po maďarsky. A Maryš-néna sa hneď do neho obula: „Hát, očúvaj a Ty nevéš slovenský?"
Moja mama, ktorá stála obďaleč si predtým tiež pýtala mäso po maďarsky, tak Maryš-néne vraví:
„Veď aj ja som hovorila po maďarsky a mňa ste prečo nezahriakli?"
„No, vy ste dójdená, vy móžete...", znela jej odpoveď.
Hoci život na majeri bol v časoch mojej mladosti dosť tvrdý, ľudia sa mali radi, jeden druhého si vážili a vedeli sa aj zabaviť.
Snáď som týmto seriálom trocha vyplnil medzeru, ktorá na internete o našom majeri doteraz bola. A či sa mi to podarilo, nech po
(písané pre blog.sme.sk v r. 2007)
- K O N I E C -
Krížom cez pole sú Dulovce z majera asi 2 km a stále je tam iba poľná cesta, ktorú teraz už využívajú iba poľnohospodárske stroje. Noha pešieho alebo cyklista tadiaľ prejde už len zriedka a osobné auto ešte zriedkavejšie. Od čias vzniku Novej Trstenej, prakticky až do začiatku šesťdesiatych rokov tam však deti chodili do školy a veriaci do kostola. Piatok-sviatok, blato, sucho, mráz, ba ani snehová metelica či záveje neboli pre deti ani veriacich prekážkou, ktorú by pri ceste za svojim cieľom nezdolali.
K typickým majerčanom patrili:
Janko
večne usmiaty autor obnovenej zvonice a prístrešku pred domom smútku. Na úsmeve mu možno pridával aj strieborný predný zub, ktorý mu bolo vidno vždy, keď otvoril ústa. Slávnym sa stal už v šesťdesiatych rokoch, kedy vyhral na majeri prvé auto. Kúpil si lós za desať korún a dostal auto. Mnohí majerčania mu možno v duchu aj závideli. Jeho maslovožltá Škoda 1000 MB, bola tuším prvým autom na majeri a jej číslo KN 09-69 si pamätám dodnes. Janko bol dobrosrdečný starý mládenec a na svojom aute zviezol každého, kto ho poprosil. Vozil ľudí, najmä študentov k vlaku do Hurbanova, ale i deti, či ženy do kostola. Aj v štyridsiatke mal mladícky výzor. Náramne som sa pobavil, keď som kedysi v sedemdesiatych rokoch v Smene objavil článok o „mladom talentovanom zväzákovi z Novej Trstenej". Už vtedy sa venoval rezbárstvu, v ktorom vynikal. Ale keďže bol ten istý ročník narodenia ako moja mama, v sedemdesiatych rokoch už mal okolo štyridsiatky, teda nebol už najmladší a zväzákom tiež nebol. Ale to komunistické noviny napísať nemohli. A keby vedeli, že je pobožný, asi by o ňom nenapísali ani čiarku.
Šimon
Ak mal niekto na majeri v šesťdesiatych rokoch strednú školu, už patril medzi vzdelanejších majerčanov. A Šimon ju mal. Robil na STS (strojno-traktorovej stanici) v Hurbanove „rastlinolekára", vyznal sa v postrekoch a pestovaní viniča, i iných rastlín. Majerčanom často radil, ako majú striekať stromy a sadiť planty papriky, či očkovať stromy. Mal jednu z najpočetnejších rodín na majeri - osem detí.
Mikuláš
„amerikánec", ktorý ešte aj v osemdesiatke jazdil na bicykli. Jeho hliníkové blatníky a hrubé plášte na oboch kolesách si pamätám dodnes. Mal taký aj môj starý otec. Mikuláš zomrel tuším 86-ročný a tradovalo sa o ňom, že deti učí anglické nadávky. Jeho žena Vinca bola s našou Kačou veľká kamarátka.
Eduš
bol môj starý otec. Volal sa Eduard, ale všetci ho volali Eduš. Od mladosti mu chýbalo jedno oko, ale s tým zdravým videl často aj to, čo iní dvomi zdravými očami prehliadli. Prakticky až do smrti sa zaujímal o dianie okolo seba a mal rád spoločnosť. Hoci ťažko niesol kolektivizáciu, vzali mu dobytok i stroje, v časoch mojej mladosti k nemu chodievali funkcionári JRD na víno. Možno aj to zohralo svoju úlohu v tom, že dostal do správy jediný majerský telefón. Viac mu nebolo treba, chodil, vybavoval, telefonoval, kde bolo treba a cítil sa ako ryba vo vode. Ako malému chlapcovi mi vždy z Hurbanova nosil vtedy jediný motoristický časopis „Svět motorů" . Večer vždy zasadol k svojmu obrovskému rádiu, ktoré katastrofálne šušťalo. Vtedy som ešte nevedel, že počúva Slobodnú Európu.
Napriek tomu, že Nová Trstená vždy patrila administratívne do Bohatej alebo neskôr do Hurbanova, k Dulovčanom mali jej obyvatelia akosi bližšie. Možno to bolo preto, že aj Dulovce boli v tých časoch prakticky čisto slovenská dedina, ale možno za tým boli aj iné dôvody. Rodinne a nábožne založení Dulovčania chodili často „na roboty" do majera. Tak sa stalo, že sa do „Margit Pusty" niektoré vydali, iní priženili. Majerčania a Dulovčania si často navzájom zo seba uťahovali, ale vždy to bolo len preto, aby sa druhá strana dobre zabavila, bez cielenej urážky toho druhého. Mentalita „horniakov" s tou dulovskou často akosi nešla dokopy. Niektorí Dulovčania sa stali priam majerskými maskotmi. Neviem, prečo, ale za menami si dávali maďarské prípony báči a néna. Svoje nárečie si však udržiavali a trvá im to dodnes. Je skutočne typické a niekedy ťažko napodobiteľné. Niektoré slová používajú Dulovčania často. Slovné spojenie „hybaj do pronta" je u nich asi také časté, ako u pražákov „ty vole". Tak im u nás na majeri prischla prezývka „prontoši".
Toto sú ich najtypickejší predstavitelia:
Kalman-báči,
vlastne spisovne Koloman bol známy tým, že keď mal náladu, prešiel po návštevách takmer celý majer. Samozrejme, že mu naliali skoro všade, veď nenaliať návšteve by bol na majeri do neba volajúci hriech. Takže kým prišiel domov, mal čo robiť, aby zvládol nielen cestu, ale niekedy aj bicykel. Bol chorý, bral lieky, veľa piť nemohol, ale symbolicky si chcel dať s každým. Raz mu tie lieky asi začali liezť poriadne na city, veď ich bral roky. Raz tak sedel u nás a vraví môjmu otcovi: „Hát, véš kmoter, neskaj mi móžeš aj naláť, prerušev som léky..." Toho nebolo treba dvakrát prehovárať, tiež mal rád spoločnosť, takže si spolu posedeli a popili niekedy aj zo tri hodiny.
Maryš-néna,
typická dulovská generálka. Príhod, v ktorých hrá hlavnú úlohu je toľko, že by sa o nich dal napísať celý článok. Na Veľkú noc sa kedysi na majeri chodilo oblievať z domu do domu. Maryš-néna mala dve dcéry, takže sa mala čo zvŕtať, aby pohostila všetkých kúpačov. A nielen pohostila, ale im aj niečo dala, ako to na majeri v tých časoch bolo zvykom. Chodili sme traja bratia, ak sa cestou k nám pridali ešte kamaráti, tak sa niekedy stalo, že do domu sa nahrnulo aj zo desať šarvancov naraz, Začali sme na jednom konci okolo šiestej a do ôsmej, kedy sa chodilo do kostola, sme už museli mať absolvovaný celý majer. Raz sa stalo, že sa nás u nej zišla celá guča. Bolo to kedysi v sedemdesiatych rokoch, kedy sa na majeri začali kupovať autá. A tak nám vraví: „No, véte chlapci, čil vám dám len peť korún, lebo zme kúpeli auto a nesáhajú nám peňáze".
Staršia generácia majerčanov a dulovčanov vedela aj po maďarsky. Raz sa vyššie spomínaný Šimon pri pojazdnej predajni mäsa, ktorá k nám chodila, začal baviť s mäsiarom po maďarsky. A Maryš-néna sa hneď do neho obula: „Hát, očúvaj a Ty nevéš slovenský?"
Moja mama, ktorá stála obďaleč si predtým tiež pýtala mäso po maďarsky, tak Maryš-néne vraví:
„Veď aj ja som hovorila po maďarsky a mňa ste prečo nezahriakli?"
„No, vy ste dójdená, vy móžete...", znela jej odpoveď.
Hoci život na majeri bol v časoch mojej mladosti dosť tvrdý, ľudia sa mali radi, jeden druhého si vážili a vedeli sa aj zabaviť.
Snáď som týmto seriálom trocha vyplnil medzeru, ktorá na internete o našom majeri doteraz bola. A či sa mi to podarilo, nech po
(písané pre blog.sme.sk v r. 2007)
- K O N I E C -
nedeľa 23. augusta 2015
Nová Trstená – kus Horniakov na Dolnej Zemi II.
Spomienky na roky dávno minulé Nie som ešte taký starý, aby som zabúdal, ale dosť starý na to, aby som si dosť pamätal. Hoci väčšina z týchto spomienok pochádza z mojej hlavy, niektoré sú od mojich rodičov, či starých rodičov. Pridávam ich sem preto, aby som čitateľovi čo najvernejšie priblížil časy, v ktorých som dral školské lavice a nosil pioniersku šatku, časy v ktorých sa v chudobnej slovenskej socialistickej osade diali veci, aké už dnes takmer nezažijete.
Moji rodičia sa brali v roku 1958, bolo to v časoch, kedy sa k nám do osady zaviedla elektrina. Dovtedy sa svietilo petrolejkami, televízor tam nikto nemal a možno ani nevedel, čo to je, ale zato chlapci vedeli zostrojiť kryštálkové rádio. Dalo sa naň občas slušne chytiť dokonca aj Slobodnú Európu. Mal ho aj môj otec. S elektrinou prišli aj svetlá, rádiá a postupne aj televízory. Jeden z prvých televízorov sme mali aj my. Bol to malý Oravan, čo bola na tú dobu veľká senzácia. Vtedy ľudia bežne chodili namiesto na návštevu „na televízor" a niekedy sa u nás zišlo aj desať susedov. Ľudia však na také vymoženosti techniky väčšinou čas nemali. Od svitu do mrku pracovali na poliach.
Aj naša rodina mala niekoľko hektárov poľa, ktoré za pomoci najatých zamestnancov, sama obrábala. Otcova mama zomrela ako 29-ročná, údajne na „otravu krvi" keď je po pôrode vytrhli štyri zuby. Môj otec mal vtedy len pár mesiacov. Celé hospodárstvo zostalo na starého otca, jeho sestru a brata, ktorý zomrel po kolektivizácii relatívne mladý. Jeho žena Katarína, hovorili jej Kača, bola mocná dedinská žena. Vládala robiť za troch chlapov. Deti nemali a po smrti muža ešte pár rokov zostala pracovať a žiť na majeri. Okrem roboty na poli varila, prala a starala sa o celú rodinu, starého otca, jeho tri siroty a nevydatú postihnutú sestru. Niekedy v sedemdesiatych rokoch s ťažkým srdcom odišla k svojej sestre do Frivaldu, kde zomrela vyše 80-ročná. Doteraz si spomínam na jej trenú babu alebo braj. To boli jedlá zo zemiakov pre chudobných. Braj bola vlastne zemiaková kaša s masťou, posypaná opraženou cibuľkou. Najlepšie chutila v lete. Trená baba je pečené zemiakové cesto s oškvarkami. Po týchto mastných jedlách dobre padol kalíštek bieleho vína. Starý otec nám ho ako pubertiakom aj občas nalial, za čo bola moja mama na neho niekedy nahnevaná. Hoci bola chudoba, boli to pekné časy. Starý otec mával v pivnici aj tisíc litrov vína ročne. Robil jedno z najlepších vín v okolí a často ním napájal aj miestnych funkcionárov. Za osadou boli maštale JRD, v ktorých sa chovali svine a kravy a mali v nich prácu aj niektorí obyvatelia osady. Ako deti sme tam chodili každý večer po mlieko. Liter stál vtedy korunu. Práve tam som raz prišiel o predný zub. Mal som asi 5--6 rokov a Domino z dulovského konca asi o päť viac. Pri čakaní na mlieko sme sa vonku bláznili, chytil ma za ruky, roztočil, ale vyšmykol som sa mu a bolo po zube. Sused Miško, Dominov spolužiak, býval pár desiatok metrov od nás a bol expert na výrobu drevených kár. Jedna dlhá doska pripomínala telo monopostu formuly a na ňu boli priečne vpredu a vzadu pripevnené dve kratšie dosky. Museli byť presne také dlhé ako rázvor náprav starého kočíka, z ktorého naň použil osi a kolesá. Ideálne boli také s tvrdými pneumatikami a plnými diskami. Keď neskôr prišli do módy kočíky s kolesami so špicami, tie sa raz-dva pri pretekoch polámali, takže sme si museli znáňať staršie typy kolies. Predné kolesá sa dali ovládať nohami alebo pákami, pripevnenými pred sedadlom "pretekára" na trupe káry. Páky pomocou špagátu ovládali prednú nápravu. Tá bola k trupu káry pripevnená vpredu pomocou matice, na ktorej sa predná náprava dala otáčať do strán a tým sa celá kára riadila. Na preteky s druhou posádkou Janom a Jožom si pamätám dodnes. Obľúbenou hrou bol aj picik alebo pušťanie repidla. Obe boli dosť nebezpečené, lebo pri piciku sa do vzduchu hádzalo pomocou lopárika na oboch koncoch zastrúhané drievko a repidlo bolo vrtuľové letiace čudo, zhotovené z kukuričného púčka, do ktorého dužiny boli oproti sebe strčené dve husie brká. Po vyhodení do vzduchu sa brká roztočili ako vrtuľa, takže efekt bol dokonalý. Raz som s takýmto repidlom susedovi Mirovi rozbil hlavu. Práve stál vedľa neho jeho prísny otec, takže som už len čakal, že mi jednu uvalí, ale našťastie sa to obišlo len s krikom. Odvtedy som si pri púšťaní repidla už dával veľký pozor a radšej som si ho púšťal sám doma v záhrade.
Jediný miestny telefón, ktorý slúžil pre celú osadu a zaviedli kedysi začiatkom sedemdesiatych rokov do domu môjho starého otca a slúžil pre celú osadu. Mal čiernu farbu a jeho číslo 27-21 si pamätám dodnes. Okolo roku 1965 k nám začala chodiť pojazdná predajňa potravín. Bol to vlastne autobus - samoobsluha, ktorú obsluhovali manželia. On šofér, ona predavačka. Neskôr takto začala chodiť aj pojazdná predajňa mäsa. Obe prestali po otvorení kamennej predajne. Ako som však spomínal v prvej časti, ani tá už dnes neexistuje a ľudia musia chodiť za nákupmi do Bohatej alebo vzdialenejších miest. Zeleninu a ovocie si však väčšinou dopestujú sami. V sedemdesiatych rokoch malo pestovanie zeleniny u nás veľkú tradíciu. V tom čase, keď sme po prvýkrát sadili paprikové planty, mohlo to byť asi v rokoch 1972-1973, pomáhať asi piati susedia.
Pivnica bola takmer v každom dome práve preto, že sme tam nemali krčmu a nemáme ju dodnes. Ľudia si tam doma pálili aj pálenku. Keďže to bolo verejným tajomstvom, prispôsobili si text jednej z ľudových piesní, ktorú potom spievali na zábavách a svadbách, na svoje pomery takto:
V tej Trstenej v každom domku
pália ľudia samohonku.
Esenbáci sa čudujú
čo tak ľudia mulatujú...
Tie „mulatšágy", teda dedinské zábavy, sa u nás rozprúdili po otvorení školy, koncom šesťdesiatych rokov. Prvý školský rok v novej jednotriedke bol pre nás deti nezabudnuteľný. Ja som prvý školský rok chodil do Bohatej, každé ráno autobusom a niekedy domov až neskoro večer, lebo sme mávali aj poobedňajšie vyučovanie. A zrazu som nemusel nikam cestovať. Dostali sme mladú pani (vlastne ešte slečnu) učiteľku. Bolo to jej prvé pôsobisko. Hoci bola rodená Maďarka z Martoviec, ľudia aj žiaci si ju veľmi obľúbili. Rozprúdila spoločenský život v dovtedy tichej osade. Začali maškarné plesy, batôžkové zábavy, či výlety na konci školského roka. Raz zohnala z martovského družstva starý modrý Ikarus a išlo sa. Bolo to kedysi v sedemdesiatych rokoch, tuším na hrad Betliar a Krásna Hôrka. Vzala každého, kto chcel ísť, takže okrem detí sa v autobuse zišla pestrá partia. Chlapi nalievali a ženy začali cestou spievať. Išlo tam všetko od ľudoviek až po mariánske piesne. Viera mala v osade dlhú tradíciu, ktorá nebola veľmi narušená ani socializmom. Spomínam si na dve príhody z tohto obdobia. Sused Miško mal ešte dve sestry a agilného, pobožného otca. Keď išiel svoje deti zapísať na náboženstvo, riaditeľ školy mu ich nechcel prijať. Bolo to kedysi tesne po normalizácii a milý riaditeľ bol do konca šesťdesiatych rokov v miestnom kostole organistom. Tak mu Miškov otec vraví, že aj on by chcel mať zo syna organistu. Potom jeho prihlášky bez komentára prijal. Náboženstvo k nám chodil vyučovať hurbanovský dekan. Raz, keď ktorýsi šarvanec na hodine neposlúchal, takú treskol dreveným ukazovátkom o lavicu, že sa zlomilo. Potom sa učiteľke veľmi ospravedlňoval. Našťastie mala ešte jedno. Neviem, či ten šarvanec nebol práve Ivan. Toho sa totiž raz na náboženstve spýtal, vraj ktorá časť svätej omše sa mu páči najviac. „Iďte v mene božom", znela Ivanova odpoveď.
Asi rok-dva po zatvorení školy mi vraví spolužiak Karol na ZDŠ v Hurbanove asi v siedmej triede, vraj čo tam v tej škole robíme, keď sa tam neučíme, že by bolo dobre založiť tam klub mládeže. Dlho neváhal, vzal nás zopár „majerčanov" z triedy a išli sme za predsedom MNV, ktorý na naše počudovanie prikývol a o pár mesiacov sa klub aj s veľkou slávou otvoril. MNV kúpilo vybavenie, dokonca tam bol aj biliard a rádiogramofón. Nuž keby súdruhovia vedeli, čo sme vtedy na tom gramofóne počúvali, asi by nám ho okamžite zhabali. Kapitalistické skupiny ako Slade, či Sweet alebo Rádio Slobodná Európa sa tam počúvalo bežne. Spoliehali sme sa na to, že súdruhovia sú ďaleko a keby nás chceli skontrolovať, museli by o nás vedieť a prísť večer z Hurbanova. To sa však našťastie, nestalo.
Veľkú tradíciu mali v osade zabíjačky. Jedna až dve svine sa chovali v každom dome. Zabíjalo sa väčšinou v zime a chlapi si porobili všetko svojpomocne sami. Boli z nich zruční mäsiari, nepamätám si ani jedného, ktorý by bol vyučený. Ale sviňu rozobrali lepšie, ako profesionáli. Susedia si chodili vzájomne pomáhať a pre rodiny to bola aj spoločenská udalosť. Prasa sa zabíjalo už okolo piatej ráno. Pracovnou motiváciou pre pomocníkov bolo „ceplé víno" a vidina dobrého obeda i večere. Na obed to bolo väčšinou pečené mäso s chlebom a večer zabíjačková kapusta, pečené klobásy a hurky, čiže jaternice. Tie časy sú však, žiaľ, už dávno preč.
(ppísaníé pre blog.sme.sk v r. 2007)
Moji rodičia sa brali v roku 1958, bolo to v časoch, kedy sa k nám do osady zaviedla elektrina. Dovtedy sa svietilo petrolejkami, televízor tam nikto nemal a možno ani nevedel, čo to je, ale zato chlapci vedeli zostrojiť kryštálkové rádio. Dalo sa naň občas slušne chytiť dokonca aj Slobodnú Európu. Mal ho aj môj otec. S elektrinou prišli aj svetlá, rádiá a postupne aj televízory. Jeden z prvých televízorov sme mali aj my. Bol to malý Oravan, čo bola na tú dobu veľká senzácia. Vtedy ľudia bežne chodili namiesto na návštevu „na televízor" a niekedy sa u nás zišlo aj desať susedov. Ľudia však na také vymoženosti techniky väčšinou čas nemali. Od svitu do mrku pracovali na poliach.
Aj naša rodina mala niekoľko hektárov poľa, ktoré za pomoci najatých zamestnancov, sama obrábala. Otcova mama zomrela ako 29-ročná, údajne na „otravu krvi" keď je po pôrode vytrhli štyri zuby. Môj otec mal vtedy len pár mesiacov. Celé hospodárstvo zostalo na starého otca, jeho sestru a brata, ktorý zomrel po kolektivizácii relatívne mladý. Jeho žena Katarína, hovorili jej Kača, bola mocná dedinská žena. Vládala robiť za troch chlapov. Deti nemali a po smrti muža ešte pár rokov zostala pracovať a žiť na majeri. Okrem roboty na poli varila, prala a starala sa o celú rodinu, starého otca, jeho tri siroty a nevydatú postihnutú sestru. Niekedy v sedemdesiatych rokoch s ťažkým srdcom odišla k svojej sestre do Frivaldu, kde zomrela vyše 80-ročná. Doteraz si spomínam na jej trenú babu alebo braj. To boli jedlá zo zemiakov pre chudobných. Braj bola vlastne zemiaková kaša s masťou, posypaná opraženou cibuľkou. Najlepšie chutila v lete. Trená baba je pečené zemiakové cesto s oškvarkami. Po týchto mastných jedlách dobre padol kalíštek bieleho vína. Starý otec nám ho ako pubertiakom aj občas nalial, za čo bola moja mama na neho niekedy nahnevaná. Hoci bola chudoba, boli to pekné časy. Starý otec mával v pivnici aj tisíc litrov vína ročne. Robil jedno z najlepších vín v okolí a často ním napájal aj miestnych funkcionárov. Za osadou boli maštale JRD, v ktorých sa chovali svine a kravy a mali v nich prácu aj niektorí obyvatelia osady. Ako deti sme tam chodili každý večer po mlieko. Liter stál vtedy korunu. Práve tam som raz prišiel o predný zub. Mal som asi 5--6 rokov a Domino z dulovského konca asi o päť viac. Pri čakaní na mlieko sme sa vonku bláznili, chytil ma za ruky, roztočil, ale vyšmykol som sa mu a bolo po zube. Sused Miško, Dominov spolužiak, býval pár desiatok metrov od nás a bol expert na výrobu drevených kár. Jedna dlhá doska pripomínala telo monopostu formuly a na ňu boli priečne vpredu a vzadu pripevnené dve kratšie dosky. Museli byť presne také dlhé ako rázvor náprav starého kočíka, z ktorého naň použil osi a kolesá. Ideálne boli také s tvrdými pneumatikami a plnými diskami. Keď neskôr prišli do módy kočíky s kolesami so špicami, tie sa raz-dva pri pretekoch polámali, takže sme si museli znáňať staršie typy kolies. Predné kolesá sa dali ovládať nohami alebo pákami, pripevnenými pred sedadlom "pretekára" na trupe káry. Páky pomocou špagátu ovládali prednú nápravu. Tá bola k trupu káry pripevnená vpredu pomocou matice, na ktorej sa predná náprava dala otáčať do strán a tým sa celá kára riadila. Na preteky s druhou posádkou Janom a Jožom si pamätám dodnes. Obľúbenou hrou bol aj picik alebo pušťanie repidla. Obe boli dosť nebezpečené, lebo pri piciku sa do vzduchu hádzalo pomocou lopárika na oboch koncoch zastrúhané drievko a repidlo bolo vrtuľové letiace čudo, zhotovené z kukuričného púčka, do ktorého dužiny boli oproti sebe strčené dve husie brká. Po vyhodení do vzduchu sa brká roztočili ako vrtuľa, takže efekt bol dokonalý. Raz som s takýmto repidlom susedovi Mirovi rozbil hlavu. Práve stál vedľa neho jeho prísny otec, takže som už len čakal, že mi jednu uvalí, ale našťastie sa to obišlo len s krikom. Odvtedy som si pri púšťaní repidla už dával veľký pozor a radšej som si ho púšťal sám doma v záhrade.
Jediný miestny telefón, ktorý slúžil pre celú osadu a zaviedli kedysi začiatkom sedemdesiatych rokov do domu môjho starého otca a slúžil pre celú osadu. Mal čiernu farbu a jeho číslo 27-21 si pamätám dodnes. Okolo roku 1965 k nám začala chodiť pojazdná predajňa potravín. Bol to vlastne autobus - samoobsluha, ktorú obsluhovali manželia. On šofér, ona predavačka. Neskôr takto začala chodiť aj pojazdná predajňa mäsa. Obe prestali po otvorení kamennej predajne. Ako som však spomínal v prvej časti, ani tá už dnes neexistuje a ľudia musia chodiť za nákupmi do Bohatej alebo vzdialenejších miest. Zeleninu a ovocie si však väčšinou dopestujú sami. V sedemdesiatych rokoch malo pestovanie zeleniny u nás veľkú tradíciu. V tom čase, keď sme po prvýkrát sadili paprikové planty, mohlo to byť asi v rokoch 1972-1973, pomáhať asi piati susedia.
Pivnica bola takmer v každom dome práve preto, že sme tam nemali krčmu a nemáme ju dodnes. Ľudia si tam doma pálili aj pálenku. Keďže to bolo verejným tajomstvom, prispôsobili si text jednej z ľudových piesní, ktorú potom spievali na zábavách a svadbách, na svoje pomery takto:
V tej Trstenej v každom domku
pália ľudia samohonku.
Esenbáci sa čudujú
čo tak ľudia mulatujú...
Tie „mulatšágy", teda dedinské zábavy, sa u nás rozprúdili po otvorení školy, koncom šesťdesiatych rokov. Prvý školský rok v novej jednotriedke bol pre nás deti nezabudnuteľný. Ja som prvý školský rok chodil do Bohatej, každé ráno autobusom a niekedy domov až neskoro večer, lebo sme mávali aj poobedňajšie vyučovanie. A zrazu som nemusel nikam cestovať. Dostali sme mladú pani (vlastne ešte slečnu) učiteľku. Bolo to jej prvé pôsobisko. Hoci bola rodená Maďarka z Martoviec, ľudia aj žiaci si ju veľmi obľúbili. Rozprúdila spoločenský život v dovtedy tichej osade. Začali maškarné plesy, batôžkové zábavy, či výlety na konci školského roka. Raz zohnala z martovského družstva starý modrý Ikarus a išlo sa. Bolo to kedysi v sedemdesiatych rokoch, tuším na hrad Betliar a Krásna Hôrka. Vzala každého, kto chcel ísť, takže okrem detí sa v autobuse zišla pestrá partia. Chlapi nalievali a ženy začali cestou spievať. Išlo tam všetko od ľudoviek až po mariánske piesne. Viera mala v osade dlhú tradíciu, ktorá nebola veľmi narušená ani socializmom. Spomínam si na dve príhody z tohto obdobia. Sused Miško mal ešte dve sestry a agilného, pobožného otca. Keď išiel svoje deti zapísať na náboženstvo, riaditeľ školy mu ich nechcel prijať. Bolo to kedysi tesne po normalizácii a milý riaditeľ bol do konca šesťdesiatych rokov v miestnom kostole organistom. Tak mu Miškov otec vraví, že aj on by chcel mať zo syna organistu. Potom jeho prihlášky bez komentára prijal. Náboženstvo k nám chodil vyučovať hurbanovský dekan. Raz, keď ktorýsi šarvanec na hodine neposlúchal, takú treskol dreveným ukazovátkom o lavicu, že sa zlomilo. Potom sa učiteľke veľmi ospravedlňoval. Našťastie mala ešte jedno. Neviem, či ten šarvanec nebol práve Ivan. Toho sa totiž raz na náboženstve spýtal, vraj ktorá časť svätej omše sa mu páči najviac. „Iďte v mene božom", znela Ivanova odpoveď.
Asi rok-dva po zatvorení školy mi vraví spolužiak Karol na ZDŠ v Hurbanove asi v siedmej triede, vraj čo tam v tej škole robíme, keď sa tam neučíme, že by bolo dobre založiť tam klub mládeže. Dlho neváhal, vzal nás zopár „majerčanov" z triedy a išli sme za predsedom MNV, ktorý na naše počudovanie prikývol a o pár mesiacov sa klub aj s veľkou slávou otvoril. MNV kúpilo vybavenie, dokonca tam bol aj biliard a rádiogramofón. Nuž keby súdruhovia vedeli, čo sme vtedy na tom gramofóne počúvali, asi by nám ho okamžite zhabali. Kapitalistické skupiny ako Slade, či Sweet alebo Rádio Slobodná Európa sa tam počúvalo bežne. Spoliehali sme sa na to, že súdruhovia sú ďaleko a keby nás chceli skontrolovať, museli by o nás vedieť a prísť večer z Hurbanova. To sa však našťastie, nestalo.
Veľkú tradíciu mali v osade zabíjačky. Jedna až dve svine sa chovali v každom dome. Zabíjalo sa väčšinou v zime a chlapi si porobili všetko svojpomocne sami. Boli z nich zruční mäsiari, nepamätám si ani jedného, ktorý by bol vyučený. Ale sviňu rozobrali lepšie, ako profesionáli. Susedia si chodili vzájomne pomáhať a pre rodiny to bola aj spoločenská udalosť. Prasa sa zabíjalo už okolo piatej ráno. Pracovnou motiváciou pre pomocníkov bolo „ceplé víno" a vidina dobrého obeda i večere. Na obed to bolo väčšinou pečené mäso s chlebom a večer zabíjačková kapusta, pečené klobásy a hurky, čiže jaternice. Tie časy sú však, žiaľ, už dávno preč.
(ppísaníé pre blog.sme.sk v r. 2007)
Nová Trstená - kus Horniakov na Dolnej Zemi I.
Keď som si pred časom náhodou zadal do vyhľadávača názov osady, v ktorej som vyrastal, nechcel som veriť vlastným očiam. Vraj tam žijú potomkovia slovenských prisťahovalcov z územia Maďarska. Nuž, áno, odvtedy, čo mi pamäť siaha, žili v Novej Trstenej iba tri Maďarky a všetky sa tam vydali. Jednou z nich je aj moja mama. Moji prarodičia a starí rodičia z otcovej strany, ako i všetci prapôvodní obyvatelia Novej Trstenej pochádzali z Friwaldu (neskôr sa ujal poslovenčený názov Frivald, v súčasnosti Rajecká Lesná), rýdzo stredoslovenskej dedinky v okrese Žilina. Keby čítali, čo o ich majeri dnes píše internet, asi by sa v hrobe obrátili.
Na úvod trocha zemepisu.
Osada sa nachádza medzi časťou Hurbanova, zvanou Bohatá a dedinou Pribeta, v komárňanskom okrese a v súčasnosti je administratívne začlenená do mesta Hurbanovo. Novú Trstenú založili v roku 1922 novousadlíci z Friwaldu, ktorí si na Dolnej Zemi kúpili pozemky od Margity Justovej, ako o tom píšu dobové pramene. Boli to väčšinou tí, ktorí si svoje ťažko zarobené peniaze priniesli z Ameriky. Názov osady si zvolili podľa usadlosti Trstená v blízkosti Frivaldu. S Trstenou na Orave teda nemá nič spoločné.
Nápis na kríži cintorína, pripomínajúci založenie osady
Priezviská Nemček, Pastorek, Bôtoš, Tužinčin sú v Novej Trstenej doteraz najrozšírenejšie. Mnohé z detí pôvodných obyvateľov s týmito priezviskami tam doteraz žijú. Môj prastarý otec Ignác Klucho patril tiež medzi „amerikáncov", ktorí zakladali Novú Trstenú.
Ignác Klucho
A jeho pas na cestu do Ameriky
Naša rodina však nebola taká početná, ako rodiny vyššie menovaných, takže obývala len jeden, neskôr dva domy. Prvé z nich boli postavené do začiatku druhej svetovej vojny, ďalšie v povojnovom období asi do sedemdesiatych rokov, potom nastal útlm, pretože komunisti chceli osadu prirodzeným spôsobom, teda zákazom výstavby zlikvidovať. Nepodarilo sa im to a koncom osemdesiatych rokov pribudlo niekoľko novostavieb mladých rodín, väčšinou na pozemkoch ich rodičov alebo starých rodičov. Počet obyvateľov sa udržiava okolo stovky už roky, ale aj to len vďaka niektorým relatívne mladým rodinám, ktoré zdedili pozemky a domy po svojich rodičoch, či starých rodičoch a napriek ťažkým podmienkam v osade zostali žiť. Avšak rozloha osady sa za ostatných 50 rokov prakticky zmenila len minimálne.
Osada Nová Trstená v deväťdesiatych rokoch
V predvojnovom a povojnovom období sa väčšina obyvateľstva zaoberala poľnohospodárstvom, spočiatku na vlastných poliach, neskôr po znárodnení a nútenom vstupe do JRD (jednotného roľníckeho družstva), mali v JRD tzv. záhumienky (malé kúsky poľa o rozlohe niekoľkých árov), ktoré si chodili obrábať a z dopestovanej úrody dostali lacnejšie produkty pre vlastnú potrebu. Nebolo to ich vlastné pole, čo mnohí dlho nevedeli komunistom zabudnúť. Aj môjmu starému otcovi vzali dobytok, kone i stroje. Okrem obrábania záhumienok, ľudia v osade začali na svojich poliach, ktoré im zostali, pestovať tabak a iné plodiny. Tabakovú sušiareň mal takmer každý pred znárodnením majetnejší osadník. Za osadou boli aj družstevné tabakové sušiarne, tam chodili tabak navliekať ženy z osady. Na tabaku sa dalo na tú dobu v sezóne celkom slušne zarobiť. V sedemdesiatych rokoch pestovanie tabaku vystriedala najmä paprika a paradajky, ktoré miestni najprv vozili do výkupne v Bohatej, neskôr im záhradkári z Marcelovej ponúkli spoluprácu a výkupňu postavili priamo vedľa školy. Výkupňa fungovala do začiatku deväťdesiatych rokov. Teraz sa poľnohospodárstvu vo veľkom venuje už len pár rodín, ale v sedemdesiatych rokoch sa paprika pestovala na poliach a vo fóliovníkoch takmer v každom dome. V tých časoch sa tam celkom dobre darilo aj viniču.
Komunikácie, elektrina, plyn
Cesta sa začala stavať koncom päťdesiatych rokov a trvalo desať rokov, kým sa dokončila. Bolo to v roku 1968 a malú zásluhu na tom má aj môj otec, vtedy asi jediný nekomunistický poslanec MNV (Miestneho národného výboru) v Bohatej. Dodnes si pamätám, že ju stavali robotníci z Trenčína, tuším z Doprastavu, pretože to bol pre nás deti vtedy veľký zážitok. Cestné stroje a autá sa tam hmýrili ako na Václaváku, na čo sme u nás neboli zvyknutí. Vybudovanie cesty zlepšilo dopravu a ponúklo nové pracovné príležitosti. V čase dokončenia cesty sa otváral aj hurbanovský „Zlatý bažant", kde sa zamestnalo pomerne veľa ľudí z osady, takže bolo potrebné zriadiť autobusový spoj, ktorý bol prispôsobený pracovnej dobe v pivovare. Elektrina sa zaviedla tiež koncom päťdesiatych rokov, plyn až začiatkom deväťdesiatych rokov a v súčasnosti je ním vykurovaná väčšina domácností a mnohí na ňom aj varia.
Cintorín a škola
Nachádzajú sa približne v strede osady a tvoria akési jej centrum. Cintorín vznikol začiatkom tridsiatych rokov tak, že každá rodina naň venovala časť svojho pozemku aj peňazí. Prvé tam boli práve hroby mojich prastarých rodičov. Pôvodná zvonica vydržala až do konca osemdesiatych rokov, kedy ju celú na vlastné náklady zrekonštruoval miestny majster rezbár ujo Janko, ktorý urobil aj prístrešok pred domom smútku. Ten sa vybudoval až začiatkom deväťdesiatych rokov. Odvtedy sa tam konajú aj príležitostné náboženské obrady a pohreby. Tie sa dovtedy vykonávali v dome, kde nebožtík býval a na márach ho potom štyria mocní chlapi niesli cez celú osadu až na cintorín. Dom smútku je zariadený z darov obyvateľov Novej Trstenej i Frivaldu.
Kríž so zvonicou
Cintorín
Maďarizácia neobišla ani našu osadu, ale nezasiahla ju natoľko, aby sa jej obyvateľstvo pomaďarčilo. V tom čase chodili deti do školy práve do Duloviec. Tak sa stalo, že deti, ktoré chodili do školy v tomto čase, sa po maďarsky čosi naučili. Niektorí to veľmi ocenili v zamestnaní, ale aj pri iných príležitostiach.
Až do obdobia školského roku 1967/1968, chodili deti z Novej Trstenej do základnej školy spočiatku do Duloviec alebo do Bohatej. Dulovce sú írečitá slovenská dedina, krížom cez pole asi 2 km od Novej Trstenej a bude o nich ešte reč v ďalšej časti tohto článku. Škola však mala pomerne krátku existenciu a v roku 1971 ju zatvorili. Zo školy sa stala predajňa a klub mládeže. Z malého bytu učiteľky sa vybudovala predajňa potravín, ktorá dovtedy v osade nebola. Tá však vydržala len do začiatku deväťdesiatych rokov, kedy ju sprivatizoval súkromník, ale ani po zmene majiteľa sa pre stratovosť neudržala. Klub mládeže, ktorý ako-tak fungoval v pristoroch školy len pár rokov, potom sa tam konali už len schôdze záhradkárov a voľby, čomu je tak dodnes.
Osada prežila ťažké časy chudoby, vojnu i socializmus. V súčasnosti sa tam ľuďom žije možno ešte ťažšie, ako v minulom storočí. Mnohí nemajú prácu, spoločenský život prakticky zanikol, susedské vzťahy ochladli. Mladí odchádzajú do mesta a starí vymierajú. Hoci príjemné spomienky zostávajú, mnohí z tých, čo odišli, by sa späť už asi nevrátili. Taký býva niekedy osud našich rodísk.
Informačné zdroje:
Marian Vašš - Nová Trstená (1999), dobové pramene a archív autora
Foto: Pavol Klucho
(písané pre blog.sme.sk v r. 2007)
Na úvod trocha zemepisu.
Osada sa nachádza medzi časťou Hurbanova, zvanou Bohatá a dedinou Pribeta, v komárňanskom okrese a v súčasnosti je administratívne začlenená do mesta Hurbanovo. Novú Trstenú založili v roku 1922 novousadlíci z Friwaldu, ktorí si na Dolnej Zemi kúpili pozemky od Margity Justovej, ako o tom píšu dobové pramene. Boli to väčšinou tí, ktorí si svoje ťažko zarobené peniaze priniesli z Ameriky. Názov osady si zvolili podľa usadlosti Trstená v blízkosti Frivaldu. S Trstenou na Orave teda nemá nič spoločné.
Nápis na kríži cintorína, pripomínajúci založenie osady
Priezviská Nemček, Pastorek, Bôtoš, Tužinčin sú v Novej Trstenej doteraz najrozšírenejšie. Mnohé z detí pôvodných obyvateľov s týmito priezviskami tam doteraz žijú. Môj prastarý otec Ignác Klucho patril tiež medzi „amerikáncov", ktorí zakladali Novú Trstenú.
A jeho pas na cestu do Ameriky
Naša rodina však nebola taká početná, ako rodiny vyššie menovaných, takže obývala len jeden, neskôr dva domy. Prvé z nich boli postavené do začiatku druhej svetovej vojny, ďalšie v povojnovom období asi do sedemdesiatych rokov, potom nastal útlm, pretože komunisti chceli osadu prirodzeným spôsobom, teda zákazom výstavby zlikvidovať. Nepodarilo sa im to a koncom osemdesiatych rokov pribudlo niekoľko novostavieb mladých rodín, väčšinou na pozemkoch ich rodičov alebo starých rodičov. Počet obyvateľov sa udržiava okolo stovky už roky, ale aj to len vďaka niektorým relatívne mladým rodinám, ktoré zdedili pozemky a domy po svojich rodičoch, či starých rodičoch a napriek ťažkým podmienkam v osade zostali žiť. Avšak rozloha osady sa za ostatných 50 rokov prakticky zmenila len minimálne.
Osada Nová Trstená v deväťdesiatych rokoch
V predvojnovom a povojnovom období sa väčšina obyvateľstva zaoberala poľnohospodárstvom, spočiatku na vlastných poliach, neskôr po znárodnení a nútenom vstupe do JRD (jednotného roľníckeho družstva), mali v JRD tzv. záhumienky (malé kúsky poľa o rozlohe niekoľkých árov), ktoré si chodili obrábať a z dopestovanej úrody dostali lacnejšie produkty pre vlastnú potrebu. Nebolo to ich vlastné pole, čo mnohí dlho nevedeli komunistom zabudnúť. Aj môjmu starému otcovi vzali dobytok, kone i stroje. Okrem obrábania záhumienok, ľudia v osade začali na svojich poliach, ktoré im zostali, pestovať tabak a iné plodiny. Tabakovú sušiareň mal takmer každý pred znárodnením majetnejší osadník. Za osadou boli aj družstevné tabakové sušiarne, tam chodili tabak navliekať ženy z osady. Na tabaku sa dalo na tú dobu v sezóne celkom slušne zarobiť. V sedemdesiatych rokoch pestovanie tabaku vystriedala najmä paprika a paradajky, ktoré miestni najprv vozili do výkupne v Bohatej, neskôr im záhradkári z Marcelovej ponúkli spoluprácu a výkupňu postavili priamo vedľa školy. Výkupňa fungovala do začiatku deväťdesiatych rokov. Teraz sa poľnohospodárstvu vo veľkom venuje už len pár rodín, ale v sedemdesiatych rokoch sa paprika pestovala na poliach a vo fóliovníkoch takmer v každom dome. V tých časoch sa tam celkom dobre darilo aj viniču.
Komunikácie, elektrina, plyn
Cesta sa začala stavať koncom päťdesiatych rokov a trvalo desať rokov, kým sa dokončila. Bolo to v roku 1968 a malú zásluhu na tom má aj môj otec, vtedy asi jediný nekomunistický poslanec MNV (Miestneho národného výboru) v Bohatej. Dodnes si pamätám, že ju stavali robotníci z Trenčína, tuším z Doprastavu, pretože to bol pre nás deti vtedy veľký zážitok. Cestné stroje a autá sa tam hmýrili ako na Václaváku, na čo sme u nás neboli zvyknutí. Vybudovanie cesty zlepšilo dopravu a ponúklo nové pracovné príležitosti. V čase dokončenia cesty sa otváral aj hurbanovský „Zlatý bažant", kde sa zamestnalo pomerne veľa ľudí z osady, takže bolo potrebné zriadiť autobusový spoj, ktorý bol prispôsobený pracovnej dobe v pivovare. Elektrina sa zaviedla tiež koncom päťdesiatych rokov, plyn až začiatkom deväťdesiatych rokov a v súčasnosti je ním vykurovaná väčšina domácností a mnohí na ňom aj varia.
Cintorín a škola
Nachádzajú sa približne v strede osady a tvoria akési jej centrum. Cintorín vznikol začiatkom tridsiatych rokov tak, že každá rodina naň venovala časť svojho pozemku aj peňazí. Prvé tam boli práve hroby mojich prastarých rodičov. Pôvodná zvonica vydržala až do konca osemdesiatych rokov, kedy ju celú na vlastné náklady zrekonštruoval miestny majster rezbár ujo Janko, ktorý urobil aj prístrešok pred domom smútku. Ten sa vybudoval až začiatkom deväťdesiatych rokov. Odvtedy sa tam konajú aj príležitostné náboženské obrady a pohreby. Tie sa dovtedy vykonávali v dome, kde nebožtík býval a na márach ho potom štyria mocní chlapi niesli cez celú osadu až na cintorín. Dom smútku je zariadený z darov obyvateľov Novej Trstenej i Frivaldu.
Kríž so zvonicou
Cintorín
Maďarizácia neobišla ani našu osadu, ale nezasiahla ju natoľko, aby sa jej obyvateľstvo pomaďarčilo. V tom čase chodili deti do školy práve do Duloviec. Tak sa stalo, že deti, ktoré chodili do školy v tomto čase, sa po maďarsky čosi naučili. Niektorí to veľmi ocenili v zamestnaní, ale aj pri iných príležitostiach.
Až do obdobia školského roku 1967/1968, chodili deti z Novej Trstenej do základnej školy spočiatku do Duloviec alebo do Bohatej. Dulovce sú írečitá slovenská dedina, krížom cez pole asi 2 km od Novej Trstenej a bude o nich ešte reč v ďalšej časti tohto článku. Škola však mala pomerne krátku existenciu a v roku 1971 ju zatvorili. Zo školy sa stala predajňa a klub mládeže. Z malého bytu učiteľky sa vybudovala predajňa potravín, ktorá dovtedy v osade nebola. Tá však vydržala len do začiatku deväťdesiatych rokov, kedy ju sprivatizoval súkromník, ale ani po zmene majiteľa sa pre stratovosť neudržala. Klub mládeže, ktorý ako-tak fungoval v pristoroch školy len pár rokov, potom sa tam konali už len schôdze záhradkárov a voľby, čomu je tak dodnes.
Osada prežila ťažké časy chudoby, vojnu i socializmus. V súčasnosti sa tam ľuďom žije možno ešte ťažšie, ako v minulom storočí. Mnohí nemajú prácu, spoločenský život prakticky zanikol, susedské vzťahy ochladli. Mladí odchádzajú do mesta a starí vymierajú. Hoci príjemné spomienky zostávajú, mnohí z tých, čo odišli, by sa späť už asi nevrátili. Taký býva niekedy osud našich rodísk.
Informačné zdroje:
Marian Vašš - Nová Trstená (1999), dobové pramene a archív autora
Foto: Pavol Klucho
(písané pre blog.sme.sk v r. 2007)
piatok 21. augusta 2015
Spomienky na august 1968
Končil sa prvý školský rok 1967-68 v našej novej jednotriedke. Práve v tom čase nám začali v osade robiť novú asfaltku. Prvú a doteraz poslednú. Hoci som mal vtedy iba osem rokov, na niektoré udalosti si spomínam celkom presne.
Mama v ten deň odišla do Hurbanova. Bola vo vysokom stupni tehotenstva, nevediac o tom, že aj tretí prírastok do rodiny bude syn. Vybrala sa na bicykli, pretože autobus k nám cez prázdniny nechodil a otec bol v práci.
Keď som uvidel mamu okolo obeda celú preplašenú vo dverách, nevedel som, čo sa deje. Takmer s plačom nám vravela, ako na ceste domov medzi Hurbanovom a Pribetou (kde sa nachádza naša osada Nová Trstená), stretla ruskú kolónu.
Zastavili ju a pýtali sa „gde zdes derevňa?"
Mama ich celá preplašená poslala smerom na Pribetu. Ani sama nevedela, čo sa deje. Zapli sme si starý Oravan. Hlásateľka s plačom oznamovala, čo sa stalo. To isté sme počuli v rádiu.
Slovám, ako kontrarevolúcia a spriatelená pomoc armád Varšavskej zmluvy som veľmi nerozumel. Poobede, keď prišiel otec z práce som už bol „múdrejší" a hneď som to išiel poreferovať ženám do tabakovej sušiarne, ktorá stála pri kravínoch za našou osadou.
Vraj nás prišli oslobodzovať Rusi. Ale keď sa ich pýtali od čoho, odpovedať údajne nevedeli.
V Bratislave to už vrelo. O pár dní sme dostali od tetky list. Jej deti, bratranec a sesternice boli práve vo veku -násťročných, takže sa asi nebáli sledovať udalosti v meste. Ten list sme mali doma roky odložený, ale už ho ani mama nevie nájsť. Čosi si však z neho pamätám dodnes. Sesternice písali, že po plotoch a cestách boli popísané rôzne heslá a „aj my sme si niektoré z nich odpísali". Jedno si pamätám úplne presne dodnes:
Neskúšaj sa Rusák, neskúšaj sa biti, bo ti niekto zatne valaškou do riti!
Na čiernom drevenom plote nášho starého otca stálo: „Dubček-Svoboda, to je naša sloboda". Nová asfaltka bola tiež popísaná heslami, ale tie si už nepamätám.
Sused, ktorý je o päť rokov starší, mi však spomínal, ako ich za písanie po asfaltke naháňal tajomník MNV, ktorý býval v našej osade.
Nuž, ak by tí Rusi boli išli cez našu osadu, asi by už na asfaltke žiadne heslá neboli, tak by ju zničili. Bola totiž ešte mäkká a nová. Kvôli tým heslám na nej, údajne pridali v septembri ešte jednu novú vrstvu.
A brat sa nám narodil zdravý, tri týždne pred plánovaným termínom.
Mama v ten deň odišla do Hurbanova. Bola vo vysokom stupni tehotenstva, nevediac o tom, že aj tretí prírastok do rodiny bude syn. Vybrala sa na bicykli, pretože autobus k nám cez prázdniny nechodil a otec bol v práci.
Keď som uvidel mamu okolo obeda celú preplašenú vo dverách, nevedel som, čo sa deje. Takmer s plačom nám vravela, ako na ceste domov medzi Hurbanovom a Pribetou (kde sa nachádza naša osada Nová Trstená), stretla ruskú kolónu.
Zastavili ju a pýtali sa „gde zdes derevňa?"
Mama ich celá preplašená poslala smerom na Pribetu. Ani sama nevedela, čo sa deje. Zapli sme si starý Oravan. Hlásateľka s plačom oznamovala, čo sa stalo. To isté sme počuli v rádiu.
Slovám, ako kontrarevolúcia a spriatelená pomoc armád Varšavskej zmluvy som veľmi nerozumel. Poobede, keď prišiel otec z práce som už bol „múdrejší" a hneď som to išiel poreferovať ženám do tabakovej sušiarne, ktorá stála pri kravínoch za našou osadou.
Vraj nás prišli oslobodzovať Rusi. Ale keď sa ich pýtali od čoho, odpovedať údajne nevedeli.
V Bratislave to už vrelo. O pár dní sme dostali od tetky list. Jej deti, bratranec a sesternice boli práve vo veku -násťročných, takže sa asi nebáli sledovať udalosti v meste. Ten list sme mali doma roky odložený, ale už ho ani mama nevie nájsť. Čosi si však z neho pamätám dodnes. Sesternice písali, že po plotoch a cestách boli popísané rôzne heslá a „aj my sme si niektoré z nich odpísali". Jedno si pamätám úplne presne dodnes:
Neskúšaj sa Rusák, neskúšaj sa biti, bo ti niekto zatne valaškou do riti!
Na čiernom drevenom plote nášho starého otca stálo: „Dubček-Svoboda, to je naša sloboda". Nová asfaltka bola tiež popísaná heslami, ale tie si už nepamätám.
Sused, ktorý je o päť rokov starší, mi však spomínal, ako ich za písanie po asfaltke naháňal tajomník MNV, ktorý býval v našej osade.
Nuž, ak by tí Rusi boli išli cez našu osadu, asi by už na asfaltke žiadne heslá neboli, tak by ju zničili. Bola totiž ešte mäkká a nová. Kvôli tým heslám na nej, údajne pridali v septembri ešte jednu novú vrstvu.
A brat sa nám narodil zdravý, tri týždne pred plánovaným termínom.
štvrtok 20. augusta 2015
Niekoľko rád budúcim manželom - určené výlučne mužom
Venujem nášmu Marekovi, ktorý sa chystá zmeniť svoj stav a ochudobniť svoje staromládenecké konto v prospech svojho budúceho potomstva. Použitie týchto rád iným čitateľom je možné výlučne na jeho vlastné riziko.
Predsvadobné prípravy nechaj výlučne na ženy vo svojom okolí a užívaj si tých pár hodín slobody, ktoré Ti ešte zostávajú.
(tu platí to isté, ako v prípade socialistického vojaka, ktorého sa veliteľ pýtal, čo treba robiť, ak vedľa neho padne atómová bomba. Jeho odpoveď znela: „Súdruh veliteľ, treba sa dobre pozerať, lebo už nikdy v živote nič podobné nezažijete.")
Pred svadbou radšej nepi žiadny alkohol, čo ak by si namiesto „áno" povedal „nie" :-)
Na svadbe jedz do polosýta, pretože s príliš plným bruchom sa veľmi zle plnia manželské povinnosti
Svadobnú noc stráv na mieste, ktoré si budeš pamätať, ak nie celý život, tak aspoň dovtedy kým vás Alzheimer nerozdelí.
(Ja som ju prežil v - bordeli. Bolo to v mojom jednoizbovom špitálskom byte, z ktorého v piatok pred svadbou odišli maliari a nechali po sebe taký bordel, že sme ho už do svadby nestihli upratať)
Ak budeš bývať po svadbe u svokrovcov, je takmer isté, že priberieš minimálne tri kilá za mesiac. Najvyšší čas na sťahovanie je preto do Vianoc.
Pri budovaní vlastného bydla nevyťahuj všetky svoje tromfy a neukazuj svojej drahej polovičke, čo všetko od umývania riadu až po štopkanie ponožiek ovládaš. Inak to budeš musieť robiť celý život. Ale na niečo sa Ti to predsa len zíde. Ak budete mať tichú domácnosť, bude platiť staré známe: „Čo si sa ako starý mládenec naučil, v tichej manželskej domácnosti akoby si našiel."
Výmena názorov medzi manželmi spočíva v tom, že po krátkej alebo dlhšej hlučnej či menej hlučnej diskusii si osvojíš názor svojej manželky.
Ak tá výmena názorov náhodou skončí tak, ako si nechcel, buď si istý, že každú ženu, aj tú čo drží redukčnú diétu, si udobríš sladkosťou a kvetom.
(písané pre blog.sme.sk v roku 2007)
Predsvadobné prípravy nechaj výlučne na ženy vo svojom okolí a užívaj si tých pár hodín slobody, ktoré Ti ešte zostávajú.
(tu platí to isté, ako v prípade socialistického vojaka, ktorého sa veliteľ pýtal, čo treba robiť, ak vedľa neho padne atómová bomba. Jeho odpoveď znela: „Súdruh veliteľ, treba sa dobre pozerať, lebo už nikdy v živote nič podobné nezažijete.")
Pred svadbou radšej nepi žiadny alkohol, čo ak by si namiesto „áno" povedal „nie" :-)
Na svadbe jedz do polosýta, pretože s príliš plným bruchom sa veľmi zle plnia manželské povinnosti
Svadobnú noc stráv na mieste, ktoré si budeš pamätať, ak nie celý život, tak aspoň dovtedy kým vás Alzheimer nerozdelí.
(Ja som ju prežil v - bordeli. Bolo to v mojom jednoizbovom špitálskom byte, z ktorého v piatok pred svadbou odišli maliari a nechali po sebe taký bordel, že sme ho už do svadby nestihli upratať)
Ak budeš bývať po svadbe u svokrovcov, je takmer isté, že priberieš minimálne tri kilá za mesiac. Najvyšší čas na sťahovanie je preto do Vianoc.
Pri budovaní vlastného bydla nevyťahuj všetky svoje tromfy a neukazuj svojej drahej polovičke, čo všetko od umývania riadu až po štopkanie ponožiek ovládaš. Inak to budeš musieť robiť celý život. Ale na niečo sa Ti to predsa len zíde. Ak budete mať tichú domácnosť, bude platiť staré známe: „Čo si sa ako starý mládenec naučil, v tichej manželskej domácnosti akoby si našiel."
Výmena názorov medzi manželmi spočíva v tom, že po krátkej alebo dlhšej hlučnej či menej hlučnej diskusii si osvojíš názor svojej manželky.
Ak tá výmena názorov náhodou skončí tak, ako si nechcel, buď si istý, že každú ženu, aj tú čo drží redukčnú diétu, si udobríš sladkosťou a kvetom.
(písané pre blog.sme.sk v roku 2007)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)